Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Aj keď THT znamená pre mnohých zúčastnených týždeň dovolenky, Monika a ja sme sa hore na Chatu pri Zelenom plese trepali až vo štvrtok. Z Vranova sme išli asi piatimi vlakmi a vystúpili v Tatranskej Lomnici. Cesta vlakmi bola síce dlhá, no aj tak sme si počas nej neraz povedali, že sa nám hore vôbec nechce šľapať, akože „turistky“. Z Tatranskej SmerovníkyLomnice nám to malo trvať 4 hodiny, čo nás len odrádzalo. Našťastie sme si každá doma pribalili do batoha aj nejakú tú tekutú ‚motiváciu‘ a povedali sme si, že pri každom smerovníku sa namotivujeme. Keďže smerovníkov bolo na našej ceste menej, ako by sme chceli, motivácie nám ubúdalo aj pomimo smerovníkov. Veľmi sme sa snažili prebehnúť čas, ktorý nám ešte podľa trasy zostával, ale to ako sa nám to nakoniec podarilo, sme si asi vymodlili. Približne hodinu pred tým, ako sme mali konečne doraziť na chatu, sme sa na turistickom chodníku museli vyhnúť horskej záchrannej službe. Komentár, že by sme mali vystaviť naše prednosti a zadnosti, aby nám páni záchranári zastavili, zabral natoľko, že asi tri metre pred nami sa auto zastavilo. A tak dve vysmiate (potom zapáchajúce) lečá sa vyvalili na zadné sedadlá horskej záchrannej služby a čuduj sa svete, rehotali sme sa tam ešte viac, a to aj napriek tomu, že sme pri tom teréne v aute dostali skoro otras mozgu.

„Prepáčte, no ja vám asi sedadlo vytrhnem.“

 „Nevadí, šak to štátne.“

Do dnešného dňa ďakujem tej pani, čo si práve vtedy pri Zelenom plese vyvrtla členok. Asi po 20 minútach sme z auta vypadli pri chate, kde nás privítali ako prví členovia nášho klubu. Viac ako z nás sa tešili z našej ‚motivácie‘, aj keď podľa mňa boli namotivovaní už dosť. Veď sme aj prišli akurát včas na večernú zábavu. Pri pive sme si vypočuli prednášku od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii, už len to počúvať bol riadny zážitok. Po nej sme ešte nejaké pivká obrátili, no v skorých večerných hodinách sme sa pobrali trochu sa vyspať, nech na druhý deň niečo aj polezieme.

V piatok po raňajkách sme sa dali do partie Konštantín, Lucka a ja a vybrali sme sa liezť niečo na oboznámenie sa s tatranským terénom. Monika sa pobrala na túru na Jahňací štít. V ten deň bola predpoveď všelijaká, tak sme s malou dušičkou dúfali, že nám počasie vydrží. Vybrali sme sa liezť na Koziu kôpku, južný štít – názov cesty si nepamätám, ale bolo to niečo ľahučké -trojkovej obťažnosti. Nebudem klamať, mne naozaj stačil ten hodinový nástup pod stenu do toho kopca. Na začiatku inštrukcie od Kosťa; čo, kedy, ako, prečo, a potom Kosťo začal liezť. Išla som ako druhá a asi som bola viac vystresovaná, ako som si chcela priznať. Navonok vyrovnaný ksicht a pohodové dýchanie, veď už si všelikde liezla a vovnúti; „nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“„nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“Dokonca som si po prvých troch metroch lezenia na celkom položenej tatranskej skale sama pre seba hovorila, že asi ostanem verná skalkám a umelej stene. Môj morál klesol z 80 na asi -90. Neviem, čo ma tak vykoľajilo, asi tá exponovanosť, batoh na chrbte, alebo to, že som bola sakra vysoko(!). Kosťo si nemohol nechať ujsť, sfotiť môj vystrašený ksicht asi tak 4 metre pod ním. A keď som doliezla k nemu a konečne sa nadýchla, povedal, že som to rýchlo vybehla a ja jemu, že som to asi chcela mať skôr za sebou. Čakali sme na Lucku, tá sa so stresom snažila vyrovnať spolu s nami, a to konkrétne novým stále sa opakujúcim povelom „počkaj!“Kosťo mi s úsmevom hovorí, že možno už po prvej dĺžke budeme musieť zlaniť dole, na moju otázku, či si myslí, že už začne pršať, mi skôr odpovedala Luckina usmiata vykúkajúca tvár: „Nevyserieme sa na to už?“

Našťastie doliezla bez ujmy k nám a do druhej dĺžky sa nám išlo už ľahšie, vlastne na tej trojkovej ceste ani nemalo byť, čo ťažké. „počkaj!“Skôr len psychicky vyčerpávajúce ani nie tak pre nás ako pre Kosťa. Až som ho ľutovala. Moja druhá dĺžka prebehla hladšie a asi ešte rýchlejšie, zatiaľčo Luckina ani popravde nie. Keď mala vybrať čok, kričala nám, že „ten friend“ nejde vybrať, na čo jej Kosťo kričal späť, že tam má potiahnuť za páčky. Popasovala sa s tým nejako, a to, že „ten friend“ nie je friend, zistila, až keď došla k ozajstnému friendu. Keď k nám doliezla, hovorila, že si myslela, že sa ten Kosťov friend pokazil a že mu tie páčky odpadli. Ani sa jej nečudujem, v takej výške, keď sa človek drží zubami nechtami skaly, zabudne človek aj na svoje meno a nieto na názov nejakej železnej veci.

Odmenili sme sa čajíkom za dve dĺžky, obuli si baganče lebo od poslednej dĺžky nás delil trávnatý porast. Povedali sme si, že tretiu skúsime v bagančoch. A keď sme doliezli nezmohla som sa na nič iné, len opakovať dookola, ako sme masaker vysoko. „Bože, toto bol masaker. Pozrite, kde je naša chata, jak sme vysoko. To je masaker. Vy to nevidíte?! Šak sa pozrite, jak sme vysoko.“ Videli to, ale asi boli na to zvyknutí. Ja som sa s nechtami zakvačenými pod riťou držala skaly a hovorila im neustále o tom, že sme strašne vysoko. Kosťo to opísal asi tak, že som im cca 20krát povedala o tom, že sme vysoko a že je to masaker. Potom mi ukázali, kam ešte ideme, na Kozí štít. Lucka sa veľmi tešila a s Kosťom skákali po skalách akoby nič, akoby pod nami nebol aspoň kilometer spád dolu do doliny, akoby ten spád nebol na obidvoch stranách 20 centimetrov širokého kameňa, na ktorý som si práve položila nohu a akoby som len fakt ja jediná bola taká posratá z toho, že vôbec nie som na lane priviazaná a aj napriek tomu som tak vysoko. V niektorých chvíľach som sa fakt musela prekonať vyložiť nohu, keď mi v hlave bežal film s názvom „Keď spadnem, ako asi spadnem a kde sa zastavím“.Prekonala som sa a na štíte sme sa stretli s Kosťovým kamošom a ešte za nami doliezli aj Ondro so Saškou a Peťom, ktorí liezli rovno pod Kozím štítom. VrcholovkaDali sme niekoľko vrcholoviek a pobrali sa pomaly, veľmi pomaly, škaredým žľabom dole. Neviem, koľko nám to trvalo, ale boli asi tri hodiny poobede, keď sme došli k chate. Odmenila som sa pivom a Kosťa rovno dvomi, za jeho nekonečnú trpezlivosť s nami. Vyrozprávali sme zážitky z lezenia Monike a Maťovi, popili ešte pár pív aj počas prednášok hlavného programu. Po ňom sme sa s niektorými presunuli do baru. Kde sa spievalo a ako je zvykom, mi popri spievaní odišiel aj hlas.

Ďalší deň sme išli Filip, Monika a ja liezť na Žeruchové veže cestu s názvom Kniha, ktorá je podľa úsekov klasifikovaná číslom 5. Je to asi najlezenejšia cesta v tejto tatranskej doline a zhodou náhod k nej viedol ten istý chodník do toho kopca, z čoho som nebola veľmi nadšená, ale lepšie som to zvládla, ako som si myslela. Pri tejto našej starej partii boli nemiestne komentáre a reči na mieste už hneď pár metrov od chaty, len čo sme vyrazili. V dobrej nálade sme pod cestu dorazili v ten deň prekvapivo ako prví, no hneď po nás prišla ďalšia trojica lezcov s najmladšou lezkyňou, ktorá mala len 11 rokov. Musím priznať, že mi slúžila ako motivácia, lebo bola odhodlanejšia ako my všetci dokopy. Monika liezla na modrom lane ako druhá, a ja na červenom ako tretia. Cesta cez knihuMonika zvládala svoju prvú cestu v Tatrách oveľa lepšie ako ja deň predtým. Išlo to všetko veľmi rýchlo, prvú dĺžku sme vybehli ani neviem ako, druhú tiež podobne. A keď som s Mončou stála v druhom štande, duch fazuľovej polievky zo včera sa nás držal, akoby sme vôbec neboli v otvorenom prírodnom prostredí, a tak naliezla do tretej dĺžky najrýchlejšie, ako vedela. Po dolezení hore poslednej mimoriadne mokrej dĺžky, sme si dali za odmenu keksík a vrcholovku s Filipovou ‚jednou okuliarou‘. Zlaňovala som ako prvá spolu aj s gučou lana, ktorú som podľa Monikiných postrehov brala na prechádzku. Mohli sme ho prekufrovať, no načo, keď Aďa cestou dole nebude mať na výber. Po ceste dole sme stretli asi ďalšie tri dvojice, ktoré liezli tú cestu po nás. A keď sme už sedeli všetci bezpečne na zemi, prebiehalo sčítanie materiálu.

U Filipa; „10 expressov z jednej sady, 8 expressov z druhej sady, 6 friendov, 7 karabín, 6 čokov…“

U mňa a Moniky: „Kýblik 1 kus, karabína HMS 1 kus. Dobre, môžeme ísť!“

Boli sme s Monikou asi dosť vyčerpané a vo výzve, kto si vie dať dole sedák bez toho, aby zdvihol zadok zo zeme, je Monika jednoznačný víťaz – najprv nohavičky, a potom vrchom dole. Na našu Monču sme na jej želanie zavesili obidve laná, veď to, že si cestou dole párkrát skoro rozbila držku, nevadí až tak, keď pri tom vyzerá tak coolovo. Hneď pri chate sme stretli našich a náš predseda na mňa vybalil s vážnym výrazom v tvári a obavami v očiach otázku: „No Aďa nemala si tam v tej špáre problém? Nezasekla si sa?“Od Filipa sme dostali za odmenu pivká a večer sa niesol v podobnom duchu ako ten predtým.

V posledný deň sme po raňajkách, o ktorých som každý večer snívala keď som zaspávala, zbalili švestky, pretože sme museli do 9tej vypratať izbu. Rozhodli sme sa s Monikou,že ešte Svišťovkavybehneme resp. vyvlečieme naše zadky hore na Veľkú svišťovku a pridal sa k nám aj Maťo, ktorý sa ešte stále dostával z choroby. Cestou nás sprevádzali Monikine sny o tom, ako si chce urobiť presne takú istú ‚skalku‘ s reťazami a vodopádom okolo domu, tie vyvrcholili až do toho, že bude pre ňu výhodnejšie, keď si ten dom postaví rovno tam. Dole sme došli okolo obeda a tesne po nás sa vrátili aj Ďuri s Filipom, ktorí boli na Jahňacom štíte. Hneď sme zobrali batohy a museli sme chatu opustiť. Dolu sme doslova upaľovali a s pribúdajúcou teplotou v nižších nadmorských výškach nám bolo stále viac ľúto, že už musíme odísť – ako povedala Monika – do reality. Už vtedy sme sa začali tešiť na budúcoročné THT s prísľubom, že si dovolenku rezervujeme na celý týždeň.

Aďa

[nggallery id=96]

Comments are closed.