Piatok ráno, Šuter kľudne raňajkuje. Jankov nečakaný telefonát: „ davaj het do Košíc, môžem ísť preč z roboty“. Šuter sa ide roztrieštiť, aby stihol Lukáša, ktorý by nás zobral do Kojšova. No nestihol, ešte aj autobus do Kojšova ho čakal, Janko vybavil. Príchod na Turniská cca o 16:00, Lukáš sa smeje, že veľa toho nestihneme. No my mu ukážeme!
Dostali sme pozvanie do Žiliny a už keď je aj to pekné počasie, tak prečo nespojiť príjemne s užitočným. Štvrtok s Ďurom začíname stopovať v Prešove a na dva stopy sa nám podarí, v celkom rýchlom čase dostať do Žiliny, ešte aj so zastávkou v Krajinke. Týpek nás vyhodil rovno pred domom Ivky a Mateja. Večer sme posedeli pri „čajíku“, porozmýšľali nad plánom, čo s piatkom a medzi tým sa dovalil aj Janko.
„Zima bola dlhá“ a kde môže byť prvé lezenie, ak nie na skalách v Zámutove. Zozbierala sa celkom slušná partia Maťo Bak, Jančo Vargovčík, Ďuro K., Agi, Gabo, ja (Šuter) a neskôr došla Katka s Tedkom a Ninkou.
3.1 – telefonát potvrdzujúci začatie zimnej sezóny (hádka v telefóne, že ideme celého Grosza – to som chcel ja, Džan chcel iba ľady).
30.6 (večerné hodiny) – škaredý ksicht vyskočil z autobusu v Kežmarku. 1.7 (skoré ranné hodiny) – škaredý ksicht s pekným ksichtom smerujú pod Velický šuter vyliezť cestu Cez výlom o obtiažnosti V. Príchod na Sliezsky dom oznamuje krásnych 7 stupňov a fučno. Vtedy som si spomenul na knihu od uja Orolína a jeho hlášku, že liezť sa dá vždy, len dakedy to trvá kus dlhšie. Bodaj by to trvalo kus rýchlejšie… Počas dňa ukazuje pekný ksicht škaredému ksichtu Vysoké Tatry,…
Blížil sa víkend a trebalo sa rozhodnúť, čo s ním. Šuter, Gabo a Janko sa rozhodli, že pôjdu na Turne a Ďuro H. a Ďuro K. sa pobrali na hrebeňovku, cez pohorie Čergov. Keďže predseda si dal podlepiť lezky, tak nemal v čom liezť a aby sa netrhala partia, tak neutrálny podpredseda vyhovel predsedovy a šiel s ním. Bolo rozhodnuté. Jedna partia na Turne a druhá partia na Čergov.
Konečne, balím batoh, Janko povedal, že naľahko. Smer Turniská. Pridala sa k nám aj Monika, takže sme traja. Ráno vystupujem z busu v Košiciach. Monika prichádza krátko po mne, pozeráme na odchod vlaku. Voláme Jankovi, či to za pol hodiny stihne. Dobehol minútu pred odchodom. Tak sme pokope. V Margecanoch sme chytili krásny stop až do Kojšova, už to nemohlo byť lepšie.
Konečne vyhlásili projekty, ktoré postúpili do verejného hlasovania. Vybrali aj náš projekt horolezeckej steny. Potrebujeme už len zháňať hlasy. Napísali sme všetkým známym, hodili na sociálne siete, poslali do James-u a všade kde sa dalo. V CVČ, kde má byť postavená horolezecká stena sa konal Medzinárodný deň detí a to bola dobrá príležitosť na oslovenie ľudí a zozbieranie hlasov.
Konečne po dlhej zime nastalo teplo. Keďže nám padol vander do Slovenského krasu rozhodovanie nebolo ťažké a hneď bolo jasné, že sa ideme škrabať na Tomášovský výhľad. Už sa len dohodnúť kto pôjde. Ďuro H. („Predseda“) sa rozhodol, že nepôjde do Porúbky, Janko („Ten co má ručiská“) mal sobotu voľnú, ja mam momentálne voľno stále, Ďuro K. („Dzedo“) ten ide vždy, keď môže a ešte sa k nám pridal aj Kubo.
Prsty už svrbeli, ale zima nie a nie skončiť. No dočkali sme sa, víkend hlásili pekný a hneď bolo jasné, že Zamutovské skaly musia byť ako prvé. S Ďurom K. sme sadli na bus a o jednej sme už boli hore. Vetrík pofukoval, čerstvý lesný vzduch sa dýchal dobre a ticho, len vtáky štebotali a dole pri ceste bager kopal jarček pre potok. Dlho sme nezaháľali. Na rozlezenie hneď traverz.