Browsed by
Autor: ROCK

Rok osobnej metamorfózy

Rok osobnej metamorfózy

Článok možno trocha atypický, no predsa je tu a s minimálnym meškaním! V skratke, kocke či stručne vám priblíži moje počiny, zábavy, strasti a ,,voľnočasové,, aktivity ohraničené kalendárnym rokom 2018.

Rok veru nabitý, ovplyvnený a obohatený z viacerých strán a to či už spoznávaním osobností, alebo presunu z trvalého bydliska za štúdiom a vecami s tým spätými.  Každopádne to všetko hodnotím s najväčším možným kladným postojom. No keďže všade musí byť rovnováha,  tak by mi nedalo spomenúť, že tak ako toho kopec prišlo, tak s množstvom ľudí som nemal možnosť sa postretávať a tráviť radostný čas. Či už rodina (lezecká/nelezecká), priatelia z Vranova n/T, no taktiež tréningoví nadšenci z KE, HE, samozrejme Oreského a celého východného konca republiky.

         Môj väčší krok pripisujem k udalosti spoznania Jožka P. z okolia LM, keď sme sa čírou náhodou stretli na KalamárKape 2017 (ďakujem Jožko S.). Po lezení počas nádherného jesenného víkendu sme sa udržali v kontakte. On mi otvoril oči, citujem ,,liezť osmičky v dnešnej dobe u mladých je povinnosť,,  samozrejme ak hľadia na lezenie z takého športového hľadiska. Vyfasoval som homemade zlagboard, k tomu zopár tréningov od Patxiho Usobiagu, a započal sa môj prvý kontakt s tréningom v lezení. Krásne poobedia, doobedia v undergroundovej bouldrovke v LM, zopár sekúnd visu na fingerboarde boli receptom k mojím lezeckým počinom v roku 2018, dostaneme sa k ním konečne ?

         Z počiatku roka ešte stále v naivnej myšlienke, že liezť bude s kým, som lezenie na lane ešte chvíľu hrotil. To u mňa vyvrcholilo asi dosiahnutím vytúženého čísla IX na lane. S rýchlym prelezom Finále ´88, 7b+ sa lano odložilo pekne do postele a svetlo sveta videlo už pramálo.

Skalka pri Trenčíne

Začal som za zaujímať o bouldering, od chlapcov som čosi vedel, že na Liptove sa liepať dá, no konečné možnosti očakávanie predčili po všetkých smeroch. S prospechovým štipendiom som veru nevedel čo, tak moja prvá bouldermatka prišla za kresťanské (bez urážky-joke). Postupne som spoznal Fiďa, Zavakyho a miestnu stálicu borcov z LM. Začali sa rodiť prvé kilometre s matracom na chrbte, poctivé ,,sešn,, až do hĺbky kože (ako sa na Liptovskú žulu patrí), a prvé koťagá pod bouldrom.

Končitá. Veľmi pekný, veľmi horúci deň strávený v tejto andezitovej oblasti. Určite treba prísť silnejší a obklopený lepšími podmienkami.

Počas leta som uskutočnil viacero pekných jednodňových výjazdov či už za liptovskou žulou alebo pieskovcom na Makyte.  No keďže mojá SD karta je nezvestná zachovalo sa len veľmi málo dokumentácie. V článku sa stretnete s nejakými insta odkazmi dielne Dávida: Hovoriaci kameň 7A – Tatry

Darebák 7B+

Samostatná kapitola THT James 2018 – Boulderblast. Pod záštitou slovenského horolezeckého spolku a usporiadateľov Boulderblastu  tentoraz Zavakyho a Aďa C. Už po 9.  krát vznikla parádna akcia s cieľom stretnutia priaznivcom boulderingu, a to nielen slovenskej národnosti! Kto bol vie, ranné šľapačky Mengusovskou dolinou, dlhé dni v údolí pod majestátnymi štítmi Bašty, dychberúce pohľady, vôňa kávy, telesná bolesť spôsobujúca slasť duchu. Aj to je ten bouldering! Kopec nových známostí, línií, večerná sauna-pleso (pššt)-sauna, kaďa, ranná kávička na terase, aj to je k mání. Vraj sa aj súťažilo, to som vôbec nevedel, prišiel som si hlavne zaliezť v novom sektore na kvalitnej žule, niečo poobjavovať a spoznať nových ľudí. Neprítomnosť slovenských borcov zapríčinila nielen materiálnu odmenu aj tých menej zdatnejších. Čuduj sa svete, odrazu sa na mňa Dávid a Aďo usmievajú a gratulujú. Lezci boli odmenení viacerí. Teraz si svoje novučičké Draga od Scarpy hýčkam. Nielen materiálnu píšem preto, lebo áno, to čo sa skrýva za tým je niečo čo sa len tak do ruky vložiť nedá. Scarpy samozrejme tešia no ten fúrik, čo fúrik, vlečka motivácie je k nezaplateniu. Aj touto cestou sa chcem poďakovať.

Kontrola 6C+

Jeseň bola pestrá, pekné pochody v samote liptovskou prírodou a hon za bouldrami. Dokonca tam kdesi behá vlk, ktorý si možno na mňa ešte pamätá. Dosť bouldrov prelezených no jeden veľký pytel, ktorý sa už teraz trasie a čaká. Etika v boulderingu je prísna, a treba ju dodržiavať.

Koncom roka sme navštívili Fontainebleau v zoskupení Zavakyho, Beša, Dejva s úmyslom čo to poliepať. Po ceste sa k nám pridali Kuko, Poldo s priateľkou. V Antverpách sme si dali pivko asi v najlepšom podniku akom som bol De Muze. Historický, jazzový podnik s pestrejšou pivnou ponukou ako má jedno slovenské okresné mesto spolu (jeden z najstarších v Antverpách). V skratke, počasie nám neprialo. Vyššia moc nám umožnila jeden deň obmedzeného lezenia na miestom náchylnom pieskovci. Čo už, tak to malo byť. Každopádne prvý kontakt s touto morfologickou nádherou stál zato. Kvalitné vínko, goudale, syry, najlepší (prvý?) steak tuniaka aký som mal od maestra Zavakyho. No zaliezli sme si na parádnej bouldrovke Karma kde dokonca trénuje francúzska repre. Prvý kontakt s bouldrovkou na svetovej úrovni ba dokonca sme stretli vlastníka samotného master of movements- Jackieho Godoffa. Little Karma 6C – Fontainebleau FR

Zima, to krásne obdobie sa mi páči ešte viac. Kým lanoví lezci si na Slovensku zalezú len s veľkou odvahou a húževnatosťou alebo pekne v teplúčku stienky, bouldering nepociťuje extra ujmu, práve naopak celkom slušnú podmienku. Spolu s Fiďom, Kukom a Poldom sa očistil parádny balvan pri RK. Balvan našla Vika, ja som ho chlapcom ukázal a počas vianočných sviatkov sa chlapci mravenčou prácou dobojovali k pekným ťažkým líniám v prevyslom teréne na travertínovom monštre.

Travertínové monštrum

Takto nejako som si prežil rok 2018. Veľa som sa toho naučil, prvý rok boulderingu za mnou, viem čo zlepšovať, na čom stavať a už teraz sa teším na nadchádzajúci rok.

Musím sa poďakovať všetkým ľuďom ktorý ma tento rok naviedli, viedli správnym smerom, spríjemňovali chvíle po všetkých smeroch. Sami sú pre mňa inšpiráciou a snažím sa aby aj odzrkadlením samých seba vo všetkých pozitívnych aspektoch. Aj keď to samozrejme stále nejde.

Ja a Viki

Veľké poďakovanie patrí polovičke Vike. Každá priateľka lezca vie aké náročné to je keď o nových sektoroch rozprávaš aj zo sna. Nielen, že to akceptuje no taktiež aktívne podporuje.

Robte to čo vás baví, veľa úspechov v roku 2019, vo všetkých sférach či už lezeckých, sociálnych, súkromných alebo duchovných.

Zopár boudrov: Darebák 7B+, Ohnisko SD 7B+, Centrálny traverz 7B, Stará korytnačka 7B, Strašiak 7A+/B, Rozlúčkový traverz 7A, Hovoriaci kameň 7A, Sola fides 7A

Jakub Adam

 

Silvestrovský výstup na Šimonku 31.12.2018

Silvestrovský výstup na Šimonku 31.12.2018

Posledný voľný deň v roku sme si nemohli nechať len tak ujsť a neuskutočniť nejakú akciu. Rozhodlo sa, že pôjdeme na Šimonku. V pondelok ráno sa všetci účastníci zišli pri Bille, rozdelili sa do áut a hurá do Zámutova, kde som ich už ako domáca čakala. Cestou sa chlapci trošku neplánovane zdržali kvôli dVýhľad zo Zámutovských skálefektu (ale to vyriešili za niekoľko minút). Po príchode na miesto štartu našej výpravy sme povyskakovali z áut, spočítali sa, naložili batohy na plecia a vybrali sa zbierať nové zážitky. Po krutom začiatku cesty plnej vody a blata sa s každým vyšším metrom objavovalo viac a viac snehu, vďaka čomu sme mohli spokojne kráčať. Počas prechádzky sme nemohli zabudnúť ani na naše obľúbené Zámutovské skaly, ktoré sme dôkladne skontrolovali z každej strany a neskôr vyšli aj na vyhliadku. Výhľad zo skál na krásne zasnežené stromy bol na nezaplatenie. Po krátkej chvíli obdivovania výhľadu sme museli pokračovať v ceste. Na chate Javorová sme si spravili malú pauzu, kde sme sa zohriali….. aj teplým čajom, nabrali stratené kalórie a znova sa vybrali do kopcov. Čím vyššie sme šli, tým sa nám ukazovali krajšie scenérie. Na vrchole nás privítala rozprávkovo zasnežená príroda, ale aj silný vietor. Tak sme sa narýchlo pokochali krásne omrznutými stromami, spravili niekoľko fotiek a utekali preč. Pri zostupe nám pomáhala aj naša milovaná gravitácia, vďaka ktorej sme sa späť vrátili pomerne rýchlo. Našu výpravu sme zakončili v Zámutove. Tam sme sa zohriali teplým čajom (aj s rumom) a po krátkom čase sa pobrali domov.Na vrchole

                                                                                                                                                                     Soňa

Mikulášske lezenie 6.12.2018

Mikulášske lezenie 6.12.2018

Na štvrtý ročník Mikulášskeho lezenia k nám po roku opäť zavítal Mikuláš. Bol zvedavý ako sa deti posunuli vpred a ako posunuli svoje hranice a výkony. Bol veľmi milo prekvapený. Prihlásilo sa 17 detí, čo je doteraz najvyššia účasť. Súťaže sa zúčastnilo 11 chlapcov a 6 dievčat. Pre pretekárov bolo pripravených 7 súťažných ciest rôznych farieb a obťažností. Všetci vydali zo seba všetko aby získali čo najviac topov. Nakoniec sa do finále prepracovali 3 chlapci a 2 dievčatá, ktorým sme pripravili tri bonusové cesty. Preteky boli napínavé až do konca. Finalisti boli veľmi odhodlaní vyhrať. Rozhodlo sa až po tretej bonusovej ceste. Výhercovia oboch kategórií sa tešili z pekných cien a diplomov. Mikuláš ale nie je skúpy a samozrejme odmenil aj ostatné deti sladkosťami. Deťom sa cesty a atmosféra pretekov veľmi páčili a tak verím, že sa o rok opäť vidíme v takom hojnom počte.

Spoločná foto

Chlapci:
1. miesto – Kristián Karas
2. miesto – Boris Lešňanský
3. miesto – Šimon Doboš

Dievčatá:
1. miesto – Emma Dolhá
2. miesto – Barbora Fialová
3. miesto – Eliška Bodorová

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Súdružky a Súdruhovia. Moju päťročnicu KaľamárKapu som naplnil na 140%. Čo radí tento 5 ročný plán 2014-2018 medzi najúspešnejšie. Plán na ďalších 5 rokov je jasný. Prísť, uvidieť a stačí sa zúčastniť. Vyhrávanie necháme na abstinentov. Dosť na úvod, poďte si prečítať čo som si z tohto roku zapamätal.

Deň č.1

Z BA som tento rok nešiel sám. Spoločnosť mi robila Aďa. A šofér auta, ktorý nás viezol, ale ten neni podstatný. Zvolili sme cestu autom, lebo slovenským vlakom sa nejako nedá veriť poslednú dobu. Ujo vodič nás v Detve vyhodil pred krčmou, keďže nás trošku smädilo. Ale bolo zavreté. Otváračka bola o 5 minút. ZEN. Dali sme po jednom a vyrazili ku skalám. Prešli pekné centrum starej Detvy a na zastávke stretli Palyho s frajerkou. Zvítali sme sa a pokračovali ďalej. Cestou hore sme stretli dva diviaky. Boli také milé, že nám zobrali vaky. Odľahčení sme sa znova pustili do cesty. Keď tu zrazu. Peťo zastavuje s prázdnym autom a bere nás hore. Adin plán vyšľapať hore zlyhal. Snáď ďalší rok, trimem paľce. Nanosili sme dreva na večer a potom čo dorazili posily sme sa pustili do milých diviakov. Guľaš bol PA-RA-DNY. Večer sme sa zabávali tak ako sa na ukončenie 140%-nej päťročnice patrí. Asi. Aj keď som prijal striktné opatrenia, tak si večer moc nepamätám. Vraj som sa usmieval a pôsobil šťastne. Takže kto ste smutný, tak sa len obklopte ľuďmi. A ožerte sa. Ďuri hral, my sme spievali. Slaňácka klasika.KalamárKAP

Deň č.2

Prvé a jediné moje víťazstvo v tento deň bolo, že som sa dostal z postele. Gratulujem si. Skvelý výsledok. Pri registrácii som zistil, že nemám na svete páru. Tak som “pretekal” sám. Pretekalo 22 mužských tímov a Maťo Bak. Po “dobehnutí” do cieľa a vylezení až jednej cesty som sa umiestnil “nečakane” na poslednom mieste. Ďurimu a Ďoďovi sa darilo viac. Jožko dokonca aj bežal. Počet vylezených ciest a body nesú podstatné J . Filip a Aďa súťažili ako zmiešaná dvojka a taktiež im to šlo lepšie ako mne. Stretli sme sa aj s Kubom a Vikou. Jakub tentoraz nereprezentačne vyliezol dajaké šalenoty, na ktoré sa my ani len nepozeráme. Do piatej už boli všetci nazad a mohla sa začať večerná zábava zos guľášom a pivom. Investícia do tomboly sa oplatila. Odišiel som s novou čelovkou. Kapela Katastrofa odohrala svoj katastrofálny set a potom sa gitary znova chytil náš Juraj. Klasická lezecká zábava až do rána. Ospravedlňujeme sa spiacim osobám, ktorým sme zavýjali pod oknami. Dobre vám tak.

Deň č.3

V pretekoch vo vstávaní z postele som neskončil posledný! In your face Ďoďo. Popratali sme čo sme vládali. Zbalili sa. Aďa vybavila odvoz, diky Kosťo. Porozlučovali sme sa zo všetkými a už teraz sa teším, že vás znova uvidím kamaráti.

Účastníci zájazdu: Ďuri, Janka, Ďoďo, Aďa, Filip, Vika, Kubo, Maťo

                                                                                                                                                      Bako

 

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Tak a uplynul ďalší rok a náš klub opäť slávil výročie. A preto sme sa to rozhodli osláviť ako vždy na našich domácich Zámutovských skalách. Už som sa nevedel dočkať víkendu plného skvelých ľudí a zážitkov.

V piatok okolo štvrtej hodiny som sa pobral z Vranova smer Zámutovské skaly. Po zaparkovaní v TotemZámutove som sa vybral po modrej značke smerom hore. Asi v polovici kopca sa ozval hrom. Hovorím si, to nás obíde a budeme mať pekný víkend strávený na skalách. No čím som bol vyššie, nebo nad hlavou sa viac a viac zaťahovalo. Keď som sa konečne po dlhej a nekonečnej ceste dostal hore, krásna modrá obloha zmizla a nahradili ju čierne mraky sprevádzané bleskami a zosilňujúcim sa vetrom . Bol som tu prvý. Rýchlo som chcel založiť oheň a postaviť prístrešok pod previsom, aby som v prípade búrky nezmokol. Hodinku po mojom príchode začali dorážať ostatní “účastníci zájazdu“. To už nám krásne popŕchalo, ba až lialo. Vlado so skupinkou, ktorá došlo zo Zámutova krásne zmokla. Po asi dvojhodinovom daždi sa počasie umúdrilo a mohli sme si vychutnávať krásny večer pri ohníčku s pivkom v ruke a prípravou živánskej. Po výdatnej večeri sme sa uložili na spánok, veď zajtra nás čakalo lezenie. Noc bola pokojná. Jelenia ruja ešte nebola v plnom prúde, bolo ešte teplo. Ale sem tam sa nám nejaký ten jeleň ozval.

Ráno bolo krásne. Kávička, raňajky uprostred lesa pod skalami. Nič krajšie nepoznám. Začali prichádzať ďalší účastníci, ktorí sa nemohli dostaviť v piatok. Dorazil aj gulášmajster Pajky a začalo sa s prípravou na guláš, cibuľa, mäsko, zemiačiky. Partia túžiaca po dotyku so skalou sa vybrala liezť a zdolať nejaké tie cesty, veď sme predsa horolezci. Okolo tretej za z ničoho nič spustila prehánka, ktorá nás vyhnala naspäť do táboriska. Bol to osud. Guláš bol hotový. Vytiahli sme ešusy a pustili sme sa do gulášu. Bol vynikajúci ako každý rok. Po riadne sýtom obede sme ešte na chvíľočku vybehli na skaly zdolať posledné cesty, kým sa začne stmievať. Po lezení sme sa zišli všetci pri ohníčku. Niektorí mali ešte iné povinnosti, tak sa pobrali domov. Tí čo sme ostali sme si po opekali klobásky, špekáčiky a iné lakocinky. Večer pokračoval v príjemnej atmosfére s gitarou a kopou pesničiek až do neskorej noci, kedy sme sa poslední vytrvalci rozhodli zaľahnúť do spacákov a zobudiť do krásnej slnečnej nedele.

Nedeľné ráno bolo identické. Kávička, raňajky a pomaličky sme sa prebúdzali po skvele strávenom víkende pod skalami v kruhu dobrej partie. Ani sa nám z pod skál nechcelo vracať do mestského ruchu. Ale čo narobíme. Pomaličky sme pobalili, upratali a vydali sme sa späť domov.

Týmto by som chcel poďakovať všetkým za skvele strávený víkend plný zážitkov a príjemných chvíľ.

Menovať účastníkov zájazdu nebudem aby som na niekoho nezabudol, bola nás tam fúra a verím, že o rok si túto skvelú akciu opäť zopakujeme v takomto hojnom počte, keď nie väčšom…

                                                                                                                                                                      Jančo

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Vyzdvihli sme si nášho tátoša (Ford f 150 xlt 😛 ) a vybrali sa znečisťovať ovzdušie do Yosemitského národného parku. Keďže som tam šiel s kamošom, ktorý nelezie tak plán bol poturistikovať za 4 dni čo najviac. Sedák a lezky som si zabalil len pre prípad, že sa nájde niekto kto ma odistí aspoň jednu dĺžku. Majestátny Hafl Dome dominuje okoliu. Už pri vstupe do údolia ho okamžite spoznáte. Taktiež El Capitan, pri ktorom sa zastaví urobiť si svojku hádam každý. My sme neboli výnimka. El CapitanNerezervovali sme si žiadne miesto v kempoch, čo je celkom risk v týchto končinách. Ale keďže ja som majster zenu, tak keď sme došli do Camp 4, ušli sa nám posledné dve miesta. Normálne sa tam čaká už od skorých ranných hodín pred kioskom, kde vás teta ubytuje, ak je miesto, za 6 dolárov na noc. Čo je naozaj smiešna suma. ALE. V kempe sú len záchody a umývadla zapchaté cestovinami od nemeckých návštevníkov. Vďaka za to. Tak to bolo troška divoké, ale aspoň si viete lepšie predstaviť ako to tam vyzeralo počas horolezeckej horúčky v 70.-80. rokoch.

Prvá túra viedla na El Capitan (2307m). Nevedel som veľmi ako veľmi sa mení počasie v údolí. V podstate sme si toho naštudovali strašne málo. Nerobte to ľudia ..kuknite si kam idete 😀 . Keďže okolité kopce mali tak nad 2200 tak som sa riadil tým čo v Tatrách. Vyraziť skoro ráno, aby nás nezastihlo zlé počasie. Vyrazili sme i tak troška neskôr. Okolo pol ôsmej sme začali výšľap k Yosemity Upper Falls. Čas sme mali lepší ako ukazovali mapy.cz aj napriek Peťovej nekondičke. Kvôli pretrvávajúcemu letnému suchu boli vodopády úplne suché. Takže sa nebolo moc čím kochať. Teda okrem všade prítomného Half Domu. Half DomeOd vodopádov to už boli iba mierne stúpania a klesania nejakých 7,5 km. Cestou spať som si odbehol na Eagle peak (2362m) a Yosemity Point (2050m). Z oboch boli krásne výhľady do údolia a na okolité kopce. Nikdy by som nepovedal, že sa prejdem lesom s 30 metrovými borovicami vo výške 2200 m.n.m. Šišky veľké jak ľudská hlava váľajúce sa po zemi. Krásna príroda kde zásah človeka vidno len na turistickom chodníku. Prepílené spadnuté stromy a pod. Cestou sme stretli tak do 10 ľudí. Takže do Yosemitov treba vyraziť určite mimo sezóny a kvôli teplotám v septembri. Cesta dole už nebola tak príjemná. Ozvali sa kolienka. A cestou dole silno plakali. Po 26,5 km šľapania a 10 hodinách sme došli konečne do kempu. Konzervová večera a hneď spať.

Na druhú túru som sa už vybral sám. Peťova nekondička sa prejavila. Tá moja bojovala na začiatku túry tiež, ale odišla po pár sto metroch a už som bol znova vo svojom. Šľapačka na Yosemity Upper fall a potom na opačnú stranu smerom k North Domu (2299m). Vyrazil som ale troška neskôr. Zhruba o pol deviatej, ale v cieli som bol už na obed. Cestou som stretol troch amerických pánov, ktorých som sa musel spýtať na cestu. Inak by som zostupoval horolezeckou cestou 🙂 A keďže som sa nechcel vracať tou istou cestou ostalo mi už len obísť Indian rock (2592m). Znova strašne málo ľudí. Asi dve hodiny som šiel lesom úplne sám. Čo som si na jednu stranu užíval, ale v prípade útoku pumy alebo medveďa. No neviem čo by som robil 😀 . Inak super tura. Kolena už revali. Cestou do kempu som si ešte šľahol to ich trojdecove pifko a už veselý som sa doplahočil po 32,5 km a 10 hodinách k stanu.

Keďže som si nevybavil povolenie na Half Dome, tak som si na posledný deň vybral Sentinel Dome (2475m). Cesta na vrchol mala podľa appky trvať 6 hodín. A po 2 dňoch intenzívnej chôdze som tomu aj veril. Až keď som po 3 hodinach došiel na Sentinel Dome som si povedal : “Bohača !!”. Došiel som späť na Glacier point (2190m). A sedel tam asi 2 hodiny. Moje kolená by už cestu do údolia nedali. Takže som musel čakať na Peťa, s ktorým som sa dohodol tak aby ma vyzdvihol po tých 6 hodinách. Takže som čumel na ten Half Dome až ma to prestalo baviť. A celkom sa aj ochladilo, kto by to bol čakal. Už viem ako sa cítia princezné keď k nim pricvála princ na bielom koni. Mojim princom bol Peter a docválal na 350 koňoch.

Tri parádne dni pochodovačiek v Yosemitoch. PARADA! Ale už dosť bolo. Pozberali sme veci, naložili do nášho tátoša a šli ešte pozrieť akési stromy do Sequoia national park. That´s it. Odporučam takýto výlet. 🙂

                                                                                                                                                                      Bako

Tradičný horolezecký týždeň Popradské pleso 13.-19.8.2018

Tradičný horolezecký týždeň Popradské pleso 13.-19.8.2018

Nebolo by výjazdu na THT, kde by sa dačo nedokakalo cestou. Výnimkou nebol ani tento ročník. Viem že som si mohol aj privstať a ísť hneď na prvý rýchlik o šiestej, ale pivo povedalo, že ňe. Takže som sa dokotuľal na stanicu až na ôsmu.

Pondelok

Vlak natrieskany jak keby zadarmo listky davali. Rychlo som si  našiel miesto a už som sa radšej nepostavil. Ale netrvalo dlho a od Trnavy už mi teta hovori, že ma miestenku tam kde ja sedim. Ta reku dobre teta nech sa pači. Pekne som ju poprosil nech mi postráži vak a šiel som do reštauračneho na vyrovnávacie pivo. Tam sa furt najde miesto a aj cesta rychlejšie ubehne. Konečne som dorazil do Štrby. Moj plán bol dať to zdola cele turisticky, ale pivo ešte stále nedovolilo. A v reštauračnom som mal iba jedno takže som kráčal troška nakrivo. Tak teda zubačka a potom pekne po červenej a zelenej na Hotel. Tam som sa stretol s Ondrom a Saškou. Večer sa ešte dovalil Igor s batohom vačšim jak ja. Dali sme pivec a pokecali troška.

Utorok

Počasie na toto THT nevyzeralo vôbec ružovo. Dážď bol nahlásený už od skorých Palko a Maťoranných hodín. Ale vždy, keď sme sa zobudili tak nepršalo. Ale riskovať sme ešte zatiaľ nechceli, veď ešte máme ďalšie dni pred sebou. Zvolili sme preto túru k Ľadovému plesu. Cestu sme poznali z predošlých rokov. Už cestou hore sme troška zmokli. Padali aj jemné krúpy, ale to za 15 minut prešlo. Tak sme pokračovali ďalej, až kým nás pri plese nechytila riadna smršť. Zmokli sme komplet do nitky, z topánok už len bazény na nohy. Topánky z toho dňa boli ešte tri dni mokré a voňavé. Večar horolezecká klasika.

Streda

Ondro so Saškou sa už zberali domov. A my s Igorom sme nešli nikde. Počasie. Došiel aj kamoš Paly, ktorého som stiahol liezť do Tatier prvý krát. Kvoli nelichotivej predpovedi sme dali prechádzku pod Galériu Ostrvy. Kukali sme na Poľský komín (IV), tiekol z neho síce potok, ale nejak som veril že to preschne. Vratili sme sa spať na hotel, dali pivec a billiard. Došla druhá časť Slaňáckej výpravy. Predseda s Ďoďom. Tých som našiel už veselých v hlavnej jedálni.

Štvrtok

Konečne sme sa odhodlali isť liezť aj keď za cenu zmoknutia. Predpoveď znova na hovno. Došli sme s Palkom pod nástup a tam nas čakal nevyschnuty Poľsky komín. Reku je to mokré, ale položené, Aňatak som skusil a bol som rad že som dokazal doliezť do vedľajšej cesty k štandu. Palko doliezol a tam som skonštatoval, že toto ňe. Tak len zlaňák dole a šli sme het. Palko bol trošku smutny, ale aspoň jednu dĺžku si vyliezol 😀 Tak sme sa vrátili. Palko mal dotrhane päty zo zlych topanok tak to rovno zabalil a ja som si dal rychlovýstup na Chatu pod Rysmi. Za hoďku a pol som bol hore, zhruba za rovnaky čas dolu. Pri vstupe do hotela som stretol Mirku zo Slávie, ktoru som vystiskal silno a ona ma za odmenu zavolala liezť. Vytiahla ma na Augustovú (V+). Pridala sa aj slečna Aňa z polski. Šup rychlo pod nastup. Za ženami sa vždy dobre kráča. Aňa začala prvou, najťažšou dĺžkou za V+. Tá ale bola trošku mokrá a niektoré kroky sa aj mne zdali celkom uff. Tak to AňaVolovka asi v polke nechala a pustila na prvé lano Mirku, ktora to preliezla jak nič. Ďalšiu za V- už dala Aňa uplne v pohode. Tretiu som šiel ja, čosi za IV. A teraz už si nepamätam či tam boli 4 alebo 5 dĺžky. Viem, ale že poslednu som ťahal tiež ja za V vraj, ale išla sa uplne paradne. Občas lokre o veľkosti kufra, ale treba si dávať pozor čo chytáte a stúpate. Doliezli sme. Pokukali výhľad a začali zlaňovať. Odporučam tu cestu zostupiť po chodniku, ktorý vedie na sedlo pod Ostrvou. Pri zlaňovaní sa nam lano 2x seklo. Raz sme museli poň doliezať. Celkový dojem z cesty je paradny. Cesta je plne odistená aj keď tak nariedšie. Ale ak človek dava na skale VI tak by nemal mať problem. Občas sme aj dačo založili aby sa nepovedalo. Štandy vždy o 2 borhakoch. Zbalili sme veci a poďme ho na hotel. Igor sa vybral do Štaflovky na Volovke (V) a Ďuro s Ďoďom do Južného rebra (III). Igor so spolulezcom to po prvej dĺžke zabalili a vybrali sa tiež do Južného rebra (III). Večera a pivo klasicky. Poobede už dorazil aj Pajky.

Piatok

Turistika na Končistú. Ja som už sice mal nohy rozbehane z predošlého dňa, ale chalani nie. Tak sme si to dali na Končistú cez Tupú a Lúčne Končistásedlo. Parádne šľapanie do kopca. Chodnik čiastočne prešľapaný, neskôr podľa mužíkov. Už cestou hore na Končistú sme v diaľke videli približujúcu sa stenu z dažďa. Ale stále to nevyzeralo kriticky, tak sme výstup dokončili. Po asi minúte na vrchole začalo mrholiť a následne aj trošku pršať tak sme začali zostupovať smerom k červenej značke Tatranskej magistrály. Celé to dokopy trvalo asi 5 hodín. Ale tempo zabijacke. Večer už bol aj program, pozreli sme si nejake prednášky a filmy. No a už klasicky polievočky. Dovalil sa zvyšok partie v zostave Kubo, Filip, Viťo a Paly.

Sobota

Hlavny bod programu nášho klubu na tohtoročnom THT. Gerlach. Najväčšie kopčisko u nás. Bol bližšie ako Lomničák, tak sme šli tam. Ale i tak sme si k nemu museli našľapať 10 km od Popradského plesa pod Sliezsky dom. To nam trvalo zhruba 3 hodiny. Začali sme už o 4:00. S opicami, bez raňajok. Tie sme si dali až pri Sliezskom dome. Aj tak sme sa celá partia stretli až pod nástupom pod cestu. Niekto si niesol len malého makaka a iní zase veľkú gorilu. Začali sme nastupovať vystrojení sedákmi a prilbami. Laná sme ešte nechali vo vakoch a vlastne sme ich celú cestu nepoužili. Neberte to, ale tak, že cesta bola ľahká. Prvá časť po sedlo vlastne aj bola, stále po schodoch hore. Ale opäť netreba podceňovať. Treba dávať pozor kam sa šľape. Aj malé zakopnutie vás môže zhodiť dole. Výstup do sedla nám trval trošku dlhšie, keďže sme so sebou ťahali aj opice. Od sedla to už začína byť akčnejšie a o čosi exponovanejšie. Tu už si naozaj musíte dávať pozor čo, kde a ako. Po ceste sme zobačili aj zopár starých turistických značiek. Došli sme na križovatku so zostupovkou. Ostávalo už len “vyliezť” posledných asi 100 metrov na vrchol. To sme zvládli už len 8. Ťarcha bola príliš veľká. Hore sme dali svojky a Diky poliakom za spoločnu foto. GerlachZjedol som chipsy a dajaku predraženu horalku z automatu na sliezkom. Ľudia pobaľte sa na tury. Nerobte to ako ja. Nie každy da Gerlach s opicou, bez spanku, na 4 keksoch a chipsoch. Ale vody som mal habadej. To sa nechvalim teraz :D. Vracali sme sa zostupovym žľabom. Relativne pokope. Chalani tam čosi zlaňovali, ale to sa mne čakať nechcelo. Tak som dokráčal až k Batizovskemu už sam. Tam nás čakala podporná skupina, menovite Pajky. Pri Batizovskom pleseZastavil som sa pri ňom, dal si jedneho za dobrý výkon a sadol si konečne. Po chvíľi došiel Edo a šli sme dvaja na hotel späť. Vyhladovany som si zobral večeru, nažral sa jak prasa. A potom mi povedia že bude zadarmo večera a švedske stoly. Len polievku som natlačil do gamby, viac sa nedalo. Čo už. Všetci dookola jedli a ja som len kukal jak puk na nich. Ešte pred večerou sa vyhlásili výsledky za najlepšie prelezy. V boulderingu sa umiestnil aj náš reprezentant, Jakub Adam. Viac info tu boulder.sk Ďakujeme Jakubovi za dlhoročnú spoluprácu a reprezentáciu klubu na takýchto vrcholových podujatiach. Do budúcnosti želáme ešte veľa úspechov. Naj vidia ľudia, že Sľaňak nesu len pijaci, ale že sa tu aj seriozne lezie :D. Zábava bola zrušená v tento večer, kvoli tragickým okolnostiam. Nebudem to tu rozoberať. Kto chce si nájde. Možem povedať len Úprimnú sústrasť rodinám a kamarátom za všetkých z klubu. Presunuli sme sa do izby, kde sme ďalej debatili a popíjali až do rána.

Nedeľa

Jak na potvoru najkrajšie počasie za cely týždeň. Ale treba sa aj nejak dostať domov. Ponasadali sme do áut a urobili si ešte jednu menšiu zastávku do Dolnej Marikovej. Jožko sa našej návšteve potešil a my sme sa potešili ako rýchlo mu ide zotavovanie. Pauli asi nebola bars nadšena. Zas mala robotu navyše 😀 Ale myslím, že aj ona bola rada a my na 100% tiež. Po tejto milej vizite sme sa pobrali domov. Chalani ma vysadili v Považskej, kde som si ešte zo dve hoďky počkal na auto do BA.Na návšteve u Sklenárovcov

Všetky zážitky sme zdieľali spoločne Slavisti aj Slaňáci. Niektorí sa pridali na výlety tu spomenuté. Iný mali zase vlastný program, ale večer sme sa vždy stretli pri pive. Veď nás aj bolo. A konečne sa Slávia hecla a poslala viac ľudí ako Slaňák. 😀SLAŇÁK a SLÁVIA na THT

Som nesmierne rád, že sme sa domov vrátili všetci živí a zdraví. Tatranský terén nie je radno podceňovať, ale aj veľmi skúseným lezcom sa môže prihodiť nešťastie. Dávajte si preto ľudia v tých horách pozor, nech sa v novinách dočítame len o úspešných vrcholovkách.

                                                                                                                                                        Martin Bak

Účastníci zájazdu.

Slaňák: Ďuri, Pajky, Ďoďo, Filip, Igor, Viktor, Paly, Kubo a Maťo

Slávia: Ondro, Saška, Jožko, Peťo, Edo, Samo, Matúš, Veronika, Andrej, Daniel, Mirka

Nezaradený: Palko 😀

*Gramatika v tomto článku nebola použitá v záujme zachovania autenticity.  

KID RACE 1.7.2018

KID RACE 1.7.2018

Každý rok klub vranovských otužilcov Vranovské Vydry organizujú detský pretek Kid Race. A my Slaňáci máme tú česť im svojou troškou pomáhať pri tejto skvelej akcii.

Tento rok sa to celé prvý krát udialo na RO Domaša-Dobrá na pláži u Sisi. No, ale bol to už jubilejný piaty ročník 😉 . Kid Race je detský prekážkový beh. Teší sa veľkej obľube čo dokazuje aj doteraz najvyšší počet registrovaných až 320 detí z rôznych kútov Slovenska. Vydry majú organizáciu tejto pretekačky v malíčku, ale aj tak vždy vedia prekvapiť a niečo nové pripraviť. Bežalo sa v troch kategóriách (no neviem ako boli delené…som zabudol). Pretekačka sa začína hromadným štartom od najnižšej kategórie kde môžu rodičia svojim ratolestiam pomáhať Naša stienka pri splneprekonávať rôzne prekážky na trati. Napríklad preskočiť balík slamy, vytiahnuť vrece s pieskom, preliezť cez lanovú pavučinu či beh cez lavičku. Prekážok bolo viac, ale to by bolo na dlho 😀 . Organizátori sa postarali aj o suprový doprovodný program. K dispozícii boli skákacie hrady, lanckový a drevený kolotoč, parašutisti, dajaký ujo s bublinkami a aj my SLAŇÁCI s našou úplne novučičkou prenosnou lezeckou stienkou, ktorú sme sami vyrobili. Pokiaľ chceme lezenie zviditeľniť musíme ísť aj medzi ľudí a nielen sa zašívať v lesoch a horách aj keď nám je tam často krát lepšie 😉 . Naša stienka môžem neskromne povedať mala veľký úspech. Deti si na nej mohli vyskúšať tri rôzne obťažnosti lezenia. A aby to nebolo len o lezení ako takom tak v zadnej časti stienky sme mali aj tabuľu s uzlami, ktoré sa najviac používajú pri lezení. Na ukážku sme tam zavesili aj čo to z lezeckého vercajku.

Týmto chcem poďakovať Vydrám a všetkým ostatným organizátorom a dobrovoľníkom za skvele odvedenú prácu.

A ďakujem aj našim členom za pomoc v tento deň, keď odložili svoje plány a prišli. A bolo nás celkom dosť 🙂

Účastníci zájazdu: Kika, Soňa, Viky, Dominika, Janka, Maťo, Predseda, Vlado, Soty, Ďuri a Ja

                                                                                                                                                                                         Filip

SLAŇÁCI

  

SITNO 14.6.-17.6.2018

SITNO 14.6.-17.6.2018

 Tak a je to tu. Prvý ozajstný, veľký, klubový, suprový, parádny a ešte neviem jaký výjazd Slaňáku. Super bolo. Viac niet čo dodať.

Ale nie. Malo sa ísť do Paklenice, ale pre jednu príjemnú nepríjemnosť sa predstavení klubu zhodli na Sitne. Ideálna lokalita. Všetci sme to mali rovnako ďaleko, aj keď som nakoniec cestoval s ostatnými z východu (kvôli tej príjemnej nepríjemnosti). Cestou z VT sme sa ešte zastavili v Ružomberku na nákupy, borovičku a čískejk. Diky Kubo a Vika. Došli sme konečne na počúvadlianske jazero nad Banskou Štiavnicou a začali rozkladať tábor. Až za tmy došli ďalšie posádky. Ten večer sa nás tam zišlo 19 kúskov.

Samozrejme, že nás hneď ráno vyšmarili z kempu. Vraj neni sezóna. Bla bla bla. Tak sme museli preč. Nakoniec sme stanovali pri Sitnianskom hrade. Pekná zrúcanina. Oplatí sa tam zbehnúť už keď budete na vyhliadke. Dovalili sa ďalší ľudia. Odkedy som preč z východu tak som aj stratil prehľad koľko nás v klube vlastne je. Das tisic stanov sa postavilo. Ja som žiadny nemal, spal som pod dreveným prístreškom. Odporúčam. Poobede sme si konečne šli zaliezť. Nejaké 4ky a 5ky, do 25 metrov. No nádhera. A tuším, že tam padla aj nejaká 6tka. Večer už prebiehal v klasickej horolezeckej nálade. To nejdem rozoberať, všetci vieme o čo sa jedná.

Druhý deň sa varil guľáš a vyliezlo kopec ciest. V kempe som nebol celý deň takže neviem ako presne to tam prebiehalo. Videl som len výsledok večer 😀 Poliezli sme opäť veľmi pekný sektor. 4ky, 5ky. Guľáš majsterFajnové lezeníčko. Taktiež sme mali aj hodinu metodiky. Cestou zo skál sme sa ešte zastavili na Chate Andreja Kmeťa na Sitne. Fajnová šošovicová či kapustová, ale aj chmeľová polievočka. Pomaly sa už ale začalo stmievať tak sme šli do nášho kempu na guláš a iné fajnotky. Zábava až do rána po našim. Radojsc žic. V nedeľu sme už všetko balili. Baby ešte vybehli čosi poliezť. A rozpŕchli sme sa všetci preč.

Dúfam, že sme započali novú, veľmi príjemnú tradíciu v našom klube. Verím, že sa uvidíme aj na ďalší rok v minimálne rovnakom počte. Zvyknem písať účastníkov zájazdu na konci článku. Ale bolo nás toľko, že napíšem len: SLAŇÁK a kamaráti zo Zvolenskej Slávie 🙂

                                                                                                                                                             Bako

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň JAMES. Na tento deň sme sa všetci už dlho tešili. No počasie nevyzeralo veľmi prajne. Hmlou zakrytý celý okres Spišskej Novej Vsi nám nedodával veľmi na optimizme. Avšak nás horolezcov nerozhodia nejaké predpovede doktora Iľka.

Začiatok bol stanovený na 9 hodinu, a tak sme 9:05 zaparkovali autá, pobrali si veci a nejako na verím v Boha hľadali cestu ku skalám, rozdelení na dve skupiny: Filip s Ďoďom a Vladom doprava a Maťo, Monika, Deniska a ja doľava. Ako vždy, nevedeli sme sa zhodnúť na jednej ceste. Asi za 10 minút sme už boli na tom správnom mieste (skoro naraz, až na to, že my prví)– v kotle skál a príjemnej spoločnosti ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Našťastie sme oveľa neprišli, pretože sa meškalo so začiatkom.

Priebeh akcie bol riešený veľmi voľne, a tak sme sa pobrali trochu si zaliezť. Čochvíľa sme boli celí mokrí–našťastie nie z prvotných obáv o počasie – ale vytrápili sme sa v cestách. A nakoniec nájsť skalu, ktorú zatiaľ nezasiahlo pražiace slnko, bolo takmer nemožné. Vyliezli sme pár pekných ciest, na ktorých názvy si už nespomeniem. Na vrchole nás čakal perfektný výhľad ako odmena za tie vypotené hektolitre.

 Keď sme sa už dobre rozliezli, vrhli sme sa na dávku metodiky, ktorá sa nám núkala. Dokopy sme mali k dispozícii 5 stanovíšť, pričom na každom stanovišti sa rozoberalo niečo iné.

 Ako prvé sme si vybrali stanovište o robení štandov na viacdĺžkových cestách, ktoré sú typické v horách. Rôzne spôsoby robenia štandov spolu s vysvetlením – kde, čo, prečo, ako a kedy –nás zaujalo až tak, že sme sa tam hodnú chvíľu zdržali. Ako vždy, Slaňákov tam bolo najviac… počuť. Niektorí sme si robenie štandov aj vyskúšali, čo sa (ako inak) nezaobišlo bez vtipných poznámok.

Presunuli sme sa k ďalšiemu stanovišťu –istenie 80-kilového Feriho. Nebol to žiaden dobre udržiavaný chlap v stredných rokoch, ale 80-kilový mech s pieskom. Celé stanovište malo simulovať istenie pri váhovom rozdiele medzi lezcom a istiacim. Trochu sme si pritom zalietali pár metrov nad zemou a Feri bohužiaľ schytal niekoľko desiatok kopancov, akoby mohol za to, koľko váži. Vyskúšali sme si aj istenie cez istiacu pomôcku Ohm, ktorá slúži na tlmenie tohto váhového rozdielu. Na tomto stanovišti nás zastihol aj tím z relácie Extrémne v horách. Tak pri troche šťastia budeme hviezdiť dokonca aj v telke.

Nasledovali ďalšie stanovištia; stanovište o hrudnom úväze pod vedením Petra Padúcha. Priebeh bol veľmi rýchly, pretože všetci od nás sme hruďák dobre poznali.

Stanovište o správnom cvakaní expresiek bolo zvlášť užitočné. Ani vo sne by mi nenapadlo, akými rôznymi spôsobmi sa môže expreska nedopatrením vycvaknúť. Stačilo mi to raz vidieť a mám to vryté do pamäte.

Bohužiaľ, okolo druhej sa mraky poschádzali a hlásili, že Iľko sa predsa len trafil na správny kontinent, a tak sme posledné stanovište – o zlaňovaní – ani nestihli. Čerešnička na záver bolo pár cien, ktoré niektorí Slaňáci povyhrávali (medzi nimi napríklad tričko od JAMESu – Maťo alebo ročné predplatné časopisu Horolezec–Filip). Výhercovia museli pomôcť spoločne odniesť dolu nášho Feriho.

Ešte spoločná foto a ďalšia super akcia je za nami. Hovorím za všetkých, keď poviem, že nám tento deň dal oveľa viac, ako sme očakávali.

A pri tej všetkej dávke metodiky je na mieste spomenúť aj Ďoďove (ne)metodické pravidlo: „Nevieš uzol? Urob veľa.“

                                                                                                                                                                                      Aďa