Browsed by
Autor: ROCK

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Ako každý školský rok aj tento sa na horolezecký krúžok prihlásilo veľa mladých lezeckých talentov. Za tvrdú prácu a poctivé chodenie na krúžky si deti zaslúžia odmenu. Preto sme sa rozhodli aj tento rok zorganizovať výlet na Zámutovské skaly. Deti sa veľmi tešili a nám nezostávalo nič iné len začať plánovať. Nakoniec sme zvolili termín sobota 12. 05. 2018. Odchod autobusu bol o desiatej z autobusovej stanice vo Vranove. Do Zámutova sme dorazili okolo pol jedenástej. SoničkaNa zastávke nás už čakali ďalší členovia našej „výpravy“ Soňa a Maťo. Keď sme boli všetci nastúpení a zorganizovaní tak sme vyrazili. Niektorí už šli na skaly deň vopred a preto vyviezli všetok materiál autom. Bolo to super lebo my sme mohli s deckami šľapať hore skoro naľahko. Naša prvá zástavka bola v lese pri studničke, kde sme sa všetci príjemne osviežili, urobili pár fotiek a pokračovali. Cestou sme sa ešte zastavili pri niekoľko storočnom dube. Pri skalách už na nás čakalEmmkai naši kamaráti s rozloženým ohníkom a my sme mohli hneď opekať. Deti si povyberali klobásky a špekáčky, ktoré im zabalili rodičia. Po malom obede sa rozdelil lezecký bordel, precvičilo sa viazanie uzlov a každý si našiel lezeckého kamoša. Deti si vyskúšali aj ľahké aj ťažké cesty. Mnohí prekonali svoje doterajšie lezecké schopnosti a okúsili, aké je to prvý krát sa dotknúť skaly. Približne okolo druhej sme vyšli na vyhliadku, kde sme si vychutnávali pekný výhľad na Zámutov a ešte krajší výhľad na Slanské vrchy. Keďže deti boli veľmi šikovné tak za odmenu ich čakala sladká odmena (horalka a džúsik). Po krátkej pauze si vyskúšali aj zlaňovanie. Naša Aďka urobila deťom krásne fotky. Filip im pomáhal naviazať sa, aby bolo všetko bezpečné a Janka dávala pozor zdola. Deťom sa to veľmi páčilo a veríme, že to bol pre nich zážitok. Naspäť do dediny sme sa vrátili okolo pol šiestej, kde si po svoje unavené, ale šťastné deti prišli rodičia. My sme si za odmenu dali v Penzióne Kondor výbornú kofolku a pivko. Z členov krúžku sa výletu zúčastnili: Maťo, Rišo, Šimon, Dominika, Emmka, Jakub, Matej, Boris, Samo a Kiko. A z členov klubu: Ďuro, Janka, Filip, Jožko, Vlado, Denisa, Maťo, Monika, Viťo, Aďa, Kika, Soňa a Viťa.

Pre každého to bol náročný, ale krásny deň na ktorý tak skoro nezabudneme.

                                                                                                                                                              KIKA 🙂

Na vyhliadke

 

 

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Deň prvý

To, že využívame každú voľnú chvíľu na túlanie sa po skalách, je už každému známe. A tak sme si obsadili aj tento – trochu voľnejší víkend. Tentoraz sme sa vybrali na o niečo vzdialenejšie skaly – až ku Kysaku, a to dokonca vlakom. Malé osvieženie v Kysaku na stanici bolo totiž v rozpore s využitím motorových vozidiel.

Poctivo sme si privstali na šiestu len štyria; Ďuro, Janka, Filip a ja, no vo vlaku sme zapratali aj s vakmi dokopy 8 miest!! Vlak pripomenul niektorým z nás dávne vandre a školské zážitky, no po tom nás čakalo hodinové šľapanie do nekonečného kopca. Vrchol nás odmenil výhľadom na koryto rieky Hornád, široko sa rozprestierajúce  zelené lesy a polia, v nich ukrytú Veľkú Lodinu a v neposlednom rade aj na koľajnicu, ktorou v pravidelných intervaloch drkotal vlak. Keď sme sa pokochali výhľadom, hneď sme si poskladali stany (pre prípad, žeby to už večer nebolo v našich silách) a dali si niečo pod zub. Slaninka nemohla chýbať. Napadá mi myšlienka, koľko svíň muselo umrieť, aby mali nejakí tí horolezci čo zakusiť na toľkých výletoch. 😀 Ranná túra (alebo ťažký večer predtým)Jánošíkova Bašta nás zmohol, a tak sme si ešte do poludnia podriemkali. Už vtedy sa to na vyhliadke zaľudnilo a premlelo sa tamadiaľ množstvo ľudí. Keď sme si ako-tak oddýchli, pobrali sme sa vyskúšať si, čo za skalný repertoár majú v tomto kraji. Musím sa priznať, že mňa osobne tie vápencové skaly zastihli dokonale nepripravenú. Ani nespočítam, koľkokrát som si s láskou a rozklepanými nohami spomenula na ten náš starý dobrý zámutovský andezit. Ďuri s Filipom liezli hore bez známky zaváhania, urobili na vyhliadke štandy a trpezlivo rozvaľovali šunky pod pražiacim slnkom čakajúc, kým s Jankou vytiahneme zadky až na vrchol. 😉 Na vyhliadke sme si našli aj niekoľko priaznivcov, čo bolo príjemným povzbudením. O nejakú tú hodinku (dve) a pár vylezených ciest neskôr konečne dorazili aj Šuter s Peťkou. Hneď sa dali do lezenia. Poliezli sme si, čo čas a sily dovolili, a keď sme sa okolo šiestej pobrali od skál k ohnisku, akurát dorazili Viťko s Monikou a Janko s Katkou. Na svoju škodu som sa musela pobrať na vlak domov, a tým sa pekná časť môjho víkendu skončila.

                                                                                                                                                                                   Aďa

Večer začali klasické hody. Pečené kura a bravčové steaky. Je to super pocit si konečne po dlhej zime takto pri ohni pogrilovať a posedieť s partiou. Šuter doniesol gitaru a tak sa večer niesol v znamení starých známych pesničiek. Neskoro večer sme sa presunuli aj na vyhliadku bašty užiť si nočný výhľad. Znie to divne, že v noci si užiť výhľad, ale noc bola neskutočne jasná kvôli začínajúcemu splnu. Spať sme šli dosť neskoro.
Ráno okolo 5 nás všetkých zobudil rachot prichádzajúcej búrky. Tí čo spali vonku sa presunuli do stanov a spali sme ďalej. Zobudili sme sa až okolo 9 a to už vyzeralo, že z búrky nebude nič. Ale okoloidúci turisti nás varovali, že sa blíži apokalypsa. Urýchlene sme všetko zbalili a poponáhľali sa dole. Pri autách začali padať návrhy čo s načatým dňom ak nebude pršať. Prvý bol dať si pivko. Len to sme vtedy nevedeli, že to bude až taký problém nájsť v nedeľu doobeda otvorený pub. Preto sme sa rozhodli presunúť do Hanušoviec a ešte si trochu poloziť na viadukte. Tam bol našťastie Hricko otvorený. Peťke ako zahraničnému hosťovi sme sa snažili predstaviť čo najviac z našej krásnej východoslovenskej krajiny a kultúry, preto sme sa ešte zastavili na legendárnej hanušovskej zmrzline. Nakoniec nám zmrzka tak zachutila, že sme neváhali si dať ďalšiu aj v cukrárni vo Vranove. Čiže cesta domov bola celkom dlhá a plná ďalších zážitkov. No čo vám poviem, nikomu sa nechcelo veľmi domov. Naša cesta preto ešte nekončila a poslední mohykáni sa presunuli na hrad Čičva. Tam sme si užili posledné lúče slnka a až potom sme sa konečne pobrali domov.

A tak náš výlet skončil. Bol to super víkend so skvelou partiou. Trochu mi to pripomínalo naše staré výjazdy na Zámutovské skaly. Mám to rád. Verím, že sa vidíme znova niekde na skalách.

                                                                                                                                                                             Ďuro

 

Bodoň 22.4.2018

Bodoň 22.4.2018

         S príchodom prvých „jarných dní“ prišiel čas zorganizovať nejakú tú klubovú akciu. Preto sme vyplašili tretinu Slaňákov v nedeľu ráno z postelí a už o 8:00 sme čakali pred Ďuriho bytovkou. Nasadli sme do áut a vyrazili. Ešte sme sa zastavili po kávičku na Shellke (poniektorí si dávali raňajkové hotdogy urobené s láskou a širokým úsmevom od našej Moničky) a už sme upaľovali cestou do cieľa. Približne hodinku sme sa viezli, a potom ďalšiu hodinku šľapali až hore ku skalám.

         Filip šiel napred a čakal na nás s už aj rozloženým ohníkom. Porozkladali sme všetky vercajky, natiahli si sedáky, porozkrádali Ďurove a Filipove expresky, nasadili „milované“ prilby a hurá ku skalám – sfotiť sa. Na rozlez sme si dali nejaké tie štvorčky, nabili morál a presunuli sa ďalej k ťažším cestám. Už vtedy nás však zastihli ďalší lezci. Napriek tomu sme sa netlačili, no čoskoro tam bolo ľudí a ľudí. Zatiaľ čo my sme sa vydaní napospas poludňajšiemu slnku, pražili na skalách (a zároveň objavovali moc kúzelného prášku – madža), premávka pod skalami sa čoraz viac zhusťovala. Každý z nás sa riadne zapotil, pospomínal všetkých svätých a s tenisovými pokrikmi vyliezol množstvo ciest. Avšak vyššie obťažnosti ciest nikoho nerozhodili a od lezenia nás odtrhli až hudci, čo nám vyhrávali v žalúdku, že je čas na provizórny nedeľňajší obed. Kuraciu polievku sa nikomu variť nechcelo, ale Vlado nám rád a ochotne poopekal slaninku. Potešila nás aj malá studnička neďaleko skál. Po asi hodinovom odpočinku sme sa okolo tretej zase vybrali liezť. V super náladičke a s plnými žalúdkami sa liezlo jedna radosť. Smiech bolo počuť široko-ďaleko a aj napriek tomu, že o vtipy nebolo núdze, najlepším bol jednoznačne Ďuro a jeho „madlá“ – lebo na každej ceste proste sú, len ich vraj treba nájsť. 🙂

„Samé madlo… to je ľahké… to by si aj vysóloval…“ cit. Ďuri.

Unavení, no o to viac spokojnejší, sme sa pobrali okolo 18-nástej nahádzať všetko do vakov a ťahať domov – s prísľubom, že ešte skočíme na zaslúžené pivko.

Väčšina z nás sme si Bodoňské skaly omacali po prvýkrát, no s istotou poviem, že nie posledný. Predsa len to „východoslovenské NIČ“ má niečo do seba. 😉

                                                                                                                                                                                        Aďa

Kliknutím zväčšíte obrázok

 

Zimný výstup na Kriváň 4.3.2018

Zimný výstup na Kriváň 4.3.2018

Zimný výstup na Kriváň sme chystali už dlho, len sme čakali na priaznivé počasie. Jožko sledoval počasie a čakal na tú pravú chvíľu.

Prepis tel. hovoru. 3.3.2018 17:28

F: Serus Ďoďu.

J: Co robiš jutre?

F: Nič. Prečo?

J: Poď na Kriváň, má byť slnečno a potom už hlásia sneženie a dážď.

F: Dobre idem.

Týmto chcem demonštrovať, že sa netreba báť zbaliť veci a niekam vypadnúť. A nie len o tom kecať, že by som aj išiel ale to ale tamto…  X dôvodov ako neísť ale ani jeden ako ísť. Druhý deň ráno som vstával veľmi skoro, už niečo pred 4-tou. O pol 5-tej som už vyrazil z Vranova a o pol 6-tej som už nakladal v Prešove Jožka a jeho kolegu Rada. Náš štart bol ako inak z 3 Studničiek. Počasie bolo na 1* – slnečné bezvetrie. Vyrazili sme niečo málo po 7-mej. Hore som bol za 4 hodinky s pauzami a robením nádherných fotiek. Na vrchol som dorazil asi 30 min. po Jožkovi a Rado 15-20 min po mne. Dali sme si pár vrcholoviek, čajík a niečo pod zub. Medzitým sa to hore troška zaľudnilo 🙂 turistami a skialpinistami. Pre zostup sme si vybrali opačnú stranu, a potom sme to traverzovali s5 na stranu, odkiaľ sme prišli. Po ceste dole sme ešte stretli niekoľko kamzíkov, ako sa pasú. Fotečka tu fotečka tam a pokračujeme. Pri aute sme boli dosť rýchlo, kde sme sa stretli s poľskými turistami. Tí na vrchol šli niečo cez 5 hodín. Poprosil som jedného, nech nám urobí jednu záverečnú fotku. Urobil 3. 🙂 Unavený, no o to spokojnejší, sme sa pobrali pomaly domov. Poslednú zastávku sme si dali v Motoreste Sosna. Dali si chutný obed a pifko … ja len nealko 🙂 ale nevadí. Deň sa podaril, užili sme si ho najviac ako sa dalo.

Už teraz sa teším na ďalší takýto výlet. 🙂

                                                                                                                                                                           Filip
Vrcholovka

 

Kurz záchrany v horách 24.-25.2.2018

Kurz záchrany v horách 24.-25.2.2018

O kurze Záchrany na horách som sa dozvedel cez net a hneď som si povedal, že tam chcem ísť. Na prvý termín som sa hlásil už v decembri, no kurz bol už plný, no povedali mi, že bude koncom februára ďalší. Na tento termín som nahlásil aj Jožka. Veď sme dvojka. Kurz sa konal 24.-25.2.2018 na dome Horskej služby vo Vrátnej doline. S Jožkom sme pricestovali deň skôr, aby sme nemuseli v sobotu skoro vstávať a hneď sa celý deň školiť.

Na HS sme docestovali už okolo 8:00, kde sme sa rýchlo poinformovali čo a ako ohľadom kurzu. Potom rýchla príprava a vyrazili sme na Veľký a Malý Rozsutec. Počasie nám veľmi neprialo, čiže výhľady sme nemali. Ale snehu a dobrej nálady sme mali dosť, pretože Rozsutce som šiel prvýkrát a hneď v zime. Po ceste s5 na dom HS sa na chvíľočku vyčasilo. Po peknej túre sme si dali malé občerstvenie a chutnú večeru. Okolo 15:30 sme sa ubytovali, spáchali na sebe hygienu a začali sa spoznávať s lektormi.

V sobotu ráno sme si dali raňajočky a o 8:00 sa to všetko začalo. Celý deň mnoho zaujímavých prednášok z prvej pomoci. Bolo toho fakt veľa a veľa si nepamätám. Po doobedňajších prednáškach sme si dali skvelý obed, každému chutilo, ba poniektorí si dali dokonca aj dupľu. Po takomto posilnení nás podelili do 5-tich skupín a vytvorili 5 stanovísk. Na prvom sme sa učili ako správne resuscitovať, na druhom  sme sa oboznámili s núdzovými transportnými prostriedkami. Pri treťom nám ukázali, ako by mala vyzerať lekárnička a ako správne použiť jej obsah. Štvrté bolo o tréningu najpoužívanejších uzlov. A nakoniec ostalo stanovisko pre nácvik Straussa. Tu už sme sa teplo poobliekali, zobrali si lezecké vybavenie a hor sa vonku do mrazu. Užili sme si kopec srandy, no aj kvalitne vymrzli. K večeri sme sa pozbierali okolo 8-mej, kde sme debatili kde a čo sa najviac z toho dňa páčilo. Potom už len voľný program 🙂 .

Nedeľné raňajky do nás vliali ďalšiu silu pred prednáškou a nasledujúcou praktickou časťou vonku v slnečnom, ale mrazivom dni. Okolo domu HS sme mali stanoviská, ktoré mali preveriť, čo sme sa naučili  a či to vieme preniesť do praxe. Bolo to fakt zaujímavé. Je jasné, že ak dôjde k takým situáciám, budeme vo veľkom strese, budeme reagovať inak, ale dúfam za každého z nás, že správne. Približne o 14:00 sme sa všetci stretli v školiacej miestnosti (jedálni 🙂 ) na vyhodnotení kurzu. Inštruktori boli spokojní… aspoň myslím… teda dúfam. Odovzdali nám účastnícky list a certifikát o absolvovaní PP v horách. A na záver sme si urobili krásnu záverečnú fotku a posedeli pri obede. Už len ostalo vymeniť zopár kontaktov a rozlúčiť sa.

S kurzom som bol veľmi spokojný, veľa som sa dozvedel a naučil a ako bonus som spoznal veľa ľudí s rovnakou krvnou skupinou, ktorých pozdravujem. 🙂

                                                                                                                                                                    Filip

 

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Vo štvrtok 7. decembra 2017 sa uskutočnil v Centre voľného času III. ročník „Mikulášskeho lezenia“ – preteky v lezení na umelej lezeckej stene. Súťaž bola určená pre deti do 15 rokov. Celkovo sa jej zúčastnilo 13 detí, z toho 8 chlapcov a 5 dievčat. Pripravených bolo 7 súťažných ciest a jedna bonusová na rozstrel medzi dvoma dievčatami a dvomi chlapcami, ktorí dosiahli rovnaký počet topov. Cesty boli farebne odlíšené a mali rôznu obťažnosť. Všetky deti si zaliezli do sýtosti v rámci svojich lezeckých schopností. Nechýbal ani Mikuláš, ktorý deťom rozdal sladké odmeny. Víťazi obidvoch kategórií sa tešili z pekných cien. Veríme, že táto súťaž deti motivuje k vyšším výkonom a stretneme sa zase o rok v takom alebo vyššom počte.Pretekári a organizačný výbor

Kat. Chlapci

  1. Miesto – Martin Matta
  2. Miesto – Richard Harakaľ
  3. Miesto – Boris Lešňanský

Kat. Dievčatá

  1. Miesto – Ema Bakajsová
  2. Miesto – Dominika Bodorová
  3. Miesto – Emma Dolhá

CVČ a HK SLAŇÁK

 

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Každý rok organizuje vranovský klub otužilcov Vranovské Vydry súťaž vo varení guľášu, a zároveň pri tejto príležitosti otvárajú otužileckú sezónu.
Koná sa to vždy víkend pred Katarínou v areáli Lysá Hora obce Vyšný Kazimír. Ale späť k veci. 🙂 Tento rok sme sa aj my Slaňáci rozhodli prvýkrát prihlásiť a zabojovať. Náš hviezdny tím tvorilo TRIO kuchárov Ja, Ďuri a Joži. Pôvodne mala byť s nami Janka, ale tá mala bohužiaľ pracovné povinnosti. Večer pred akciou  sme si dali posledné inštrukcie čo, ako a kedy. Začali sme fakt hviezdne. Ja a Jožko sme zaspali. 🙂 Našťastie predseda nesklamal a zobudil nás. S Ďurim sme boli v Kazimíri už okolo 7:30. Začali sme pripravovať náš stánok a čakali Jožiho. O 8:00 sa začal boj o najlepší guľáš. Zápolilo 33 guľáš tímov. Veru Vydry mali čo ochutnávať. Každý tím varil svoj tajný receptík. My sme vsadili na divinu. Všetko prebiehalo v pohode. Po celý ten čas sme si kľudne varili, kecali, sem tam niečo degustovali s našimi protivníkmi, ale aj s okoloidúcimi, ktorí mali nejaké otázočky ohľadom guľášu. Niektorých zaujala aj naša výzdoba stánku, kde bolo povešané kadejaké lezecké haraburdie. Pomaly sa blížil čas obeda ako aj ukončenie súťaže. Všetci dostali misku, ktorá bola označená číslom na spodnej strane. Načerpali sme do nej vzorku guľášu a odniesli na posúdenie. Hmm. A ako to dopadlo??? Neumiestnili sme sa. 🙂 Ale nevadí. Boli sme tam a prídeme zas! To Vám môžem sľúbiť.

Tak horám zdar a o rok sa zas vidíme. A dúfam, že v hojnejšom počte!

                                                                                                                                                            Filip

Kalamárkap 30. septembra 2017

Kalamárkap 30. septembra 2017

Na Slovensku sa počas celej sezóny koná množstvo akcií s lezeckou tematikou. Jednou z nich sú aj preteky v krátkom behu a dlhom lezení na Kaľamárke. Aj tento rok sa mi pošťastilo prísť a zažiť opäť raz niečo nové, ale aj stretnúť ľudí, ktorých vidím naozaj len zopárkrát do roka.

Vyrážam opäť z BA vlakom, tentoraz už bez doprovodu pôvabných blackmetalistiek. Cesta zbehla celkom rýchlo aj tak. Vo Zvolene ma naberá Filip. Auto oblepené klubovými nálepkami ma celkom pobavilo. Filip po 20 hodinách bez spánku vyzerá celkom dobre. Ešte dáme rýchly nákup a hor sa do Detvy.

Zhruba okolo 3-4 tej poobede prichádzame k chate (sídlo organizátorov) a nachádzame už klasicky dvoch bratov Riša a Dana. Jeden za výčapom a druhý s motorovou pílou. Pekne sme sa zvítali a šli sme sa ubytovať. Ešte kým sa zotmelo tak som Filipovi ukázal dolné aj horné skaly, nech vidí kde sa bude nasledujúce dni mordovať. Došli ďalší ľudia a večer sa mohol začať, klasicky v horolezeckom štýle.

KuboKeďže som tohto roku chcel aj pretekať, konečne po 3 neúspešných ročníkoch, šiel som spať skoro a oplatilo sa. Ráno na štarte som bol taký nabudený, že som z toho 2km behu zabehol aspoň polovicu. Čo pri mojej neobľube behať a obľube iných nerestí je už výkon. Bežal aj Filip, ktorý išiel spať neskôr ako ja si predstavte. Po dobehnutí sme sa ale obaja zhodli na tom, že si dáme tak hodinku pauzu. Po jednej horalke a banáne sme šli loziť. Podarilo sa nám poliezť iba horné skaly. Viac sme už nestíhali ani nevládali. Liezlo sa parádne. Počasie vyšlo tak, jak ho objednali. Nato, že bolo tohto roku najviac účastníkov sme sa na skalách vôbec netlačili, ak sme čakali, tak to bolo naozaj maximálne 5 minút, a aj vtedy to padlo vhod. Po nejakých 10 cestách som liezol už len ja. Filipa zmáhal smäd a hlad, ale od skál som ho pustil až o piatej, kedy bolo treba odovzdať súťažné hárky. Všetko sme stihli včas. Dali si guľáš a pivo a potom znova guľáš a pivo a potom už len pivo a tak, viete ako. Večer sa vyhlásili výsledky už aj s novými kategóriami. Nevyhrali sme (kto by to bol čakal), ale neskončili sme ani poslední. Šak nie je dôležité zúčastniť sa, ale vôbec vstať z postele a dôjsť na štart. Premietal sa film, ktorý točili priamo na skalách a zostrihali asi za 3 hoďky. Fakt paráda. Tuším, že je aj niekde na nete, Predseda nájde link. Tombola nemohla chýbať a ako “tvrdo” “pracujúci” som sa jej už mohol náležite zúčastniť. Tričko spievajúcej skaly a sprievodca do Zádielu. Nie zlé. Nasledoval kultúrny program na 3 stejdžoch. Hlavný pred chatou, ďalšie dva ohniskové. No nenormálne dačo. Kto nezažil, tak nech si to ďalší rok nenechá ujsť.Spoločná foto

V nedeľu klasický dojížďak. Pobalili sme sa a šli domov. Z klubu nás bolo tento rok kvantitatívne menej, ale tá kvalita!! Filip, Kubo, Šuter a Ja. Teším na vás všetkých znova o rok!

                                                                                                                                                               Bako

Päťročnica SLAŇÁKU – Zámutovské skaly 15.-17.9.2017

Päťročnica SLAŇÁKU – Zámutovské skaly 15.-17.9.2017

Rok ubehol ako voda a ani sa mi nechce veriť, že je tu znova september. Pri pohľade na fotky z minulého štvrtého ročníka mi príde, že sme oslavovali len asi pred týždňom.  A predsa je už rok 2017 a päťročnica klubu je tu. A tak 15.-17. septembra sa znova stretáva super partia na Zámutovských skalách.  Vyrazili sme už v piatok. Filip vybavil z práce dodávku a tak sa nám podarilo do nej vopchať všetko. Cez kotlík na guláš, všetky ingrediencie okolo toho, bačku piva atď. Dokonca aj 7 statočných horolezcov s celým vercajkom na tri dni. Z toho boli aj dvaja kamoši z materského oddielu Slávia Zvolen, ktorých sme naložili v Strážskom. Tento ročník bol výnimočný aj tým, že sa nám podarilo vybaviť kľúče od rampy a tak sa luxusne vezieme na aute až ku skalám. Rýchlo vybaľujeme veci, staviame bivaky lebo počasie hlásia nie až tak 100%-né a ideme liezť. Počas dňa sa k nám pridali ďalší lezci. Každý si poliezol čo to dalo. Večer nás bolo už okolo 10 a možno aj viac. Urobili sme neskutočne skvelú živánku, vypili nejaké tie pivečka, zahrali na gitarke a zaspievali. Bol som prekvapený, že v noci bolo ticho keď jelenia ruja už mala pomaly začať. Minulý rok bol riadny orchester. V sobotu ráno prišiel Pajky, ktorý nám uvaril guľáš. Cez deň sa znova premlelo na skalách mnoho ľudí. Keď to takto spočítam tak nás bolo cez tento víkend vyše tridsať, čo je určite rekord. Celý deň sa liezlo do sýtosti. Bolo aj niekoľko nováčikov, ktorí s lezením začínajú a veru nešlo im to tak zle. No a zase skúsenejším sa podarilo vyliezť aj niečo ťažšie so zaujímavými číslami. Guľáš bol hotový okolo obeda a prekvapivo z neho neostalo do večera nič. Takže na večeru bola znova super živánka. Noc bola veľmi podobná ako noc predtým. Len teraz sme sa viac obávali počasia. A predpoveď meteorológom tento krát vyšla. V noci a ráno lialo ako z krhly. Bolo nás viac ako noc predtým a tak nám bolo treba doriešiť logistiku dopravy. Našťastie sme mali k dispozícii veľké auto a tak na dvakrát sme sa dostali v pohode domov všetci.

No a na záver dodám len toľko. Bola to super akcia s rekordným počtom horolezcov J a skvelých ľudí. Kto nebol môže ľutovať a kto bol tak má dúfam krásne spomienky a vidíme sa znova o rok.

                                                                                                                                                                        Ďuro

Projekt Západné Tatry 29.-31.8.2017

Projekt Západné Tatry 29.-31.8.2017

Nápad na hrebeňovku Západných Tatier vznikol už pred nejakým časom, kedy sa dvaja Lukášovia dohadovali, v ktorých kopcoch ešte ani jeden z nich nebol. Bolo treba dať dokopy nejakú tú partiu. No očakávania neboli veľké, keďže sa táto hrebeňovka konala na konci leta, kedy už skoro nikto nemá dovolenku. Nakoniec sa dala dokopy partia dvoch Lukášov a náčelníka = predsedu Ďuriho, pôvodne pozvaný Bakom, ktorý sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil tejto preparádnej túry.
začiatok výletu
Deň 1. 29.8.2017
Z logistického hľadiska sú Západné Tatry asi najhoršie pohorie. No podarilo sa nám dostať načas všetkým trom na miesto, odkiaľ sme chceli vyrážať, a to do Podbanského. Išli sme všetci traja z Vranova prvým ranným vlakom, niečo po štvrtej hodine. Rýchly prestup v Prešove až do Liptovského Mikuláša, kde sme dali kávičku, rýchle doplnenie zásob a vyloženie zbytočností, komu trebalo :). Autobusom do Podbanského, namazanie proti úpalu a hybaj ho na hory. Zrazu sme si uvedomili, že je 29.8., čiže štátny sviatok SNP a v Podbanskom v tom čase začínala akcia, kde nechýbalo aj pivečko. A čo je lepšie na začiatok túry ako pivo? Opatrne sme sa opýtali, koľko by chceli za tento zlatý mok. Odpoveď, že nič, reku davaj tri. Buchli sme tri pivá (teda každý jedno), uctili pamiatku padlým vojakom SNP a davaj ho konečne hore na hrebeň. Z Podbanského sme vyrazili po modrej Kamenistou dolinou hore na Pyšné sedlo odkiaľ sme pokračovali na Bystré sedlo. Narýchlo sme vybehli na Bystrú, kde nebol v podstate žiaden výhľad kvôli mraku, ktorý sa práve rozhodol usadiť na kopci. Plán bol jasný, dostať sa na Kolibu pod Klinom, kde sme chceli prespať. Pokračovali sme teda ďalej cez Gáborovo sedlo na Klin. Na Kline Ďuri zahlásil, že nás budú čakať na Kolibe tri dievčatá s navareným jedlom, a tak sme sa vybrali túto hypotézu preskúmať. Pri schádzaní z Račkového sedla zrazu vidíme pred sebou štyri dievčatá smerujúce nahor. Ďuriho predpoveď zjavne nevyšla. S dievčatami sme vymenili zopár informácií ohľadom Koliby. Vraj je to tuším najvyššie položená Koliba na Slovensku. A dokonca je v nej prísne zakázané spať a podľa legiend tam chodia medvede. No samé pozitívne veci. Napriek upozorneniam sme už boli silno rozhodnutí, a tak sme pokračovali ďalej. V útulni bol už zložený jeden poľský pár so psom, neskôr sa pridali aj dvaja týpci zo Záhoria. Pred jedlom nemohla chýbať rýchla večerná hygiena v miestnom potoku. S týpkami sme povymieňali nejaké info, poochutnávali pálenky, slaniny a pod. a šli ešte za svetla spať.

Deň 2. 30.8.2017
Tak ako prvý deň, aj druhý sa začal úplne nádherným počasím, miestami trošku pofukovalo, čo vôbec nebolo od veci keďže bolo v priebehu dňa aj celkom teplo. Po zbalení a rýchlych raňajkách sme chytro vystúpali naspäť hore na Račkovo sedlo. Cesta pokračovala ďalej cez Volovec a asi najväčšia sranda dňa, aspoň pre mňa (Lukáš S.), Ostrý Roháč, kde to bolo veľmi šťavnaté. Vcelku veľká partia Čechov, nejaké dôchodkyne a zvyšný národ sa pomaly štveral hore na krásny skalnatý kopček. Reťaze, miestami také trojkové lezenie s dosť ťažkým batohom mi celkom ukázalo, že kancelárske kolená by bolo treba viacej zaťažovať. Od Ostrého Roháča to bolo až po Plačlivô hore-dolu, hore-dolu,dolu-hore cez skalky a podobné útvary. Keďže Ďuri a Lukáš I. sa cítili kolenovo v pohode, pokračovali cez Tri kopy, Hrubú Kopu a Baníkov. A ja (Lukáš S.) s boľavými kolenami som si dal relaxačný výbeh na Baranec a následne všetci traja sme sa skoro rovnako stretli na Žiarskej chate. Na chatu som došiel ako prvý. Pri vstupe do chaty mi udrel do očí nadpis piva Zubr, na ktoré som mal celý deň viac než chuť a nebol som v tom sám. Kapustová polievka zakryla dieru v žalúdku a pivo doplnilo minerály. Pri druhom pivku došiel Ďuri a pri treťom aj Lukáš. Obaja tiež doplnili energiu polievkami a pivom a po asi hodinovej poľsko-slovenskej diskusii s poľským turistom, ktorý mal booknuté spanie kdesi na Štrbskom Plese sme sa vybrali osprchovať a spať. Na chate bolo síce vcelku dosť ľudí, no dalo sa úplne v pohode vyspať, v teple a suchu.

Deň 3. 31.8.2017
Kilometráž a únava sa prejavili aj na čase nášho ranného chystania. Po nejakých dvoch hodinách balenia, varenia a raňajkovania sme sa konečne vybrali hrebeňovať. Na Príslope a Baníkove sme dali malé pauzičky a pokračujeme ďalej. Počas celého dňa bolo dosť teplo, miestami až brutálne horúco. Lukášovi I. sa podarila úžasná vec, myslím, že prvý deň si obul do topánok tenké ponožky, čo malo za následok, že sa mu vytvorili na chodidlách otlaky. Presne také tie fajnové otlaky, ktoré nútia nohu vykrúcať a krčia ksicht od bolesti. Na Salatíne sme už mali vcelku všetci dosť. Dokonca už aj Ďuri povedal, že ho začínajú bolieť nohy, a to už je reku čo povedať. Na sedle Pálenica sme sa trojhlasne zhodli, že z hrebeňa schádzame do Bobroveckej doliny a Sivý vrch ostáva pre nás nezdolaný. Bobrovecká a Jalovecká dolina boli zatiaľ najkrajšie doliny, aké som kedy videl. Celou cestou nás sprevádzal Jalovecký potok, všade samé lopúchy, rastlinky, stromčeky, kamene, maliny a všakovaké iné lesné plody. Celú cestu z hrebeňa Lukáš I. trpezlivo trpel otlaky, až v ústí Jaloveckej doliny to začalo bublať, a to nie len uňho. Od tohto bodu to malo byť do Jalovca iba 45 minút, no nakoniec to bolo čosi okolo 3,7 km po asfalte a rozpálenom slnku. Okolo piatej sme mali vyhliadnutý bus, a tak sme mali celkom silnú motiváciu stihnúť spáchať nejakú tú hygienu v potoku, rýchle pivo a vypadnúť preč. Všetko klapalo ako švajčiarske hodinky. Pri zastávke autobusu bol potok, kde sme aj nakoniec spáchali hygienu. V Jalovci sme buchli každý po dve naozaj rýchle pivká, pokecali s miestnym krčmárom z Oravy a utekali na bus. Liptovský Mikuláš – ďalšie pivo a bolo po výlete. Lukáš I. s Ďurim šli na východ a ja na západ. Celkovo sme prešli čosi okolo 57 km a nastúpali viac než 7 výškových km, no proste parádička. Vrelo odporúčam.

                                                                                                                                                    Lukáš Satvari

koniec výletu