Browsed by
Autor: ROCK

Tradičný horolezecký týždeň – Popradské pleso 10.-16.8.2020

Tradičný horolezecký týždeň – Popradské pleso 10.-16.8.2020

Všetci sme s napätím čakali či tohtoročné THT bude alebo nie. Pre Covid-19 sa  zrušilo veľa skvelých podujatí. Nakoniec sa ale Tradičný horolezecký týždeň uskutočnil a my sme tam boli tiež.

1.deň

Tohto roku som sa cesty na Popradské pleso neobával. 4 km po asfalte a pijete pivo. Lenže, nový bajk a lenivosť mi nijako na turistickej kondičke nepridali. Takže ten 4-kilometrovy výšľap som dosť cítil. Zástupy ceprov mi tiež na nálade nepridávali. A na okolo idúcich cyklistov som len závistlivo zazeral. Zhruba po hodine a pol (!) sme došli na hotel. Dali obed, ubytovali sme sa a dali si prechádzku k Symbolickému cintorínu. Večer došli Filip a Maťo P.

2.deň

Keďže na THT chodí veľa ľudí a na Popradské pleso 10x toľko ako na Brnčalu, chcel som mať lezenie za sebou už na začiatku týždňa. Nemal som so sebou skúsenejšieho spolulezca, s ktorým by som mohol skúšať aj čosi odvážnejšie jak len tatranské troječky. A tieto cesty bývajú počas THT plné.

Vybral som teda na rozlezenie cestu na Volovke, Južné rebro (III). Nástup sa nám predĺžil kvôli chýbajúcej kondičke, ale v utorok na Rysy nechodí nikto, tak aspoň ceprov nebolo. Cesta nádherná pre začínajúcich lezcov. Dali sme to vo vibramách. Založiť sa furt dá. Je to krásne položené. Štandy sú vyborhákované. Cesta dole cez dva 60 m zlaňáky východne od rebra. Cestu som ťahal celú ja. Monča sa prechádzala na druhom konci. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Večer došli Krivákovci, tak bolo veselo.

3.deň

Žabí kôň. Už som spomínal tatranské troječky. Tak toto je asi najznámejšia. Pred 4 rokmi nás sem zobral ako úplných tatranských začiatočníkov náš Predseda. Teraz som si to vytiahol už sám. Prístupové žľaby sme trafili. Jemne free sólo vždy zdvihne morál. Z hotela sme vyrazili príliš neskoro (8:30). Tak sme si museli na cestu počkať zhruba hodinku. Pred nami asi 4 skupiny Čechov. Videl som ako mali všetci lezečky na nohách tak som sa nechal zlákať aj ja a svoje čerstvo podlepené preglejkové miury som si na nohy nejak obul. Chyba preveľká. Dalo by sa to aj vo vibramách. Ale ja som masochista. Mne bolo dobre 🙂 Zlaňovanie bola tiež divočina. Keď som visel nad skupinkou Čechov, ktorá bojovala s pomotanými lanami, tak sa mojich lán pridržiavala dvojka ktorá doliezla po nás. Jeden z nich si naň dokonca dal aj prúsik. Veď prečo nie … nakoniec zlanili každý na svojom konci ponad hlavy tým domotancom nižšie. Neviem kde sa chlapi tak ponáhľali. My sme ale zlanili už v poriadku bez zhonu. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Zišli sme dole na hotel. Dali večeru a šli spať.

4.deň

Keďže na Ostrve pred pár rokmi vyrástlo zopár odistených ciest, tak som zvolil náš ďalší cieľ tam. Aprílová cesta od Ondreja Bizuba a Ľubomíra Kolárskeho za V. bola núdzová voľba keďže v Augustovej ceste, ktorú som chcel ísť pôvodne, už boli dve dvojky nastúpené. 1. dĺžka za V bola celkom zaujímavá. Veľa veľa na trenie, troška mi aj stískalo keď som robil kroky, troška vyššie nad posledným istením, kde som skalu iba hladkal a všetko držali už roztiahnuté miury. 2. dĺžka len traverz cez kosodrevinu. 3. dĺžka za V- znova preverila morál a trošku aj silu a vytrvalosť, (veľa som tohto roku pred THT nepoliezol). 4. a 5. dĺžka už bez väčších problémov. A okrem toho, že som bol stále nejako krátky ku štandom, tak sa liezlo super. Do trojky som si zobral Monču a Maťa P. pre ktorého toto bola prvá cesta vylezená v Tatrách vôbec. Hore mi bol vďačný, ale či si to hovoril aj počas lezenia, to už musí povedať on :D. Monike sa lezenie tiež veľmi páčilo. Cesta odistená borhákmi. Štandy tutové. Kto by sa veľmi bál, tak si môže dozakladať svoje. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Večer došli ďalší Slaňáci. Už sa nám začína plniť izba.

5.deň

Pre neexistujúcu kondičku som si prial aby už konečne pršalo. Podarilo sa! Predpoveď hlásili fakt zlú, tak sme lezenie nechali tak a šli sme pozrieť bouldrovú oblasť, ktorá vyrástla hneď za hotelom. Preliezli sme zopár (doslova) bouldrov a jemne zmokli. Klubová bouldermatka funguje. Môžeme veselo využívať. Pajkymu sa podarilo konečne dosiahnuť Kôprovský štít, lebo po minulé roky ho stále vyhnalo zlé počasie. Došiel už konečne aj Predseda. Večer boli už aj prvé prednášky. Český Mara, o ktorom som počul prvý krát (hanba) nám porozprával o svojom horolezeckom živote. Večer už tatransko-klasicky 🙂

6.deň

Nastupovať a zostupovať sa nám moc nechcelo. Predpoveď znova naho*no. Tak sme sa prihlásili na Boulderblast. Preteky v liepaní. Z predošlého dňa sme vedeli že minimálne 2 bouldre vyliezť dokážeme, takže s nulou na konte by sme neodišli. Pre niektorých to bola prvá skúsenosť s bouldrovaním vonku. Nakoniec sme zmokli znova, ale stálo to zato. Dominika si odniesla parádne 2. miesto v kategórii hobby, keď zaostala za prvým miestom len o zopár bodov. A prvé miesto najprv vyhrala Monika, ale keďže nie sme hovadá tak sme organizátorov museli upozorniť že nie … nevyhrala 😀 . Ale to nevadí, oslávili sme aj tak! Po vyhlásení najlepších prelezov za celý týždeň, sme mali možnosti si pozrieť film od Pavla Barabáša – Everest Najťažšia cesta. Veľmi emotívny a silný film. Po tomto už nasledovala Gazdovská hodovačka a tatranská zábava.

7.deň

Veľmi dlhý týždeň bol tohto roku na THT. Každý deň sa niečo dialo. Partia skvelá. Bez úrazov. So super zážitkami. Balíme a ideme domov. Teda skoro. Ja si idem ešte odbajkovať celé Slovensko. Vidíme sa ďalší rok na 100ročnici JAMESu !Spoločná foto

účastníci: Maťo B., Monika, Filip, Maťo P., Katka, Janko, Dominika, Miro, Ďuri, Maťo I., Pajky, Predseda, Maťo K. so synom Riškom a Ďoďo

Bako

Splav – Božčice – Streda nad Bodrogom 17.-19.7.2020

Splav – Božčice – Streda nad Bodrogom 17.-19.7.2020

 V dňoch 17.-19.7. sa konal splav, organizovaný spriatelenou skupinou vodákov GAVRA, ktorého sa zúčastnili aj 3 členovia SLAŇÁKOV. Je to akcia, ktorá sa každoročne opakuje na Cyrila a Metoda už po niekoľko rokov. Tohto roku bol z dôvodu zvýšenej hladiny riek v dôsledku dažďov presunutý splav o dva týždne.

Naložil som si vodácku výbavu a spolu s Lenkou a deťmi sme sa vybrali po Ďura, ktorý už netrpezlivo čakal pred vchodom svojho baraku na svoj odvoz. Rýchlo sme nahádzali batožinu a gitaru do auta a hor sa k LIDL, keďže odchod mal byt o 9:00 a bolo o 5 minút deväť. Po príchode sa už značne početná partia ľudí hlasite vítala a rozprávala. Hneď po prehodení bagáže do sprievodného vozidla sme sa pozoznamovali a všetci sme naskákali do autobusu, zakývali známym a hurá k vode. V autobuse bolo cítiť tu správnu atmosféru, každý bol nažhavený na vodu. Akurát počasie bolo proti nám. Bolo chladno, zamračené a bolo jasné, že bude pršať. Ale to nikto neriešil.

Po príchode do obce Božčice, konkrétne k hrádzi pred dedinou, sa všetci vychystali na vodu a po úvodnej registrácii už nič nebránilo spustiť sa do prúdu. Dážď medzitým už pridal na intenzite a nikomu sa preto na vodu veľmi nechcelo. Tak sme zobrali svoj “gumeňák“ a vybrali sme sa s Ďurom ako prví. Voda mala solídny prúd, akurát, že bola kvôli dažďom dosť špinavá. Po 50 m sme zaparkovali pod strom, ktorý nás ochránil pred dažďom a rozhodli sme sa počkať na ostatných.Začiatok

Po 30 min. sa vydali aj ostatné lode dole prúdom. Koryto rieky bolo ešte relatívne úzke a brehy schodné, rieka meandrovala, bolo aj zopár perejí, ktoré stále potešia. Po čase prestalo pršať a musím povedať, že to bol posledný dážď za celý víkend (myslím na vode). Tempo sme zvolili ležérne, žiadne preteky, proste pohodička. Dobiehajúce plasťáky sa pristavovali a po rýchlej zoznamovačke sa hneď začalo nalievať všeličo tvrdé. A boli aj takí, čo už mali zopár zoznamovačiek za sebou. No proste vodáci.

Okolie rieky Topľa bolo vcelku čisté, no okolo pováľaných stromov sa kumuloval odpad rôzneho charakteru. No nebolo až tak veľa prekážok, tak to nikto nejako nekomentoval. Po cca hodine sa Topľa vlievala z ľavej strany do Ondavy (zaujímavosťou je, že sme stále išli dole prúdom a celkovo sme boli na 3  riekach – Topľa, Ondava, Bodrog). Ondava bola o poznanie čistejšia. Razom sa zmenil charakter rieky. Bola širšia, kľudnejšia, hlbšia a začal byť problém s prístupom na breh, ktorý prakticky trval až do konca splavu. Začali vznikať nepríjemnosti, ktoré sa začali objavovať po vypití niekoľkých pív. Inak bola táto časť rieky rovná a monotónna. Mňa osobne tešilo, že bola vyššia hladina a nebolo vidieť vodnú zeleň, ktorej bolo v tejto časti rieky viac ako dosť.Spoločný vor

Po krátkej prestávke v obci Horovce nás čakala druhá polovica splavu až do miesta vylodenia do Zemplínskeho Hradišťa. Tento úsek bola pekná veslovačka. Tempo bolo konštantné, počasie sa začínalo umudrovať a bolo citeľne teplejšie. Po celkovej dĺžke 22km končíme a pri brehu dáme krátku kúpačku vo vode, ktorá bola príjemne studená. Vytiahli sme loď na breh, zobrali si batožinu z auta a vybrali si postaviť náš útulok na dnešnú noc. Stan sme postavili, uložili batožinu a rozhodli sme sa, že si dáme čapované pivo (kt. bolo súčasťou splavu v základnom tábore). Hneď sme si všimli, že pri výčape sa varí guľáš. Vôňa sa šírila všetkými smermi a bola intenzívna. Bolo to vidieť aj na stave hladiny guľášu, ktorá bola už značne nízko. Zapili sme ho dobrým pivkom.

Basecamp

Rozhodli sme sa zavolať tretiemu členovi tímu Slaňák a to Maťovi, ktorý bol už medzitým na ceste do Horoviec, kde sa nalodil a pustil sa za nami na svojom vlastnoručne vyrobenom kanoe (ktoré odporúčam vidieť na vlastné oči, padne vám sánka),  takže očakávaný príchod bol za cca 2 hodinky. Po vypití niekoľkých pív (nepočítal som koľko, pretože sme si značili čiarky na kartón) si moje telo potrebovalo dať malú pauzu, tak som sa vybral k brehu čakať na Maťa. Po niekoľkých minútach som uvidel, ako sa dolu plaví Maťo a rýchlo sa približuje. Tak som ho počkal a pomohol mu vytiahnuť loďku, vyložiť bagáž a odniesť ju do stanu. Guľáš už síce nebol, ale pivo bolo, tak sme si dali zopár do nosa, objavili sa nejaké poldecáky a tak to išlo až do skorého rána. Všetko to bolo doprevádzané gitarou, na ktorú hral Ďuro a zopár spevákov. Proste bolo veselo.

Druhé ráno bolo slnečné a veštilo, že to bude pekný deň. Po raňajkách sa zbalili stany, základný tábor a popratal sa chlievik čo sa narobil. Podopíjali sme čo ostalo a hurá na vodu. Pred nalodením sme si s Ďurom zaskákali do vody, nakoľko na brehu bol veľký nános bahna z daždivého obdobia pred splavom. Počasie po nalodení sa začalo kaziť, no zrážky neboli v pláne, takže sme si z toho nerobili ťažkú hlavu. Viacerí si uvedomili, že ich prvý deň fajne opieklo slnko, aj keď nebolo veľmi intenzívne.Počas plavby

Druhý deň nás čakal splav v kľudnej lužnej časti Ondavy, ktorá sa po cca 17 km vlievala do Latorice a vznikol Bodrog. Odtiaľ cca 2 km a sme v Zemplíne, kde končil druhý deň splavu.

Už od začiatku plavby sa začali objavovať komáre, ktorých bolo každou hodinou viac a viac. Ku koncu to už bolo na nevydržanie. Ale o tom potom.  Štýl splavu bol veľmi podobný prvému dňu. Tempo, kto aké chcel, lode sa spájali a nechali sa voľne unášať prúdom. Spájať lode do voru umožňoval charakter rieky (rieka meandrovala minimálne, bola široká so zvýšenou hladinou a silnejším prúdom ako za normálneho stavu). Ja s Ďurom sme sa nenechali strhnúť davom a rozhodli sme sa zapádlovať si. Ďuro sedel druhý deň vzadu a bol lodivod. Po cca 13 km sme mali zastávku v Brehove, kde na nás čakala milá teta z miestneho pohostinstva a s radosťou nás obskakovala. Musím povedať, že to stíhala s prehľadom.

Vylodili sme sa na jedinom možnom mieste, ktoré bolo navyše v tomto období viac než problematické, nakoľko bol silný prúd a na okrajoch rieky nánosy bahna. Ihneď za nami prichádzali ďalšie lode a pomaly sa vyloďovali, keď sa zrazu jedna posádka dostala do problémov a prevrátila sa. Bol to otec so synom. Problém bol, že to bol laminátový čln a prevrátiť ho v silnom prúde a vo vode kt. ma 1,5m je to prakticky nemožné, keďže je v nej asi 300 l vody. Tak sa začala záchranná akcia, ktorá trvala asi 30 min a odniesli si to parádne Ďurove horské slnečné okuliare, ktoré sme už neskôr nenašli. No podarilo sa nám vytiahnuť chlapca do nášho gumeňáku a loďku s otcom pritiahnuť na druhý breh a vyliať z nej vodu. Nakoniec sme proti prúdu doplávali k miestu vylodenia a musím povedať, že ma ta záchranná akcia fyzicky dosť vyčerpala. Tie 4 pivá a prekusnutie nejakého proviantu mi padlo viac než vhod.Bahnová pomoc proti komárom

Po asi hodinovej pauze sme pokračovali dole prúdom a vtedy začalo skutočné peklo na vode v podobe komárov. Zažil som kadečo, ale roj komárov všade kde sa pozrieš, je dosť silná káva, hlavne keď nepomáha žiadny repelent. Po asi hodinovom boji, ktorý sme evidentne prehrávali, som dostal skvelý nápad, natrieť sa bahnom. Kupodivu to celkom pomohlo a nebiť toho nepríjemného pachu bahna bol by to excelentný nápad. Tak bol iba dobrý. Od Brehova sme išli Ja, Ďuro a Maťo spojení loďami a nechávali sa poväčšine unášať prúdom. Medzitým sme popíjali, veslovali a smiali sa. Po 5 km sme sa dostali na sútok Ondavy a Latorice. Odteraz sme sa plavili v Bodrogu. Akoby šibnutím čarovného prútika sa prudko znížil počet útočiacich komárov a začalo sa nám lepšie dýchať. Bodrog bol už rieka, kde sa realizuje lodná doprava, takže sa začali objavovať na brehoch rôzne lodné dopravne značky. To že boli v dezolátnom stave a doprava v tejto časti Bodrogu je nulová je druhá vec. Do cieľa druhého dňa to už bola rýchlovka. Zaparkovali sme pri pontóne, vytiahli loďky a vykúpali sme sa v Bodrogu, aby sme zo seba zhodili zaschnuté bahno. Tak ako v predchádzajúci deň aj tentoraz sme rýchlo postavili stan, prezliekli sa do dlhého oblečenia kvôli komárom a išli na pivečko. Krátky pokec a hajde do dediny Zemplín do kulturáku na holúbky. Tam to začalo. Holúbky také jednohubky a počet nekonečný. Proste obžerstvo zalievané nejakou lokálnou domácou pálenkou resp. pálenkami. Po takejto výdatnej žranici sme sa dokotúľali do tábora a rovno k stolom a výčapu. Každý povyťahoval nejaké záložné fľaše. Ja som napr. vytiahol rum, ktorý zmizol za 5 minút. Prestal som nejako vnímať čas, nakoľko mi bolo veľmi príjemne, výborná partia, skvelá zábava, trampské a vodácke piesne. Proste romantika ako vyšitá.

Holúbková žravka

Atmosféru narušovalo občasné ručanie účastníkov splavu, z dôvodu nadmerného požitia holúbkov, ktoré ako som neskôr zistil zanechali na mnohých ťažké spomienky.

Tretí deň ráno klasika ako druhé. Dať sa dokopy, najesť, vypiť, zbaliť a čakať, kým sa vydáme  na cestu. Pravda bola, že sa nikto nikde neponáhľal a na vodu sme sa dostali až po 10:00. Hneď sme sa dali s Maťom do voru a tak to ostalo až do konca splavu. No medzitým sme sa pripojili k ostatným lodiam, ktoré boli všetky spojene do jedného voru, čiže išlo 12 lodí ako vor. Bola to celkom sranda. Táto plavba trvala asi 2 hodiny (no mohli to byt aj 3 nie som si už teraz istý). Nakoniec doplával náš gumeno-drevený vor do finále splavu a to do mŕtveho ramena rieky Bodrog pri obci Streda nad Bodrogom.

Celkovo by som zhodnotil, že je to splav určený pre rekreačných vodákov. Odporúčam aj pre rodiny. Len treba zvážiť, či je rozumné pri takom množstve komárov sa púšťať do takýchto akcii s malými deťmi. Vrelo odporúčam ľuďom, čo sa chcú spustiť a bez zbytočných obáv dôjsť do konca. Tých, ktorí majú radšej aj nejaký adrenalín veľmi nepoteším, jediná svetlá výnimka bola prvá polovica prvého dňa, keď to tieklo a bolo aj zopár zaujímavých perejí. Ale to je tak asi všetko. Ja osobne by som si vybral k splavovaniu s partiou hornú časť rieky Topľa od Hanušoviec alebo Ondavu od Slovenskej Kajne. Kde je istota splavnosti. Čo sa týka druhej časti splavu – na súši, tak tomu nemám čo vytknúť a hodnotím to na veľmi podarený víkend, z ktorého som sa musel aspoň ja dva dni zotavovať.

 Matej

Ťažká pohoda

Dedinky – Stratená 18.-21.6.2020

Dedinky – Stratená 18.-21.6.2020

Tento rok je naozaj riadny blázinec a počasie nie je výnimkou. Ale bez lezeckého výjazdu by to nebolo ono. I keď tento klubový výjazd už by sme ťažko nazvali len čisto lezeckým. Keďže nám silno pršalo tak si na svoje prišli aj bajky, lode a turistika. 

Poliezť sa podarilo len dve cesty. V Sektore pri ceste sa preliezli Platňa (V-) a Cez previs vľavo (VI) čo bola 4kova cesta so 6kovým krokom cez previs. Obe cesty riadne mokré, ale šlo to i tak, až kým nás nevyhnal lejak. Liezli Maťo B. s Monikou.

V oblasti bicyklovej toho bolo trošku viac. Prvý večer sme urobili len krátky okruh do Stratenskej píly. Všetko mokré, všade blato. Druhý deň sme si dali cestu zo Stratenej cez sedlo Kopanec k horárni Sokol a späť. A tretí deň sme sa zo Stratenej pustili do Dobšinej a dali si Dobšinský kopec. Bajkoval Peťo, Lukáš a Maťo.

Cez Stratenskú PíluCyklisti

https://sk.mapy.cz/s/juhejacagu

Cez sedlo Kopanec

https://www.strava.com/activities/3647557935

Dobšinsky kopec

https://www.strava.com/activities/3647558610

Vodáci sa tiež nenechali zahanbiť. Na rozbúrenú vodu riečky Hnilec sa pustili Matej s Filipom a Maťo A. Riečka, ktorá je za normálnych okolností ťažko splaviteľná, lebo v nej chýba voda, tak teraz po týchto dažďoch to bola riadne divoká rieka.

Keďže sme tento rok mali so sebou asi všetky slaňácke deti, tak pre ne zorganizovali rodičia prechádzky do Stratenského kaňonu.

O večernú zábavu sa staral gitarový a spevácky zbor Slaňák. Kuchársky zbor zasa pripravil fajnovú fazuľovicu a o čapovanie sa staral hostinec Stará Krčma, ktorý nás všetkých ubytoval a napojil. Jeden z večerov nám spestril aj Mišo Sabovčík s partiou, ktorých vyplavil Hnilec priamo k nám do kempu.

Všetci sme sa zo svojich výjazdov vrátili živí a zdraví, len predsedovi sa z toľkého dažďa zatočila hlava. Do Stratenej sa raz určite vrátime, ale s poriadnym počasím.

Účastníci zájazdu: Maninovci, Adamovci, Krivákovci, Homzovci, Bukovci, Andrejovci, Dudovci, Adamovci ml., Lukáš, Jaro, Soňa, Bako, Moňa, Dominika, Miro, Maťo, Ďoďo, Filip a priatelia z horolezeckých klubov Rožňava a Zvolen.

Bako

Dreveník 23.-24.5.2020

Dreveník 23.-24.5.2020

A je to tu, po nekonečne dlhom  „korona ošiali“ sa tento rok chystáme na prvú väčšiu lezeckú akciu. Tento krát sme sa pripojili k našim kamarátom z HO Slávia Zvolen, ktorí si na výjazd vybrali veľmi pekné miesto. Národnú prírodnú rezerváciu Dreveník (najväčší travertínový útvar na Slovensku).

23.5. 2020, 6.17 – Traja mušketieri Dominika, Maťo a ja nasadáme na vlak smer Prešov. Tam sa stretávame s Mirom a konečná zostava štyroch mušketierov nasadá na bus smer Spišské Podhradie. Odtiaľ sme to k penziónu mali peši necelú hodinku. Cesta viedla popri majestátnom Spišskom hrade, nooo bohužiaľ do kopca. (ktorý inteligent si postaví dom na vrchu skaly?) Vchádzame do dedinky a už z diaľky vidíme z lesa vytŕčať skaly. Jeeeej tam idemeee. Rýchlo sme sa ubytovali a naraňajkovali. Väčšinu lezeckého vercajku sme naložili Mirovi na chrbát, opýtali sme sa na cestu a plný nadšenia sme sa vybrali ku skalám. Samozrejme nám z tej eufórie zlyhala orientácia v teréne a tú spomínanú, peknú cestičku popri aleji stromov sme minuli, a namiesto nej sme sa brodili kríkmi. Po čase blúdenia rôznymi sektormi sme konečne našli to správne miesto a vytiahli sprievodcu. S nemým úžasom sledujem to množstvo lezcov na jednom mieste. Taká hustá premávka sa len tak nevidí.

Medzičasom z Vranova dorazil aj zvyšok partie Maťo B., Filip a Ďuro, Jožko a Peťo s rodinkami.(asi sme blúdili dlhšie ako sa zdalo). S každým členom ktorý prišiel, prišla aj veľká dávka pozitívnej energie. Keď sa zozbierala konečná zostava Slaňákov, akoby celé miesto patrilo len nám. Počuť všade navôkol známe hlasy prinieslo nie len množstvo dobrej nálady, ale aj viac sebavedomia pri lezení. Rozdelili sme sa a každý liezol koľko vládal. Pre zopár z nás to bola prvá skúsenosť s travertínom a o to viac sme si to vychutnávali. Poliezli sme veľmi pekný sektor – Raj – tvoria ho rôzne skalné útvary a kamenné veže. Dali sme si nejaké 4ky, 5ky, a niektorí aj poriadne pecky (v ktorých sa viselo aj 20minút ;D). Dokonca padlo aj niekoľko OS prelezov. Po dolezení väčšiny ciest nás čakal fakt parádny výhľad (už chápem ten hrad). Dovolím si povedať, že v tento slnečný deň sme sa vybláznili asi všetci. Hodiny ukazujú, že už máme väčšinu dňa za sebou tak pomaly balíme. Rýchlo cvakneme zopár spoločných fotiek, aby bolo čo založiť do albumu a postupne schádzame k penziónu, kde si niektorí stihli dať aj čapované pivo.

Všetci sa rozišli a piati z nás zostali aj na noc. Večerné posedávanie v altánku sa nieslo vo veselom duchu. Dlhé konverzácie, spomínanie či plánovanie spoločných akcií a dobré jedlo. Čo viac si priať ? Spať sme sa vybrali celkom skoro, veď zajtra lezieme. Bohužiaľ počas noci spŕchlo a liezť sa vybralo len zopár borcov. A tak štyria mušketieri ukončujú víkend a ako poslední odchádzajú z krásneho miesta Dreveník.

Myslím si že, máme za sebou ďalšiu peknú akciu kde sme mali možnosť spoznať nových ľudí a navzájom sa od seba čo to naučiť. Na záver sa chcem všetkým poďakovať za super víkend a teším sa na ďalšie akcie.

Soňa  °‿°

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Maťo: “ Berem MTBčko na východ, pobajkujeme dačo.”
Ďuri: “ Jasne super, ber het.”
Ďuri: “A čo keby sme to spojili aj s lezením?”
Maťo: “Hmmm.”

A tak sme sa vybrali liezť bicyklami.

Ďuri navrhol Rakovský kameň. Neznáma oblasť vo Vihorlastkých vrchoch. štartTak malo známa, že sme k nej nič podrobné čo sa lezenia týka, nenašli. Len že skala je zhruba 10 metrov vysoká a zalezú si aj menej zdatný lezci. Viac nám netrebalo a už sa plánovala trasa. Kritéria pre trasu boli jasné. 1. Mimo hlavných ťahov 2. Nejaké tie napájadla po ceste. Hodil som to všetko na mapy.cz a vypľuvlo mi zhruba 50 km trasu s rovinami aj kopčekami. Odchod z VT sme si dali na 10tu hodinu. Predseda znova meškal. Nejaká fotečka na začiatok a vyrazili sme smer Vinné. Bez netrafenej odbočky by to nešlo a tak sme sa museli vracať troška späť, ale nikto nenadával. Všetci sme sa cítili dobre, všetci sme si to užívali. Prvý krát sme sa napojili v Strážskom, hneď rovno 2x. Druhý krát sme sa napojili a najedli na Vinnianskom jazere. Odkiaľ už sme začali našu trasu po Vihorlastkých vrchoch. Ďuri mal matnú predstavu kde asi skaly sú, ale nedočkavci Igor a Peťo nás nepočkali a tak sme odbočku ku skalám nechali tak a šli za nimi ďalej. Skala už bola nadohľad, ale cesta k nej viedla cez mladinu a pozbieranú kalamitnú ťažbu. Nič príjemné. Po asi hodine a pol šľapania a hľadania najvhodnejšej cesty sme konečne dorazili do base kempu. Rozložili nocľah a opiekli dajaké lakocinky. Druhý deň sme sa prebudili na dážď. skalyHurrrááá. Rýchlo zbuchať nejaké bivaky nech sme aspoň suchý, keď už nelezieme. Poobede sa už na nás usmialo slniečko. Vysušilo skalu a tak sme mohli konečne vyskúšať miestny andezit. Nemali sme sprievodcu takže sme sa museli spoľahnúť len na náš odhad. A celkom to aj vyšlo. Cesty ktoré sme liezli (asi 7 kusov sme stihli) mohli mať obtiažnosť od 4 po 6+ max. Chytov a stupov bolo všade dosť, skoro ako na umelej stene. Dosť tam bolo aj lokrov. Jeden o veľkosti taniera mi skoro ostal v ruke. Celkom zaujímavý pocit ak ste nad posledným istením. Bolo ale vidno, že sa tu veľmi nelezie, keďže aj toho machu tu bolo požehnane. Večer nás ešte prišla pozdraviť búrka, ale to už sme boli zalezení v spacákoch. Cestu domov sme už plánovali viac oddychovejšie. Tiež 50 km, ale kopcov už pomenej. Nakoniec z toho vzišiel celkom zaujímavý výletik. Len nabudúce si musím zobrať bajk s nosičom a nenosiť všetko v ruksaku na chrbte. Peace.

Nadšení bajkeri a lezci: Ďuri, Peťo, Moňa, Maťo

cesta tam a cesta späť

                                                                                                                                                                                            Maťo

Janko Ocilka pod Everestom

Janko Ocilka pod Everestom

Malá trojčlenná expedícia zo Slovenska v zložení Ján Ocilka, Maroš Goga a Patrik Krivák, člen MO MS Hermanovce nad Topľou, dedinkou nachádzajúcou sa pod vrchom Oblík v Slanských horách, navštívili Nepál a vystúpili do základného tábora expedícií na Mount Everest.

Po prílete do Nepálu a čiastočnej aklimatizácii, sa vydali na prehliadku mesta Káthmandu, ktoré leží v nadmorskej výške 1400 m n. m. Nasledujúci deň ich čakala dobrodružná 6 hodinová cesta naprieč nepálskym vidiekom do mestečka Ramechhap, odkiaľ nasledoval letecký presun do horského mestečka Lukla, kde sa nachádza najnebezpečnejšie letisko na svete, na ktorého stavbe sa podieľal Sir Edmund Hillary, prvý horolezec, ktorý dokázateľne vystúpil na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Odtiaľ sa po rýchlom obede spolu so sprievodcom vydali do dedinky Phakding. Ďalší deň prešli údolím rieky Dudh Kosi (Mliečna rieka) do dedinky Monjo a  do Jorsalle (2845 m n. m.), kde sa začína Národný park Sagarmatha, čo v sanskritskom jazyku znamená „Tvár nebies“.Base camp

Cestou plnou karaván jakov a mulíc prevádzajúcich zásoby do mesta šerpov Namche Bazaar, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 3450 metrov, sa im prvýkrát na krátko ukázal Everest. V Namche Bazaar ich čakal aklimatizačný deň, ktorý využili prehliadkou na vysokohorské pomery rušného  mestečka. Po krátkom oddychu nasledoval nádherný, no náročný výstup do Tengboche (3880 m n. m.), ktorý spríjemňovali dych vyrážajúce scenérie hôr a hlavne siluety Ama Dablam a ďalších sedemtisícoviek. Turistická trasa ich viedla okolo budhistickej stúpy až do kláštora v sedle. Odmenou im bol jeden z najkrajších výhľadov na svete. V Tengboche navštívili najznámejší a najväčší budhistický kláštor z južnej strany Mount Everestu. Z Tengboche potom prešli cez Pangboche, najvyššie položenú celoročne osídlenú dedinu v údolí, kde bola do roku 1991 uložená Yetiho lebka a ruka.

Na ďalšej zastávke v dedinke Dingboche ich čakal ďalší aklimatizačný deň. Po ňom ich cesta pokračovala do Lobuche ( 4930 m n. m.), ďalej do najvyššie položenej osady tohto výstupu Gorak Shep (5160 m n. m.) a odtiaľ po hrane obrovského ľadovca Khumbu do základného tábora pre výstupy na Mount Everest, ktorý sa nachádza vo výške 5364 m n. m. Po dosiahnutí vytúženého cieľa si pochutili na slovenských dobrotách. Po zostupe do dedinky Gorak Shep, kde prenocovali v najvyššie položenom hoteli,  ráno vyšli na vyhliadkový vrchol Kala Patthar, z ktorého je najkrajší výhľad na Mount Everest a okolité vrcholy.

Po ôsmych namáhavých dňoch a 70 km výstupu nasledovali 4 dni návratu na letisko v Lukle, odtiaľ let späť do mestečka Ramachhap a  preprava po prašných cestách znova do Káthmandu, kde im ich sprievodca predstavil miestne špeciality. Zostávajúce dni pobytu si vyplnili návštevou známeho Opičieho chrámu, ako aj Záhrady snov, kde si ľudia z preľudneného, rušného a do smogu ponoreného mesta chodia oddýchnuť a užiť si trochu zelene a tieňa stromov. Himaláje, v doslovným preklade so sanskritského jazyka Domov snehu, svojou majestátnosťou v členoch expedície zanechali rešpekt, ako aj množstvo emócii, nezabudnuteľných zážitkov a nových priateľstiev. Aj takýmto náročným výstupom sa Matica slovenská zviditeľnila na mieste, kde sa človek bežne nedostane.

Samozrejme nechýba pamätná fotografia členov expedície s vlajkou Matice slovenskej v nadmorskej výške 5364 m n. m.

Autor : Anna Kriváková, Miroslav Gešper

Foto: Patrik Krivák

odkaz na ďalší článok

Mikulášske lezenie 5. decembra 2019

Mikulášske lezenie 5. decembra 2019

Pilotný pretek Slovenského pohára Lead detí kat. C vo Vranove nad Topľou s názvom MIKULÁŠKE LEZENIE dopadol výborne. V skromných podmienkach na lezeckej stene v CVČ sa do súťaže zapojilo 17 detí z troch východoslovenských klubov. O prvé priečky zabojovali deti z HK SLAŇÁK, HK ROZLOMITY a HK METROPOL. Pre mladých lezcov bolo pripravených 9 ciest. Liezlo sa s lanom štýlom TR. Cesty boli rôznej obťažnosti, preto si zaliezol každý. Súťažilo sa v kategóriách U8 – U16 s tým, že sa vyhodnotili tri najlepšie dievčatá a traja najlepší chlapci, ktorí dosiahli najviac topov. Za umiestnenia v jednotlivých kategóriách získali všetci body do SP. Ďakujem všetkým lezcom a organizátorom, ktorí prispeli svojou troškou k tomuto podujatiu a teším sa na stretnutie o rok.

ďuro

dievčatá chlapci

Spoločná foto

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Stráviť jesenné prázdniny v teple domova? Niee, dík… Radšej pôjdem vymrznúť do lesa, zobúdzať sa za východu Slnka, šľapať celý deň, spať v útulni na Smrekovici (1200 m n. m.-najvyšší vrch Braniska), kde fučí ako divé, kde ešte aj horiaca sviečka v kahanci bola studená, kde voda nechcela zovrieť, kde zistíš, že aplikácia teplo v mobile ešte neexistuje, kde si zahuľaná so šiestimi vrstvami na sebe v spacáku uvedomím, že pred troma hodinami bol môj najväčší problém to, že som si sadla do živice, kde zistím, že vlastne Maggi polotovary nie sú až také zle, keď chutia aj myšiam, kde sa ráno zobudím na to, ako Ďuro vraví že sneží…. Radšej zažijem toto, ako by som ležala v mäkkej teplej posteli, v izbe, kde nenafúka sneh a vodu na čaj mám zovretu za 45 sekúnd… Aj takýto bol Dušičkový vander… 

D️ominika❤

Dominika: Soni nechceš ísť na to Branisko ?

Hneď som si spomenula na moje „výstupy“ na ktorých som došla hodinu neskôr ako všetci ostatní, aj na infarktové stavy na schodoch pri kráčaní do triedy.

Ja: okej poďme len mi zožeň poriadny spacák.

Paráda spacák mám. Topánky sú už zabehnuté. Môžem sa začať baliť.

Prvý deň: Stresujem. Mám všetko ? Mám dosť jedla ? Nie jedla nie je nikdy dosť. Tak šup do jednoty na ďalšie polotovary (pol batoha potom zabralo jedlo). Stretko sme mali na vlakovej stanici vo VT. Cesta do Prešova, prestup na bus do Krompách. Šofér nás ale vyhodil na hranici Kluknavy a Richnavy aby sme to mali bližšie. Z autobusa sme povyskakovali už po zotmení. Po pricestovaní sa začalo naše cestovanie v čase návštevou zapadnutej krčmy kde aj domáci pili fľaškové pivo. Neskôr sme sa presunuli do súčasnosti a podniku ktorý sa nerozpadával. Dojedli sme dopili sme a cesta nočnou krajinou sa mohla začať. Čakala som, že to bude náročný víkend, ale skutočne som nečakala, že už po prvom kilometri nočnej prechádzky budem mať dosť. Nakoniec som to rozdýchala a dokonca som ani veľmi nezaostávala. Nemala som na výber, nesvietila mi čelovka. Keď sme konečne došľapali na rovinku Filip nabral rýchlosť a dostal sa do vedenia. Našiel pekné miesto kde nás všetkých počkal už aj zo založeným ohňom. Večera, príbehy,  smiech, zas večera, a napokon spánok.

Druhý deň: Po prebudení som na ranný mráz zabudla vo chvíli, keď som zbadala tú nádhernú panorámu s ešte krajším východom slnka. Po obdivovaní okolia nasledovali raňajky, jeden vyliaty čaj, zopár fotiek a nakoniec sme sa pustili do upratovania a balenia.

9.00 Filip: to už je neskoro to už sme dávno mali vyraziť. Ja už idem stretneme sa tam a tam …..

Okej 5 minút na to sme vyrazili aj my opozdilci. Všade naokolo krásna príroda a super výhľady na zobúdzajúcu sa krajinu. S takýmto parádnym pocitom sa mi šľapalo fajnovo. No ako sa zbierali kilometre tak sa aj zväčšovala únava. Úsmevným miestom bola autobusová zastávka za ktorou nasledoval brutálny kopec. Fakt bol brutálny,  nesrandujem. Najviac ma dostal týpek, ktorý si ho vybehol jak kamzík. Čistá depka. No vyšľapať ho stálo za to, pretože o niekoľko sto metrov ďalej sme došli na vrch nazývaný Sľubica (1129 m). Parádny výhľad na kopce, Spišský hrad a samozrejme aj Tatry (tie som si ale všimla až po 10 minútach očumovania výhľadu). Nainštalovali sme sa na spoločnú fotku, rozposlali niekoľko fotiek aj domov, aby nám mali čo závidieť. Bonus bola latrína, ktorú som nemohla len tak obísť. A tak pokračujeme v ceste brutálne z kopca, brutálne do kopca a stále dookola (achh, ktorý inteligent vymyslel také kopce). Na obed sme sa zastavili na mieste zvanom Rajtopíky (1036 m) kde sme prechádzali cez parádne skalné okno. Naobedovaní a premrznutí pokračujeme a stretáme Filipa. Zasa z kopca do kopca. Prechádzame okolo vysielača, zbierame mätu, pozorujeme prírodu keď tu zrazu Ďuro zbadal cieľ (Smrekovica – 1200m. n. m.). Pozerám kde to je? A vidím také malé nič niekde ďaleko pred nami. Hovorím si, to nemôže myslieť vážne. Ale dobre spravím 2-3 fotky, hlavu dole a ideme ďalej. Postupne sme sa rozbili a každý šiel ako vládal. Posledná oddychová zastávka, všetci sme sa počkali, oddýchli, nabrali sily a hor sa na posledné stúpanie. Kráčalo sa cez dedinku po parádnej, zato neskutočne dlhej asfaltke (vlastne po celkom dni by mi bola dlhá aj cesta z kuchyne do obývačky). Tá končila pri malom penzióne do ktorého nás celkom ťahalo, ale odolali sme. Cestou sme našli aj prameň kde sme sa občerstvili a nabrali zásoby. Tak pokračujeme, ja si necítim nohy, chrbát, zadok …..noo dobitá som bola celá. Ďuro hlási posledné kilometre. Paráda už to nie je veľa pokračujeme. Kopec nekončil a bol stále a strmší a tak moje „utrpenie“ nekončí. Ďuro a Matej napredovali. Tak sme s Dominikou kráčali nekonečnou cestou na vrchol už len vo dvojici.

Dominika: to už sme blízko, počujem vietor……

Mala pravdu, o malú chvíľu sme zistili, že ten kopec má predsa len koniec. Tak natešené kráčame v pred.

Ja: Domi? To čo je ?  Kukaj jak sú stromy omrznuté….

Poviem pravdu, dosť som sa toho zľakla. Vykukli sme spoza stromov a aj mňa s mojou váhou a ťažkým batohom na chrbte skoro odfúklo. Vďaka bohu za tú útulňu/kaplnku, neviem presne čo to bolo ale boli tam dve miestnosti o rozmeroch tak 180 na 150 cm kde sme sa museli vojsť štyria. Maťo Jano a Filip mali to šťastie že boli len traja. 😀 V tento večer som si myslela, že umrznem a to bolo len niečo málo okolo nuly. Zistila som že Maggi polotovary nie sú až tak zlé. A, že malú miestnosť plnú medzier medzi doskami (cez ktoré fučalo) jedna sviečka v kahanci nevytopí. Fakt ten kahanec bol aj po hodine studený. Čo najskôr sme sa uložili na spánok. Noc bola dlhá, málo miesta, málo tepla. Počas noci som rozdala aj niekoľko kopancov (snáď mi to odpustia 😀 ).

Tretí deň: Ranná stratégia: čo najrýchlejšie sa pobaliť a vypadnúť z toho mrazivého miesta. Jedna fotka v hmle a ide sa dole. Už len stále z kopca. Svojim kolenám som dala zabrať tak ako nikdy predtým. Pomaly schádzame vietor fúka a ja sa snažím udržať krok s Dominikou a Ďurom.

Ďuro: tu nefúka… môžeme si dať raňajky….

Tak sme sa v strede cesty zložili, najedli, ohriali ruky na teplom ešuse, a pokračovali smerom nadol do dedinky Šindliar. Tam sme zistili, že bus nám ide až niekoľko hodín a krčma sa otvára tiež neskoro. Nevadí, zabývali sme sa v plechovej zastávke a čakali ostatných chlapcov. Po ich príchode sa stali miestne potraviny ich obľúbeným miestom. Prečo asi ? Bolo tam pivo. Nastal čas obeda, a do môjho zoznamu zážitkov pribudlo aj varenie na zastávke. Z pohľadov okoloidúcich som usúdila, že sme sa asi stali hlavnou atrakciu. Aj keď neviem čo bolo také zaujímavé na ľuďoch, ktorí popíjajú a varia na zastávke. 😀 Nastal ten čas. Prichádza bus a vander sa pomaly ale isto končí. V PO prestupujeme na vlak a užívame si ešte posledné chvíle výletu (aj keď  sa po príchode nedalo nezakotviť v Dreveňáku).

Tak takýto bol môj prvý vander. A ako ho hodnotím ? Parádne, ako inak by som aj mohla? Veď  som tieto dni prežila s ľuďmi, ktorí sa stali mojou rodinou. Rodinou, ktorá ma nenechala zamrznúť na nehostinnom mieste, namotivovala keď som nevládala a nedovolila mať zlú náladu nech by sa dialo čokoľvek. Takto nejako si predstavujem šťastie. Túlať sa svetom bez zbytočných starostí a s otvorenou mysľou cítiť nekonečnú slobodu.                                                                  Ďakujem.

Soňa 😀 😀 😀

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

            A je to tu. Po lete prišiel ten september nejako rýchlo a tak ako každý rok na jeseň, aj tento sa vrece s lezeckými akciami roztrhlo. Medzi nimi aj dlho očakávané narodeniny nášho klubu. Z nášho klubu sa tohto roku stal už 7 ročný spratek a my sme to patrične oslávili. Ale po poriadku. Normálne oslavujeme klubové narodky od piatka do nedele, ale vždy sa nájdu aj nejakí premotivovaní, ktorí si poprdkávajú pod skalami už od štvrtka. Tohto roku to boli presne Maťo Bak, Rasťo, Monika a Banky s Tinkou. Začalo sa to celkom zľahka.

            Na výzvu nášho predsedu, že hore pod skalami môže byť maximálne jedno auto, som sa psychicky pripravovala na to, že si ten kopec zase pekne vyšľapem. Z Vranova mňa aj Filipa mladšieho Eliškazobrali do auta Ďuro s Jankou a maličkou Laurou. V Zámutove sme však ešte naložili Soňu a Vlada, aby mali o 500 metrov menej chodenia – kto počíta, vie, že 6 dospelých ľudí vrátane troch veľkých zadkov a ešte s jednou autosedačkou, je celkom dosť na Daciu Logan. Ale vraj sa dobrých ľudí všade veľa zmestí. Janka s Laurou nás vyhodili niekde na začiatku lesa a išli späť domov s prísľubom zajtrajšieho návratu. Začali sme šľapať hore, zozačiatku som držala krok s Vladom a Ďurim s tým, že to chcem mať rýchlo za sebou. No keď toho kopca neubúdalo a keď som si uvedomila, že som sa poriadne nenadýchla, odkedy sme vyrazili, oprela som sa radšej o strom a počkala Soňu s Filipom za neustáleho lapania po dychu. Predpokladám, že som už zabudla, ako je ten kopec nekonečne dlhý(alebo žeby starnem?!) pretože som, pri všetkej úcte, cestou hore skoro odpadla.

Keď sme konečne došli hore, už vtedy tam bolo veľa ľudí. Na každom druhom strome hammaky, na zemi stany a karimatky, medzi kmeňmi natiahnuté celty, ohník rozložený, detský kočík odstavený na lesnej cestičke a na tvárach známych ľudí široké úsmevy. Ako sme došli pod skaly a so všetkými sa zvítali, hneď sme sa odmenili pivkami a inými tekutými pochutinami. A keďže bolo už asi 7 hodín, na skaly sa už ani neoplatilo ísť. Odštartovala sa večerná zábava – Ďuri hrajúci na girate, jeho verný zbor škriekajúc vôkol neho (v prvý večer sme asi neboli rozospievaní), neustále sa čapujúce pivko, niekto opekajúc slaninku a určite aj niekto, kto celý večer chodil so štamperlíkmi a počúval na povel: „Za každú pesničku po poharičku“ alebo ako alternatívu: „Hudba nemacopic…“Nebudem klamať, keď poviem, že si bez takejto veselice večer pod skalami ani neviem predstaviť.

V neskorých večerných hodinách sme nakoniec všetci pozaliezali do spacákov a veru v skorých ranných hodinách sa z nich niektorí už vytrepali. Osobne, keby ma v to ráno nevyhnala zo spacáka už tri hodiny zadržiavaná malá potreba, tak tam ležím ešte doteraz. Okrem fujavice k nám v sobotu ráno dorazil zvyšok nášho stále sa rozrastajúceho klubu, a Klárkadokonca k nám prijal pozvanie aj predseda Rožňavského klubu KHS Kras, ktorý prišiel aj s rodinkou. V takejto chvíli človek naozaj ocení našu provizórnu kadibudku. Okrem všetkých klubových členov nás svojím príchodom potešil aj Peťo Šimkanin, autor nového sprievodcu – Skalky Východného Slovenska, s ktorým sme sa v ten deň vybrali liezť na Jasenovský hrebeň. Hneď po privítaní ostatných, sme sa dali do partie Peťo Š., Maťo B., Monika, Filip mladší a ja. Na tomto sektore našich Zámutovských skál som ešte dovtedy neliezla, tak som sa tešila. Parádne sme si poliezli cesty, ktorých názov si už vôbec nepamätám, ale klasifikáciou sa pohybovali od 4-iek na rozlez cez 5 až po 6 a Filip s Maťom sa púšťali aj do 7-čiek. Mimo iného sme si hneď na začiatku pripomenuli, ako sú prilby pod skalami dôležité, keď v priebehu 10-tich sekúnd mimovoľne preleteli okolo Peťovej hlavy 3 veľké šutre. Dokonca sme tam popoludní stretli aj ďalších lezcov pôvodom z Košíc. Nemusím hovoriť, aké komentáre nám zlepšovali náladu počas celého lezenia, no určite boli spomenuté nejaké fekálie („do hoven!“ sa celkom ujalo), ďalej výzva na Moniku: „Monika tvár sa, že lezieš nech sfotím.“Úplné ticho pod skalami pri nás väčšinou nebýva. Keď sme si povedali, že nám už lezenia na severnej strane Jasenovského hrebeňa stačí, išli sme si s Peťovým doprovodom obhliadnuť aj južné skaly, a to boli riadne krásne pecky – platne, piliere a previsy, o ktorých zatiaľ môžem len snívať. Ešte sme sa stihli vyvajčiť na vyhliadke dúfajúc, že keď dôjdeme k ostatným, bude na nás už čakať Pajkyho vychýrený guláš. A tak aj bolo, guláš bol presne taký, aký si ho človek môže len vysnívať, dokonca som sa ho nevedela vzdať, ani keď sa fotila klubová fotka. Vtedy dosiahol počet ľudí maximum a to je cca 30, ktoré je zachytené aj na fotke, ale v skutočnosti sa tam dokopy vystriedalo ešte aspoň o 10 ľudí viac.

Keď nám trošku vytrávilo, pobrali sme sa ešte z posledných síl poliezť niečo v blízkom okolí ohniska. Už keď sme sa blížili ku skalám, sme počuli, ako sa Bažant trápi v ceste Pozor strom za 6- : „Nechapem,cona timšporcevidzice.“ Hneď pár metrov ďalej si malá 8 ročná Eliška tichučko ťahala cestu s názvom Britva klasifikácie 5. Mimochodom medzičasom sa Eliška stala vicemajsterkou vo svojej kategórii v lezení na obťažnosť, z čoho sa viac ako len veľmi tešíme.Neďaleko nás sa niektorí vybrali osviežiť si zlaňovanie. My s Mončou sme sa išli asi len demotivovať do Technickej výchovy za 6+. Nebol to najlepší a najhodnotnejší nápad po celodennom lezení a výdatnom guľáši, a tak sme sa pokorne vrátili k ohňu na večerný program.

V poobedňajších hodinách sa konečne narazil aj sud s klubovým pivom, ktoré uvaril Maťo Adam. Samozrejme, že nám ani ten nepostačil, a tak sa neskôr narazil aj tretí sud, ten bohužiaľ už nebol z domácej kuchyne. Pri ohníku sa väčšina dala do práce a pomáhali sme s prípravami živánskej, tej bolo v konečnom dôsledku nemálo. Inak vyzeral sobotňajší večer podobne ako ten predtým. Akurát náš zbor nabral na počte a išlo nám to oveľa lepšie. Okrem tradičných pesničiek bola vyvrcholením večera pieseň Zelený tulipán v mojom a Monikinom prevedení. Kto nezažil, môže ľutovať, tí čo zažili, to však ľutujú tiež. Opäť sme sa pobrali niekedy spať a niekedy v nedeľu ráno sme vstávali.

Niektorí museli fičať už hneď ráno, my sme našťastie mali ešte čas, čo-to poliezť. A to konkrétne časť skál od cesty Načo názov až po Schovanku. Popoludní sme sa už takmer všetci pobrali domov. Čo dodať, ďalšia vydarená akcia plná lezeníčka, dobrého jedla, spevu, piva a tých najlepších ľudí, je za nami a my sa teraz môžeme tešiť na ďalšie akcie a hlavne na ďalšie ročníky oslavy existencie nášho malého-veľkého klubu.Spoločná foto

Aďa