Igor, Lukáš, Bako a Ja sme sa v júni dohodli, že prejdeme hrebeňom Nízkych Tatier. Niektorí už majú nejakú tú hrebeňovku za sebou, pre iných to je „po prvé“. V predposledný deň pred odchodom sa k nám pridal aj Ďoďo, ktorý, myslím si, bude spomínať na tento výlet do konca života.

V predvečer odchodu sme sa všetci okrem Igora stretli u Baka na byte. Ruksaky nabalené po vrch. Odhadom 17- 18 kg. Noc bola rýchla a spánok nič moc.

Deň.1

   Ráno o 5 30 sme vyrazili na vlak a s prestupom v Margecanoch sme sa dostali až do Telgártu – miesta nášho štartu. Tu sa Igor priviezol autom.
Vyrazili sme z pred školy a rozhodli sa ísť klasicky po červenej. Ešte sme ani nezačali stúpať a už sa reči točili o zaparených ritiach a zlom vlkovi 😀
Ešte že mal Lukáš Aviril!

Asi po dvoch hodinách stúpania medzi stromami a kríčkami sa dostávame medzi trávnatý porast a vidíme červeno-bielu vežu kráľovky. Ďeň je horúci a veru parí sa aj na miestach, ktoré by človek nečakal. Tempo sme zadali ako na súťaži. Ďoďo pod vrcholom zaostáva a prvý krát hovorí „chcem umrec“.

Na vrchole bolo zopár ľudí – prevažne čechov ( byli všude ), dali sme si prvý obed a odľahčili ruksaky a taktiež pocítili rozdiel medzi pocitovou teplotou, keď sa stúpa do kopca a keď vo vetre na holi len tak sedíte. Natiahli sme na seba flisky, vetrovky. Najedení, spolu, môžme ísť. Len 3 minúty cesty od Kráľovej Hole sme ich klasicky vyzliekali :D.
Cestu si presne nepamätám, skrátka hoľa prešla do kríkov a takto sme šli až na Andrejcovú útulňu. Igor nás celý deň zasypával hláškami na ktorých sa nedalo nezasmiať, hejter jeden, aspoň cesta zbehla rýchlo.

Došli sme skoro – čiže bolo dosť priestoru na somariny.

Zľava: Lukáš, Bako, Banky, Ďoďo, Igor. – Pri Andrejcovej útulni.

Dostali sme šošovicovú polievku „ZDARMA“ – teda nie úplne, ale za dobrovoľný príspevok. Ten sme nahradili zakúpením pív. A žeruchovice! Veru z pravej horskej žeruchy. Nocľah na útulni je zdarma, našli sme si voľné miesta a zvyšok večera sa bavili von. S Lukášom a Bakom sme si postavili z Celty provízornu striešku sedeli a užívali si výhľad na Vysoké Tatry. Výhľad bol celý deň super!

Pecky večera:
Opekalo sa tam, vládla super nálada, pripili sme sa (hanba, ale nám bolo dobre). Ľudí bolo dosť, zo 15 ľudí spalo von, keďže miesto vnútri sa im neušlo, ale bolo teplo.

Došli tam dvaja starí nemci s troma KOŇMI! No čistá kovbojka, postavili im ohradu kúsok od útulne. Došli z Budapešti a plánovali dôjsť peši až do Nemecka.

Chatár mi dal skúsiť, aké to je mať na pleciach 70kg ťažké naložené krosná. Veľmi odvážne vzhľadom k efektu slnka na pivo a žeruchovicu vo mne a faktu, že som mal sandále 😀

Dostal som tú česť odniesť hrebeňovú poštu (zložený papierik zapečatený voskom) na chatu M.R. Štefánika.

V noci bolo vo vnútri ako v saune, spalo sa krátko a nie najlepšie.

Nemci s koňmi pri Andrejcovej.

 Deň.2

   5 30 budíček. Zobudili sme sa na to, že nespíme.Dostali sme ráno zdarma chleba vo vajci (Ďakujeme Lula). Nevídané! Dostať niečo zdarma v dnešnej dobe. Zbalení so super pocitom sa vyberáme ďalej. Zisťujeme, že včerajšie slnko „pod mrakom“ asi až tak pod mrakom nebolo, nosy máme červené, niektorí aj zadky. Aplikujeme krémy a veľmi sa tešíme na ~ 500m klesák do Priehyby. Veru všetci sme sa jednoshlasne zhodli, že neznášame schádzanie z kopca :D. Bolo to ako z rozprávky, kde sa nadávky sypali a pot sa lial.

Na dne priehyby sme si dali krátku prestávku, aby sme nabrali sily ducha aj brucha. Dole sme niečo po 9tej, ale slnko už praží ako šialené. Na hlavy si dávame šatky, tričká, klobúky a vyzeráme ako rozbití bezďáci. Lukáš a Igor idú od pása dole len v trenírkach. Vetranie je dôležité! Ďoďo znova opakuje, že chce zomrieť. Ja som naopak začal splyňovať. Nech si to preloží každý ako chce, za mnou by ste ísť nechceli :D.
Ako sa šlo dole, tak sa šlo hore – prudko. Slnko pražilo čím ďalej, tým viac. Druhý deň je asi najhorší na morálku. Deriete sa kopčekmi hore-dole, málo výhľadov, v druhej polovici dňa veľa popadaných stromov, čo spravilo z lesnej cestičky prekážkovú dráhu. V jednom úseku, kde idete pár metrov paralelne so svažnicou, sme si na ňu zbehli, aby sme to nemuseli obchádzať cez kopec. Ďoďo chcel zomrieť a tak šiel pár minút za nami. O odbočke nevedel a tak ten celý kopec prešiel :D. My sme si z nejakých polien, konárov a celty postavili „protislnkovú“ stenu a čakali ho. Slnka sme už mali vyše hlavy.
Nasledovalo nekonečné šľapanie pomedzi maliny, kosodrevinu, trávy a pod. Cestou sme volali na Chatu pod Čertovicou, aby sme si zajednali miesta. Dobrý chatár nás upozornil, že časy na značkách nezodpovedajú realite. Čiže čas 5:30 z priehyby na čertovicu bol reálne asi 8h. Došli sme na peknú čistinku a na značke: Čertovica 00:20. Sme zachránení! Pár desiatok metrov od motorestu nám cez svažnicu prekĺzne popod nohy krásna hnedá vretenica (ešte, že mám na nohách tie sandále).
Mierime do motorestu čertovica objednávame si po dve kofoly/pivá a dvojité porcie rezňov, halušiek a palaciniek. Mňam!
Najedení a unavení sme prišli na Chatu pod Čertovicou, kde sme sa po dvoch dňoch osprchovali a umyli. Konečne sme znovu ľudia a nie šviňopsy. Bako a Lukáš aplikujú Voltaren na ich staré boľavé kolená. Ja Aviril – bez bližšieho popisu. Igor celý deň hromžil na slnko a nebol sám. Dnes to bol zničujúci faktor. Dobrú noc.

Haluz: Okrem toho, že sme počas dňa stretli asi milión čechov a jedného dedka ktorý vládal viac než my 5ti dohromady, na čertovici bolo asi 100 čechov rozložených v malom stanovom mestečku :D. Máme to my krásne hory!! Len keby do nich chodilo aj viac Slovákov.

Haluz 2: Na izbách sme boli Ja s Ďoďom, lebo chrápeme. Na druhej Igor, Bako a Lukáš. Igor v noci chrápal 😀

Liptovská Lužná

Deň.3

Znova sa budíme na to, že nespíme. S vojenskou poslušnosťou sa rýchlo balíme, až tak že na seba stíhame čakať. Dočkali sme sa – vyrážame. Hore po zjazdovke. Nad zjazdovkou sa vyzliekame do trenírok. Dnešok je výrazne oblačný, z rána sa z dolín zdvíhajú biele mraky. Úžasná scenéria, príjemne kráčanie. Po približne dvoch hodinách prichádzame na Štefáničku. Idem ku kuchynskému okienku a zvolám: „Hrebeňová pošta!“ Vybehne Katka, ktorej je pošta určená, s úsmevom jej predávam zásielku, za čo dostávam pivo (YES!). Guľáš je hustý a chutný. Papáme a padáme.
Tu sa terén mení. Občasná kosodrevina, po celý deň na holi a na kameňoch. Najlepší deň hrebeňovky. Málo rýchlych stúpačiek a klesačiek, krásne výhľady a na naše štastie mraky, nie nebezpečné, ale dosť husté na to, aby nás slnko nepálilo. Vyšli sme na najvyšší vrch Nízkych Tatier   Ďumbier (2,043 m.n.m. ). Teda Ja, Lukáš a Igor. Bako cíti koleno a Ďoďo ide radšej vpred. Stále ide prvú polku dňa pred nami, druhú za nami.
Odkrýva sa nám pohľad tesne pred Chopkom a ja mám divný pocit. Rozoraná strana hory, cik-cakovito rozbagrovaná stráň, na ktorej sa bagruje, lanovka. Možno v zime je to fajn. Po 2 a pol dni v prírode bez známky ľudskej činnosti tento výhľad nebol zrovna povznášajúci.

Dávame si na Kamennej Chate pod Chopkom kapustnicu za 3e prevažne z vody a ideme ďalej. Tu je kamenný dláždený chodník asi na 7 km – luxus.

Kotol pod Ďumbierom

Výhľady sú po celý deň ako aj v predchadzajúce dni – úchvatné. Je vidieť celé Vysoké Tatry, Západné Tatry, Veľký Choč, hrebeň Malej Fatry a postupne sa odkrýva aj Veľká Fatra. Hole sú tu rozsiahle a tráva zelenšia. Po ceste sme stretli kamzíky, ktoré sa bez strachu pásli len pár metrov od nás, niektoré priamo na chodníku. A chodíme a chodíme, ja splyňujem potravu, Ďoďo chce znova zomrieť a máme pocit, že na každej značke píše, že na útulňu je to už len 40minút. Veď ideme takmer dve hodiny!
Po odbočke doľava cestička klesá, zbadáme strechu. Hurá! (Nie úplne)

Po príchode na Ďurkovú – pozor – útulňu sme zistili, že to až tak útulňa nie je, keďže útulne bývajú zadarmo. Párik „chatárov“ (nevolal by som ich tak) bol zjavne v chaose. Chlap s fúzikmi D’Artagnana, ktorý tam v teň deň bol vedúcim bol drzý, pohŕdavý, bez úcty a môžem za všetkých povedať, že pokazil atmosféru posledného večera. Nehovoriac o tom, že žiadal za nocľah 5 eur – a bolo jedno či spíte na matraci, na zemi v jedálni, alebo na zemi na chodbe. S takým prístupom by som mu nezveril ani stánok s limonádou. Rozhodli sme sa spať von. Dali sme si každý šošovicovú polievku a pivo, dopili domácu… a tu sa mi chcelo ešte čosi sŕknuť.

Vietor fúkal, von na seba skákali nadržané psy a ako by Kámen povedal: „Blíží sa noc!“ (Drž hubu!). Výhodou bolo, že borovička stála len 1.50e a nalievali do poldecákov. Takých, že my doma to máme ako poháre na vodu. Po pár pohárikoch a zoznámeniach sme ja a Bako šli spať von pod celtu, chlapci sa rozhodli spať dnu v jedálni na zemi. Čiže k nim prišiel veliteľ Brontofúzik vybrať 5 eur.

Celta nás fackala ale spali sme tvrdo.

Kamzíky sa nás vôbec nebáli.

 Deň.4

Nevstávame. Budík sme vypli. Prišiel Lukáš, že máme vstávať.
Von je zima a fúka pekne studený vietor. Tak rýchlo som sa v živote nezbalil. Dopĺňame vodu, štartujeme, hneváme sa na „chatára“, lebo môžeme. Ďoďo sa teší, že toto je posledný deň. Fakt fúka! Dávam na ruky ponožky, rukavice má len Bako. Všetci máme už dlhé nohavice aj vetrovky. Hneď zrána sme nahodili takmer ľahké bežecké tempo. Prvá polovica je super. Krásne trávnate hole, kamzíky, kravy so zvončekmi, Chochule (z Veľkej Chochule stále vidno Kráľovu Hoľu).
A potom to príde – klesanie. Toľko hejtu som nezažil dlho. Raz darmo, schádza sa dlho a veľa a po štyroch dňoch, to na nohách celkom cítiť. Pokračujeme cez Prašivú a následne kamenistým chodníkom dole, dole a dole. Prichádzame do Hriadeľského sedla, čakáme na Ďoďa (where is Waldo?) a pred tvárou máme kopček. Hnusný kopček vedúci na Kozí chrbát. Okrem Ďoďa sme všetci spalení a kryjeme sa pred každým fotónom. Taktiež cítime kolená. On nepoužil ani krém a kolená mu slúžia. Aj tak chce zomrieť 😀

Kravy sa kľudne pasú takmer na hrebeni. Zvončeky dodali super atmosféru.

Z Kozieho chrbta sme zbehli na poslednú hoľu. Táto je iná, plná kvetov rôznych farieb. Pod osamelým smrekom dojedáme posledné zásoby jedla a klesáme ďalej. Aj viac hromžíme, už sa nám dole nechce. Stretávame dvoch pánov, ktorí majú zjavne prechodené slovenské hory a idú si cestu SNP na etapy. Sú radi, že stretli slovákov :D. Prechádzame cez lesnú svažnicu do Polianky, čo je dedinka alebo chatová oblasť pred Donovalmi. Ako naschvál je to 2 km po asfaltke. To je nám už jedno, prichádzame na Donovaly. „Obdivujeme“ vily prominentných mafiánov v našej politike po ľavici a prichádzame na zastávku autobusu. Už o tretej!

Smrdíme jak zvery, mame zapotené rite, rozbité nohy, ale duše blažené. V potravinách kupujeme pivo a sladké vody a vezieme sa do Ružomberka. Ďoďo má na tvári spokojný úsmev. Vlastne všetci. Dali sme to!
V Ružomberku sadáme do reštiky pri stanici, ktorá nedisponuje WC. Jeme hotdogy. Idzeme domu!
Vo vlaku stíhame pár pív, rozdeľujeme sa. Igor v Poprade, Bako, Ďoďo a Ja v Kysaku, Lukáš do Košíc. Už len spracovať fotky a videá (do vianoc snáď).

Latiborská hoľa (tuším :D)

Bola to užasná túra. Dá sa ísť aj za 5 dní, ale načo? Po pravici má človek – turista po celý čas najkrajšie slovenské pohoria ako na dlani a po jednom si kráča. Počasie nám prialo, za čo sme veľmi vďační, nemali sme žiadne problémy a došli sme v zdraví a bez zranení. Už sa len zbaviť toho opálenia z krátkeho trička „na gadža“, plecia a členky ako podľa pravítka.
Prajem Vám všetkým, ktorí sa hrebeňom Nízkych Tatier vydáte, skvelé počasie, veselé príhody, silný zážitok a správnych parťákov na cestu. Horám Zdar!

Zľava: Ďoďo, Lukáš, Igor, Banky, Bako. – Reštika bez WC v Ružomberku

 Matúš Banky Bankovič

Špeciálna vďaka: