Browsed by
Autor: ROCK

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Súdružky a Súdruhovia. Moju päťročnicu KaľamárKapu som naplnil na 140%. Čo radí tento 5 ročný plán 2014-2018 medzi najúspešnejšie. Plán na ďalších 5 rokov je jasný. Prísť, uvidieť a stačí sa zúčastniť. Vyhrávanie necháme na abstinentov. Dosť na úvod, poďte si prečítať čo som si z tohto roku zapamätal.

Deň č.1

Z BA som tento rok nešiel sám. Spoločnosť mi robila Aďa. A šofér auta, ktorý nás viezol, ale ten neni podstatný. Zvolili sme cestu autom, lebo slovenským vlakom sa nejako nedá veriť poslednú dobu. Ujo vodič nás v Detve vyhodil pred krčmou, keďže nás trošku smädilo. Ale bolo zavreté. Otváračka bola o 5 minút. ZEN. Dali sme po jednom a vyrazili ku skalám. Prešli pekné centrum starej Detvy a na zastávke stretli Palyho s frajerkou. Zvítali sme sa a pokračovali ďalej. Cestou hore sme stretli dva diviaky. Boli také milé, že nám zobrali vaky. Odľahčení sme sa znova pustili do cesty. Keď tu zrazu. Peťo zastavuje s prázdnym autom a bere nás hore. Adin plán vyšľapať hore zlyhal. Snáď ďalší rok, trimem paľce. Nanosili sme dreva na večer a potom čo dorazili posily sme sa pustili do milých diviakov. Guľaš bol PA-RA-DNY. Večer sme sa zabávali tak ako sa na ukončenie 140%-nej päťročnice patrí. Asi. Aj keď som prijal striktné opatrenia, tak si večer moc nepamätám. Vraj som sa usmieval a pôsobil šťastne. Takže kto ste smutný, tak sa len obklopte ľuďmi. A ožerte sa. Ďuri hral, my sme spievali. Slaňácka klasika.KalamárKAP

Deň č.2

Prvé a jediné moje víťazstvo v tento deň bolo, že som sa dostal z postele. Gratulujem si. Skvelý výsledok. Pri registrácii som zistil, že nemám na svete páru. Tak som “pretekal” sám. Pretekalo 22 mužských tímov a Maťo Bak. Po “dobehnutí” do cieľa a vylezení až jednej cesty som sa umiestnil “nečakane” na poslednom mieste. Ďurimu a Ďoďovi sa darilo viac. Jožko dokonca aj bežal. Počet vylezených ciest a body nesú podstatné J . Filip a Aďa súťažili ako zmiešaná dvojka a taktiež im to šlo lepšie ako mne. Stretli sme sa aj s Kubom a Vikou. Jakub tentoraz nereprezentačne vyliezol dajaké šalenoty, na ktoré sa my ani len nepozeráme. Do piatej už boli všetci nazad a mohla sa začať večerná zábava zos guľášom a pivom. Investícia do tomboly sa oplatila. Odišiel som s novou čelovkou. Kapela Katastrofa odohrala svoj katastrofálny set a potom sa gitary znova chytil náš Juraj. Klasická lezecká zábava až do rána. Ospravedlňujeme sa spiacim osobám, ktorým sme zavýjali pod oknami. Dobre vám tak.

Deň č.3

V pretekoch vo vstávaní z postele som neskončil posledný! In your face Ďoďo. Popratali sme čo sme vládali. Zbalili sa. Aďa vybavila odvoz, diky Kosťo. Porozlučovali sme sa zo všetkými a už teraz sa teším, že vás znova uvidím kamaráti.

Účastníci zájazdu: Ďuri, Janka, Ďoďo, Aďa, Filip, Vika, Kubo, Maťo

                                                                                                                                                      Bako

 

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Tak a uplynul ďalší rok a náš klub opäť slávil výročie. A preto sme sa to rozhodli osláviť ako vždy na našich domácich Zámutovských skalách. Už som sa nevedel dočkať víkendu plného skvelých ľudí a zážitkov.

V piatok okolo štvrtej hodiny som sa pobral z Vranova smer Zámutovské skaly. Po zaparkovaní v TotemZámutove som sa vybral po modrej značke smerom hore. Asi v polovici kopca sa ozval hrom. Hovorím si, to nás obíde a budeme mať pekný víkend strávený na skalách. No čím som bol vyššie, nebo nad hlavou sa viac a viac zaťahovalo. Keď som sa konečne po dlhej a nekonečnej ceste dostal hore, krásna modrá obloha zmizla a nahradili ju čierne mraky sprevádzané bleskami a zosilňujúcim sa vetrom . Bol som tu prvý. Rýchlo som chcel založiť oheň a postaviť prístrešok pod previsom, aby som v prípade búrky nezmokol. Hodinku po mojom príchode začali dorážať ostatní “účastníci zájazdu“. To už nám krásne popŕchalo, ba až lialo. Vlado so skupinkou, ktorá došlo zo Zámutova krásne zmokla. Po asi dvojhodinovom daždi sa počasie umúdrilo a mohli sme si vychutnávať krásny večer pri ohníčku s pivkom v ruke a prípravou živánskej. Po výdatnej večeri sme sa uložili na spánok, veď zajtra nás čakalo lezenie. Noc bola pokojná. Jelenia ruja ešte nebola v plnom prúde, bolo ešte teplo. Ale sem tam sa nám nejaký ten jeleň ozval.

Ráno bolo krásne. Kávička, raňajky uprostred lesa pod skalami. Nič krajšie nepoznám. Začali prichádzať ďalší účastníci, ktorí sa nemohli dostaviť v piatok. Dorazil aj gulášmajster Pajky a začalo sa s prípravou na guláš, cibuľa, mäsko, zemiačiky. Partia túžiaca po dotyku so skalou sa vybrala liezť a zdolať nejaké tie cesty, veď sme predsa horolezci. Okolo tretej za z ničoho nič spustila prehánka, ktorá nás vyhnala naspäť do táboriska. Bol to osud. Guláš bol hotový. Vytiahli sme ešusy a pustili sme sa do gulášu. Bol vynikajúci ako každý rok. Po riadne sýtom obede sme ešte na chvíľočku vybehli na skaly zdolať posledné cesty, kým sa začne stmievať. Po lezení sme sa zišli všetci pri ohníčku. Niektorí mali ešte iné povinnosti, tak sa pobrali domov. Tí čo sme ostali sme si po opekali klobásky, špekáčiky a iné lakocinky. Večer pokračoval v príjemnej atmosfére s gitarou a kopou pesničiek až do neskorej noci, kedy sme sa poslední vytrvalci rozhodli zaľahnúť do spacákov a zobudiť do krásnej slnečnej nedele.

Nedeľné ráno bolo identické. Kávička, raňajky a pomaličky sme sa prebúdzali po skvele strávenom víkende pod skalami v kruhu dobrej partie. Ani sa nám z pod skál nechcelo vracať do mestského ruchu. Ale čo narobíme. Pomaličky sme pobalili, upratali a vydali sme sa späť domov.

Týmto by som chcel poďakovať všetkým za skvele strávený víkend plný zážitkov a príjemných chvíľ.

Menovať účastníkov zájazdu nebudem aby som na niekoho nezabudol, bola nás tam fúra a verím, že o rok si túto skvelú akciu opäť zopakujeme v takomto hojnom počte, keď nie väčšom…

                                                                                                                                                                      Jančo

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Vyzdvihli sme si nášho tátoša (Ford f 150 xlt 😛 ) a vybrali sa znečisťovať ovzdušie do Yosemitského národného parku. Keďže som tam šiel s kamošom, ktorý nelezie tak plán bol poturistikovať za 4 dni čo najviac. Sedák a lezky som si zabalil len pre prípad, že sa nájde niekto kto ma odistí aspoň jednu dĺžku. Majestátny Hafl Dome dominuje okoliu. Už pri vstupe do údolia ho okamžite spoznáte. Taktiež El Capitan, pri ktorom sa zastaví urobiť si svojku hádam každý. My sme neboli výnimka. El CapitanNerezervovali sme si žiadne miesto v kempoch, čo je celkom risk v týchto končinách. Ale keďže ja som majster zenu, tak keď sme došli do Camp 4, ušli sa nám posledné dve miesta. Normálne sa tam čaká už od skorých ranných hodín pred kioskom, kde vás teta ubytuje, ak je miesto, za 6 dolárov na noc. Čo je naozaj smiešna suma. ALE. V kempe sú len záchody a umývadla zapchaté cestovinami od nemeckých návštevníkov. Vďaka za to. Tak to bolo troška divoké, ale aspoň si viete lepšie predstaviť ako to tam vyzeralo počas horolezeckej horúčky v 70.-80. rokoch.

Prvá túra viedla na El Capitan (2307m). Nevedel som veľmi ako veľmi sa mení počasie v údolí. V podstate sme si toho naštudovali strašne málo. Nerobte to ľudia ..kuknite si kam idete 😀 . Keďže okolité kopce mali tak nad 2200 tak som sa riadil tým čo v Tatrách. Vyraziť skoro ráno, aby nás nezastihlo zlé počasie. Vyrazili sme i tak troška neskôr. Okolo pol ôsmej sme začali výšľap k Yosemity Upper Falls. Čas sme mali lepší ako ukazovali mapy.cz aj napriek Peťovej nekondičke. Kvôli pretrvávajúcemu letnému suchu boli vodopády úplne suché. Takže sa nebolo moc čím kochať. Teda okrem všade prítomného Half Domu. Half DomeOd vodopádov to už boli iba mierne stúpania a klesania nejakých 7,5 km. Cestou spať som si odbehol na Eagle peak (2362m) a Yosemity Point (2050m). Z oboch boli krásne výhľady do údolia a na okolité kopce. Nikdy by som nepovedal, že sa prejdem lesom s 30 metrovými borovicami vo výške 2200 m.n.m. Šišky veľké jak ľudská hlava váľajúce sa po zemi. Krásna príroda kde zásah človeka vidno len na turistickom chodníku. Prepílené spadnuté stromy a pod. Cestou sme stretli tak do 10 ľudí. Takže do Yosemitov treba vyraziť určite mimo sezóny a kvôli teplotám v septembri. Cesta dole už nebola tak príjemná. Ozvali sa kolienka. A cestou dole silno plakali. Po 26,5 km šľapania a 10 hodinách sme došli konečne do kempu. Konzervová večera a hneď spať.

Na druhú túru som sa už vybral sám. Peťova nekondička sa prejavila. Tá moja bojovala na začiatku túry tiež, ale odišla po pár sto metroch a už som bol znova vo svojom. Šľapačka na Yosemity Upper fall a potom na opačnú stranu smerom k North Domu (2299m). Vyrazil som ale troška neskôr. Zhruba o pol deviatej, ale v cieli som bol už na obed. Cestou som stretol troch amerických pánov, ktorých som sa musel spýtať na cestu. Inak by som zostupoval horolezeckou cestou 🙂 A keďže som sa nechcel vracať tou istou cestou ostalo mi už len obísť Indian rock (2592m). Znova strašne málo ľudí. Asi dve hodiny som šiel lesom úplne sám. Čo som si na jednu stranu užíval, ale v prípade útoku pumy alebo medveďa. No neviem čo by som robil 😀 . Inak super tura. Kolena už revali. Cestou do kempu som si ešte šľahol to ich trojdecove pifko a už veselý som sa doplahočil po 32,5 km a 10 hodinách k stanu.

Keďže som si nevybavil povolenie na Half Dome, tak som si na posledný deň vybral Sentinel Dome (2475m). Cesta na vrchol mala podľa appky trvať 6 hodín. A po 2 dňoch intenzívnej chôdze som tomu aj veril. Až keď som po 3 hodinach došiel na Sentinel Dome som si povedal : “Bohača !!”. Došiel som späť na Glacier point (2190m). A sedel tam asi 2 hodiny. Moje kolená by už cestu do údolia nedali. Takže som musel čakať na Peťa, s ktorým som sa dohodol tak aby ma vyzdvihol po tých 6 hodinách. Takže som čumel na ten Half Dome až ma to prestalo baviť. A celkom sa aj ochladilo, kto by to bol čakal. Už viem ako sa cítia princezné keď k nim pricvála princ na bielom koni. Mojim princom bol Peter a docválal na 350 koňoch.

Tri parádne dni pochodovačiek v Yosemitoch. PARADA! Ale už dosť bolo. Pozberali sme veci, naložili do nášho tátoša a šli ešte pozrieť akési stromy do Sequoia national park. That´s it. Odporučam takýto výlet. 🙂

                                                                                                                                                                      Bako

Tradičný horolezecký týždeň Popradské pleso 13.-19.8.2018

Tradičný horolezecký týždeň Popradské pleso 13.-19.8.2018

Nebolo by výjazdu na THT, kde by sa dačo nedokakalo cestou. Výnimkou nebol ani tento ročník. Viem že som si mohol aj privstať a ísť hneď na prvý rýchlik o šiestej, ale pivo povedalo, že ňe. Takže som sa dokotuľal na stanicu až na ôsmu.

Pondelok

Vlak natrieskany jak keby zadarmo listky davali. Rychlo som si  našiel miesto a už som sa radšej nepostavil. Ale netrvalo dlho a od Trnavy už mi teta hovori, že ma miestenku tam kde ja sedim. Ta reku dobre teta nech sa pači. Pekne som ju poprosil nech mi postráži vak a šiel som do reštauračneho na vyrovnávacie pivo. Tam sa furt najde miesto a aj cesta rychlejšie ubehne. Konečne som dorazil do Štrby. Moj plán bol dať to zdola cele turisticky, ale pivo ešte stále nedovolilo. A v reštauračnom som mal iba jedno takže som kráčal troška nakrivo. Tak teda zubačka a potom pekne po červenej a zelenej na Hotel. Tam som sa stretol s Ondrom a Saškou. Večer sa ešte dovalil Igor s batohom vačšim jak ja. Dali sme pivec a pokecali troška.

Utorok

Počasie na toto THT nevyzeralo vôbec ružovo. Dážď bol nahlásený už od skorých Palko a Maťoranných hodín. Ale vždy, keď sme sa zobudili tak nepršalo. Ale riskovať sme ešte zatiaľ nechceli, veď ešte máme ďalšie dni pred sebou. Zvolili sme preto túru k Ľadovému plesu. Cestu sme poznali z predošlých rokov. Už cestou hore sme troška zmokli. Padali aj jemné krúpy, ale to za 15 minut prešlo. Tak sme pokračovali ďalej, až kým nás pri plese nechytila riadna smršť. Zmokli sme komplet do nitky, z topánok už len bazény na nohy. Topánky z toho dňa boli ešte tri dni mokré a voňavé. Večar horolezecká klasika.

Streda

Ondro so Saškou sa už zberali domov. A my s Igorom sme nešli nikde. Počasie. Došiel aj kamoš Paly, ktorého som stiahol liezť do Tatier prvý krát. Kvoli nelichotivej predpovedi sme dali prechádzku pod Galériu Ostrvy. Kukali sme na Poľský komín (IV), tiekol z neho síce potok, ale nejak som veril že to preschne. Vratili sme sa spať na hotel, dali pivec a billiard. Došla druhá časť Slaňáckej výpravy. Predseda s Ďoďom. Tých som našiel už veselých v hlavnej jedálni.

Štvrtok

Konečne sme sa odhodlali isť liezť aj keď za cenu zmoknutia. Predpoveď znova na hovno. Došli sme s Palkom pod nástup a tam nas čakal nevyschnuty Poľsky komín. Reku je to mokré, ale položené, Aňatak som skusil a bol som rad že som dokazal doliezť do vedľajšej cesty k štandu. Palko doliezol a tam som skonštatoval, že toto ňe. Tak len zlaňák dole a šli sme het. Palko bol trošku smutny, ale aspoň jednu dĺžku si vyliezol 😀 Tak sme sa vrátili. Palko mal dotrhane päty zo zlych topanok tak to rovno zabalil a ja som si dal rychlovýstup na Chatu pod Rysmi. Za hoďku a pol som bol hore, zhruba za rovnaky čas dolu. Pri vstupe do hotela som stretol Mirku zo Slávie, ktoru som vystiskal silno a ona ma za odmenu zavolala liezť. Vytiahla ma na Augustovú (V+). Pridala sa aj slečna Aňa z polski. Šup rychlo pod nastup. Za ženami sa vždy dobre kráča. Aňa začala prvou, najťažšou dĺžkou za V+. Tá ale bola trošku mokrá a niektoré kroky sa aj mne zdali celkom uff. Tak to AňaVolovka asi v polke nechala a pustila na prvé lano Mirku, ktora to preliezla jak nič. Ďalšiu za V- už dala Aňa uplne v pohode. Tretiu som šiel ja, čosi za IV. A teraz už si nepamätam či tam boli 4 alebo 5 dĺžky. Viem, ale že poslednu som ťahal tiež ja za V vraj, ale išla sa uplne paradne. Občas lokre o veľkosti kufra, ale treba si dávať pozor čo chytáte a stúpate. Doliezli sme. Pokukali výhľad a začali zlaňovať. Odporučam tu cestu zostupiť po chodniku, ktorý vedie na sedlo pod Ostrvou. Pri zlaňovaní sa nam lano 2x seklo. Raz sme museli poň doliezať. Celkový dojem z cesty je paradny. Cesta je plne odistená aj keď tak nariedšie. Ale ak človek dava na skale VI tak by nemal mať problem. Občas sme aj dačo založili aby sa nepovedalo. Štandy vždy o 2 borhakoch. Zbalili sme veci a poďme ho na hotel. Igor sa vybral do Štaflovky na Volovke (V) a Ďuro s Ďoďom do Južného rebra (III). Igor so spolulezcom to po prvej dĺžke zabalili a vybrali sa tiež do Južného rebra (III). Večera a pivo klasicky. Poobede už dorazil aj Pajky.

Piatok

Turistika na Končistú. Ja som už sice mal nohy rozbehane z predošlého dňa, ale chalani nie. Tak sme si to dali na Končistú cez Tupú a Lúčne Končistásedlo. Parádne šľapanie do kopca. Chodnik čiastočne prešľapaný, neskôr podľa mužíkov. Už cestou hore na Končistú sme v diaľke videli približujúcu sa stenu z dažďa. Ale stále to nevyzeralo kriticky, tak sme výstup dokončili. Po asi minúte na vrchole začalo mrholiť a následne aj trošku pršať tak sme začali zostupovať smerom k červenej značke Tatranskej magistrály. Celé to dokopy trvalo asi 5 hodín. Ale tempo zabijacke. Večer už bol aj program, pozreli sme si nejake prednášky a filmy. No a už klasicky polievočky. Dovalil sa zvyšok partie v zostave Kubo, Filip, Viťo a Paly.

Sobota

Hlavny bod programu nášho klubu na tohtoročnom THT. Gerlach. Najväčšie kopčisko u nás. Bol bližšie ako Lomničák, tak sme šli tam. Ale i tak sme si k nemu museli našľapať 10 km od Popradského plesa pod Sliezsky dom. To nam trvalo zhruba 3 hodiny. Začali sme už o 4:00. S opicami, bez raňajok. Tie sme si dali až pri Sliezskom dome. Aj tak sme sa celá partia stretli až pod nástupom pod cestu. Niekto si niesol len malého makaka a iní zase veľkú gorilu. Začali sme nastupovať vystrojení sedákmi a prilbami. Laná sme ešte nechali vo vakoch a vlastne sme ich celú cestu nepoužili. Neberte to, ale tak, že cesta bola ľahká. Prvá časť po sedlo vlastne aj bola, stále po schodoch hore. Ale opäť netreba podceňovať. Treba dávať pozor kam sa šľape. Aj malé zakopnutie vás môže zhodiť dole. Výstup do sedla nám trval trošku dlhšie, keďže sme so sebou ťahali aj opice. Od sedla to už začína byť akčnejšie a o čosi exponovanejšie. Tu už si naozaj musíte dávať pozor čo, kde a ako. Po ceste sme zobačili aj zopár starých turistických značiek. Došli sme na križovatku so zostupovkou. Ostávalo už len “vyliezť” posledných asi 100 metrov na vrchol. To sme zvládli už len 8. Ťarcha bola príliš veľká. Hore sme dali svojky a Diky poliakom za spoločnu foto. GerlachZjedol som chipsy a dajaku predraženu horalku z automatu na sliezkom. Ľudia pobaľte sa na tury. Nerobte to ako ja. Nie každy da Gerlach s opicou, bez spanku, na 4 keksoch a chipsoch. Ale vody som mal habadej. To sa nechvalim teraz :D. Vracali sme sa zostupovym žľabom. Relativne pokope. Chalani tam čosi zlaňovali, ale to sa mne čakať nechcelo. Tak som dokráčal až k Batizovskemu už sam. Tam nás čakala podporná skupina, menovite Pajky. Pri Batizovskom pleseZastavil som sa pri ňom, dal si jedneho za dobrý výkon a sadol si konečne. Po chvíľi došiel Edo a šli sme dvaja na hotel späť. Vyhladovany som si zobral večeru, nažral sa jak prasa. A potom mi povedia že bude zadarmo večera a švedske stoly. Len polievku som natlačil do gamby, viac sa nedalo. Čo už. Všetci dookola jedli a ja som len kukal jak puk na nich. Ešte pred večerou sa vyhlásili výsledky za najlepšie prelezy. V boulderingu sa umiestnil aj náš reprezentant, Jakub Adam. Ďakujeme Jakubovi za dlhoročnú spoluprácu a reprezentáciu klubu na takýchto vrcholových podujatiach. Do budúcnosti želáme ešte veľa úspechov. Naj vidia ľudia, že Sľaňak nesu len pijaci, ale že sa tu aj seriozne lezie :D. Zábava bola zrušená v tento večer, kvoli tragickým okolnostiam. Nebudem to tu rozoberať. Kto chce si nájde. Možem povedať len Úprimnú sústrasť rodinám a kamarátom za všetkých z klubu. Presunuli sme sa do izby, kde sme ďalej debatili a popíjali až do rána.

Nedeľa

Jak na potvoru najkrajšie počasie za cely týždeň. Ale treba sa aj nejak dostať domov. Ponasadali sme do áut a urobili si ešte jednu menšiu zastávku do Dolnej Marikovej. Jožko sa našej návšteve potešil a my sme sa potešili ako rýchlo mu ide zotavovanie. Pauli asi nebola bars nadšena. Zas mala robotu navyše 😀 Ale myslím, že aj ona bola rada a my na 100% tiež. Po tejto milej vizite sme sa pobrali domov. Chalani ma vysadili v Považskej, kde som si ešte zo dve hoďky počkal na auto do BA.Na návšteve u Sklenárovcov

Všetky zážitky sme zdieľali spoločne Slavisti aj Slaňáci. Niektorí sa pridali na výlety tu spomenuté. Iný mali zase vlastný program, ale večer sme sa vždy stretli pri pive. Veď nás aj bolo. A konečne sa Slávia hecla a poslala viac ľudí ako Slaňák. 😀SLAŇÁK a SLÁVIA na THT

Som nesmierne rád, že sme sa domov vrátili všetci živí a zdraví. Tatranský terén nie je radno podceňovať, ale aj veľmi skúseným lezcom sa môže prihodiť nešťastie. Dávajte si preto ľudia v tých horách pozor, nech sa v novinách dočítame len o úspešných vrcholovkách.

                                                                                                                                                        Martin Bak

Účastníci zájazdu.

Slaňák: Ďuri, Pajky, Ďoďo, Filip, Igor, Viktor, Paly, Kubo a Maťo

Slávia: Ondro, Saška, Jožko, Peťo, Edo, Samo, Matúš, Veronika, Andrej, Daniel, Mirka

Nezaradený: Palko 😀

*Gramatika v tomto článku nebola použitá v záujme zachovania autenticity.  

KID RACE 1.7.2018

KID RACE 1.7.2018

Každý rok klub vranovských otužilcov Vranovské Vydry organizujú detský pretek Kid Race. A my Slaňáci máme tú česť im svojou troškou pomáhať pri tejto skvelej akcii.

Tento rok sa to celé prvý krát udialo na RO Domaša-Dobrá na pláži u Sisi. No, ale bol to už jubilejný piaty ročník 😉 . Kid Race je detský prekážkový beh. Teší sa veľkej obľube čo dokazuje aj doteraz najvyšší počet registrovaných až 320 detí z rôznych kútov Slovenska. Vydry majú organizáciu tejto pretekačky v malíčku, ale aj tak vždy vedia prekvapiť a niečo nové pripraviť. Bežalo sa v troch kategóriách (no neviem ako boli delené…som zabudol). Pretekačka sa začína hromadným štartom od najnižšej kategórie kde môžu rodičia svojim ratolestiam pomáhať Naša stienka pri splneprekonávať rôzne prekážky na trati. Napríklad preskočiť balík slamy, vytiahnuť vrece s pieskom, preliezť cez lanovú pavučinu či beh cez lavičku. Prekážok bolo viac, ale to by bolo na dlho 😀 . Organizátori sa postarali aj o suprový doprovodný program. K dispozícii boli skákacie hrady, lanckový a drevený kolotoč, parašutisti, dajaký ujo s bublinkami a aj my SLAŇÁCI s našou úplne novučičkou prenosnou lezeckou stienkou, ktorú sme sami vyrobili. Pokiaľ chceme lezenie zviditeľniť musíme ísť aj medzi ľudí a nielen sa zašívať v lesoch a horách aj keď nám je tam často krát lepšie 😉 . Naša stienka môžem neskromne povedať mala veľký úspech. Deti si na nej mohli vyskúšať tri rôzne obťažnosti lezenia. A aby to nebolo len o lezení ako takom tak v zadnej časti stienky sme mali aj tabuľu s uzlami, ktoré sa najviac používajú pri lezení. Na ukážku sme tam zavesili aj čo to z lezeckého vercajku.

Týmto chcem poďakovať Vydrám a všetkým ostatným organizátorom a dobrovoľníkom za skvele odvedenú prácu.

A ďakujem aj našim členom za pomoc v tento deň, keď odložili svoje plány a prišli. A bolo nás celkom dosť 🙂

Účastníci zájazdu: Kika, Soňa, Viky, Dominika, Janka, Maťo, Predseda, Vlado, Soty, Ďuri a Ja

                                                                                                                                                                                         Filip

SLAŇÁCI

  

SITNO 14.6.-17.6.2018

SITNO 14.6.-17.6.2018

 Tak a je to tu. Prvý ozajstný, veľký, klubový, suprový, parádny a ešte neviem jaký výjazd Slaňáku. Super bolo. Viac niet čo dodať.

Ale nie. Malo sa ísť do Paklenice, ale pre jednu príjemnú nepríjemnosť sa predstavení klubu zhodli na Sitne. Ideálna lokalita. Všetci sme to mali rovnako ďaleko, aj keď som nakoniec cestoval s ostatnými z východu (kvôli tej príjemnej nepríjemnosti). Cestou z VT sme sa ešte zastavili v Ružomberku na nákupy, borovičku a čískejk. Diky Kubo a Vika. Došli sme konečne na počúvadlianske jazero nad Banskou Štiavnicou a začali rozkladať tábor. Až za tmy došli ďalšie posádky. Ten večer sa nás tam zišlo 19 kúskov.

Samozrejme, že nás hneď ráno vyšmarili z kempu. Vraj neni sezóna. Bla bla bla. Tak sme museli preč. Nakoniec sme stanovali pri Sitnianskom hrade. Pekná zrúcanina. Oplatí sa tam zbehnúť už keď budete na vyhliadke. Dovalili sa ďalší ľudia. Odkedy som preč z východu tak som aj stratil prehľad koľko nás v klube vlastne je. Das tisic stanov sa postavilo. Ja som žiadny nemal, spal som pod dreveným prístreškom. Odporúčam. Poobede sme si konečne šli zaliezť. Nejaké 4ky a 5ky, do 25 metrov. No nádhera. A tuším, že tam padla aj nejaká 6tka. Večer už prebiehal v klasickej horolezeckej nálade. To nejdem rozoberať, všetci vieme o čo sa jedná.

Druhý deň sa varil guľáš a vyliezlo kopec ciest. V kempe som nebol celý deň takže neviem ako presne to tam prebiehalo. Videl som len výsledok večer 😀 Poliezli sme opäť veľmi pekný sektor. 4ky, 5ky. Guľáš majsterFajnové lezeníčko. Taktiež sme mali aj hodinu metodiky. Cestou zo skál sme sa ešte zastavili na Chate Andreja Kmeťa na Sitne. Fajnová šošovicová či kapustová, ale aj chmeľová polievočka. Pomaly sa už ale začalo stmievať tak sme šli do nášho kempu na guláš a iné fajnotky. Zábava až do rána po našim. Radojsc žic. V nedeľu sme už všetko balili. Baby ešte vybehli čosi poliezť. A rozpŕchli sme sa všetci preč.

Dúfam, že sme započali novú, veľmi príjemnú tradíciu v našom klube. Verím, že sa uvidíme aj na ďalší rok v minimálne rovnakom počte. Zvyknem písať účastníkov zájazdu na konci článku. Ale bolo nás toľko, že napíšem len: SLAŇÁK a kamaráti zo Zvolenskej Slávie 🙂

                                                                                                                                                             Bako

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň JAMES. Na tento deň sme sa všetci už dlho tešili. No počasie nevyzeralo veľmi prajne. Hmlou zakrytý celý okres Spišskej Novej Vsi nám nedodával veľmi na optimizme. Avšak nás horolezcov nerozhodia nejaké predpovede doktora Iľka.

Začiatok bol stanovený na 9 hodinu, a tak sme 9:05 zaparkovali autá, pobrali si veci a nejako na verím v Boha hľadali cestu ku skalám, rozdelení na dve skupiny: Filip s Ďoďom a Vladom doprava a Maťo, Monika, Deniska a ja doľava. Ako vždy, nevedeli sme sa zhodnúť na jednej ceste. Asi za 10 minút sme už boli na tom správnom mieste (skoro naraz, až na to, že my prví)– v kotle skál a príjemnej spoločnosti ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Našťastie sme oveľa neprišli, pretože sa meškalo so začiatkom.

Priebeh akcie bol riešený veľmi voľne, a tak sme sa pobrali trochu si zaliezť. Čochvíľa sme boli celí mokrí–našťastie nie z prvotných obáv o počasie – ale vytrápili sme sa v cestách. A nakoniec nájsť skalu, ktorú zatiaľ nezasiahlo pražiace slnko, bolo takmer nemožné. Vyliezli sme pár pekných ciest, na ktorých názvy si už nespomeniem. Na vrchole nás čakal perfektný výhľad ako odmena za tie vypotené hektolitre.

 Keď sme sa už dobre rozliezli, vrhli sme sa na dávku metodiky, ktorá sa nám núkala. Dokopy sme mali k dispozícii 5 stanovíšť, pričom na každom stanovišti sa rozoberalo niečo iné.

 Ako prvé sme si vybrali stanovište o robení štandov na viacdĺžkových cestách, ktoré sú typické v horách. Rôzne spôsoby robenia štandov spolu s vysvetlením – kde, čo, prečo, ako a kedy –nás zaujalo až tak, že sme sa tam hodnú chvíľu zdržali. Ako vždy, Slaňákov tam bolo najviac… počuť. Niektorí sme si robenie štandov aj vyskúšali, čo sa (ako inak) nezaobišlo bez vtipných poznámok.

Presunuli sme sa k ďalšiemu stanovišťu –istenie 80-kilového Feriho. Nebol to žiaden dobre udržiavaný chlap v stredných rokoch, ale 80-kilový mech s pieskom. Celé stanovište malo simulovať istenie pri váhovom rozdiele medzi lezcom a istiacim. Trochu sme si pritom zalietali pár metrov nad zemou a Feri bohužiaľ schytal niekoľko desiatok kopancov, akoby mohol za to, koľko váži. Vyskúšali sme si aj istenie cez istiacu pomôcku Ohm, ktorá slúži na tlmenie tohto váhového rozdielu. Na tomto stanovišti nás zastihol aj tím z relácie Extrémne v horách. Tak pri troche šťastia budeme hviezdiť dokonca aj v telke.

Nasledovali ďalšie stanovištia; stanovište o hrudnom úväze pod vedením Petra Padúcha. Priebeh bol veľmi rýchly, pretože všetci od nás sme hruďák dobre poznali.

Stanovište o správnom cvakaní expresiek bolo zvlášť užitočné. Ani vo sne by mi nenapadlo, akými rôznymi spôsobmi sa môže expreska nedopatrením vycvaknúť. Stačilo mi to raz vidieť a mám to vryté do pamäte.

Bohužiaľ, okolo druhej sa mraky poschádzali a hlásili, že Iľko sa predsa len trafil na správny kontinent, a tak sme posledné stanovište – o zlaňovaní – ani nestihli. Čerešnička na záver bolo pár cien, ktoré niektorí Slaňáci povyhrávali (medzi nimi napríklad tričko od JAMESu – Maťo alebo ročné predplatné časopisu Horolezec–Filip). Výhercovia museli pomôcť spoločne odniesť dolu nášho Feriho.

Ešte spoločná foto a ďalšia super akcia je za nami. Hovorím za všetkých, keď poviem, že nám tento deň dal oveľa viac, ako sme očakávali.

A pri tej všetkej dávke metodiky je na mieste spomenúť aj Ďoďove (ne)metodické pravidlo: „Nevieš uzol? Urob veľa.“

                                                                                                                                                                                      Aďa

  

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Ako každý školský rok aj tento sa na horolezecký krúžok prihlásilo veľa mladých lezeckých talentov. Za tvrdú prácu a poctivé chodenie na krúžky si deti zaslúžia odmenu. Preto sme sa rozhodli aj tento rok zorganizovať výlet na Zámutovské skaly. Deti sa veľmi tešili a nám nezostávalo nič iné len začať plánovať. Nakoniec sme zvolili termín sobota 12. 05. 2018. Odchod autobusu bol o desiatej z autobusovej stanice vo Vranove. Do Zámutova sme dorazili okolo pol jedenástej. SoničkaNa zastávke nás už čakali ďalší členovia našej „výpravy“ Soňa a Maťo. Keď sme boli všetci nastúpení a zorganizovaní tak sme vyrazili. Niektorí už šli na skaly deň vopred a preto vyviezli všetok materiál autom. Bolo to super lebo my sme mohli s deckami šľapať hore skoro naľahko. Naša prvá zástavka bola v lese pri studničke, kde sme sa všetci príjemne osviežili, urobili pár fotiek a pokračovali. Cestou sme sa ešte zastavili pri niekoľko storočnom dube. Pri skalách už na nás čakalEmmkai naši kamaráti s rozloženým ohníkom a my sme mohli hneď opekať. Deti si povyberali klobásky a špekáčky, ktoré im zabalili rodičia. Po malom obede sa rozdelil lezecký bordel, precvičilo sa viazanie uzlov a každý si našiel lezeckého kamoša. Deti si vyskúšali aj ľahké aj ťažké cesty. Mnohí prekonali svoje doterajšie lezecké schopnosti a okúsili, aké je to prvý krát sa dotknúť skaly. Približne okolo druhej sme vyšli na vyhliadku, kde sme si vychutnávali pekný výhľad na Zámutov a ešte krajší výhľad na Slanské vrchy. Keďže deti boli veľmi šikovné tak za odmenu ich čakala sladká odmena (horalka a džúsik). Po krátkej pauze si vyskúšali aj zlaňovanie. Naša Aďka urobila deťom krásne fotky. Filip im pomáhal naviazať sa, aby bolo všetko bezpečné a Janka dávala pozor zdola. Deťom sa to veľmi páčilo a veríme, že to bol pre nich zážitok. Naspäť do dediny sme sa vrátili okolo pol šiestej, kde si po svoje unavené, ale šťastné deti prišli rodičia. My sme si za odmenu dali v Penzióne Kondor výbornú kofolku a pivko. Z členov krúžku sa výletu zúčastnili: Maťo, Rišo, Šimon, Dominika, Emmka, Jakub, Matej, Boris, Samo a Kiko. A z členov klubu: Ďuro, Janka, Filip, Jožko, Vlado, Denisa, Maťo, Monika, Viťo, Aďa, Kika, Soňa a Viťa.

Pre každého to bol náročný, ale krásny deň na ktorý tak skoro nezabudneme.

                                                                                                                                                              KIKA 🙂

Na vyhliadke

 

 

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Deň prvý

To, že využívame každú voľnú chvíľu na túlanie sa po skalách, je už každému známe. A tak sme si obsadili aj tento – trochu voľnejší víkend. Tentoraz sme sa vybrali na o niečo vzdialenejšie skaly – až ku Kysaku, a to dokonca vlakom. Malé osvieženie v Kysaku na stanici bolo totiž v rozpore s využitím motorových vozidiel.

Poctivo sme si privstali na šiestu len štyria; Ďuro, Janka, Filip a ja, no vo vlaku sme zapratali aj s vakmi dokopy 8 miest!! Vlak pripomenul niektorým z nás dávne vandre a školské zážitky, no po tom nás čakalo hodinové šľapanie do nekonečného kopca. Vrchol nás odmenil výhľadom na koryto rieky Hornád, široko sa rozprestierajúce  zelené lesy a polia, v nich ukrytú Veľkú Lodinu a v neposlednom rade aj na koľajnicu, ktorou v pravidelných intervaloch drkotal vlak. Keď sme sa pokochali výhľadom, hneď sme si poskladali stany (pre prípad, žeby to už večer nebolo v našich silách) a dali si niečo pod zub. Slaninka nemohla chýbať. Napadá mi myšlienka, koľko svíň muselo umrieť, aby mali nejakí tí horolezci čo zakusiť na toľkých výletoch. 😀 Ranná túra (alebo ťažký večer predtým)Jánošíkova Bašta nás zmohol, a tak sme si ešte do poludnia podriemkali. Už vtedy sa to na vyhliadke zaľudnilo a premlelo sa tamadiaľ množstvo ľudí. Keď sme si ako-tak oddýchli, pobrali sme sa vyskúšať si, čo za skalný repertoár majú v tomto kraji. Musím sa priznať, že mňa osobne tie vápencové skaly zastihli dokonale nepripravenú. Ani nespočítam, koľkokrát som si s láskou a rozklepanými nohami spomenula na ten náš starý dobrý zámutovský andezit. Ďuri s Filipom liezli hore bez známky zaváhania, urobili na vyhliadke štandy a trpezlivo rozvaľovali šunky pod pražiacim slnkom čakajúc, kým s Jankou vytiahneme zadky až na vrchol. 😉 Na vyhliadke sme si našli aj niekoľko priaznivcov, čo bolo príjemným povzbudením. O nejakú tú hodinku (dve) a pár vylezených ciest neskôr konečne dorazili aj Šuter s Peťkou. Hneď sa dali do lezenia. Poliezli sme si, čo čas a sily dovolili, a keď sme sa okolo šiestej pobrali od skál k ohnisku, akurát dorazili Viťko s Monikou a Janko s Katkou. Na svoju škodu som sa musela pobrať na vlak domov, a tým sa pekná časť môjho víkendu skončila.

                                                                                                                                                                                   Aďa

Večer začali klasické hody. Pečené kura a bravčové steaky. Je to super pocit si konečne po dlhej zime takto pri ohni pogrilovať a posedieť s partiou. Šuter doniesol gitaru a tak sa večer niesol v znamení starých známych pesničiek. Neskoro večer sme sa presunuli aj na vyhliadku bašty užiť si nočný výhľad. Znie to divne, že v noci si užiť výhľad, ale noc bola neskutočne jasná kvôli začínajúcemu splnu. Spať sme šli dosť neskoro.
Ráno okolo 5 nás všetkých zobudil rachot prichádzajúcej búrky. Tí čo spali vonku sa presunuli do stanov a spali sme ďalej. Zobudili sme sa až okolo 9 a to už vyzeralo, že z búrky nebude nič. Ale okoloidúci turisti nás varovali, že sa blíži apokalypsa. Urýchlene sme všetko zbalili a poponáhľali sa dole. Pri autách začali padať návrhy čo s načatým dňom ak nebude pršať. Prvý bol dať si pivko. Len to sme vtedy nevedeli, že to bude až taký problém nájsť v nedeľu doobeda otvorený pub. Preto sme sa rozhodli presunúť do Hanušoviec a ešte si trochu poloziť na viadukte. Tam bol našťastie Hricko otvorený. Peťke ako zahraničnému hosťovi sme sa snažili predstaviť čo najviac z našej krásnej východoslovenskej krajiny a kultúry, preto sme sa ešte zastavili na legendárnej hanušovskej zmrzline. Nakoniec nám zmrzka tak zachutila, že sme neváhali si dať ďalšiu aj v cukrárni vo Vranove. Čiže cesta domov bola celkom dlhá a plná ďalších zážitkov. No čo vám poviem, nikomu sa nechcelo veľmi domov. Naša cesta preto ešte nekončila a poslední mohykáni sa presunuli na hrad Čičva. Tam sme si užili posledné lúče slnka a až potom sme sa konečne pobrali domov.

A tak náš výlet skončil. Bol to super víkend so skvelou partiou. Trochu mi to pripomínalo naše staré výjazdy na Zámutovské skaly. Mám to rád. Verím, že sa vidíme znova niekde na skalách.

                                                                                                                                                                             Ďuro

 

Bodoň 22.4.2018

Bodoň 22.4.2018

         S príchodom prvých „jarných dní“ prišiel čas zorganizovať nejakú tú klubovú akciu. Preto sme vyplašili tretinu Slaňákov v nedeľu ráno z postelí a už o 8:00 sme čakali pred Ďuriho bytovkou. Nasadli sme do áut a vyrazili. Ešte sme sa zastavili po kávičku na Shellke (poniektorí si dávali raňajkové hotdogy urobené s láskou a širokým úsmevom od našej Moničky) a už sme upaľovali cestou do cieľa. Približne hodinku sme sa viezli, a potom ďalšiu hodinku šľapali až hore ku skalám.

         Filip šiel napred a čakal na nás s už aj rozloženým ohníkom. Porozkladali sme všetky vercajky, natiahli si sedáky, porozkrádali Ďurove a Filipove expresky, nasadili „milované“ prilby a hurá ku skalám – sfotiť sa. Na rozlez sme si dali nejaké tie štvorčky, nabili morál a presunuli sa ďalej k ťažším cestám. Už vtedy nás však zastihli ďalší lezci. Napriek tomu sme sa netlačili, no čoskoro tam bolo ľudí a ľudí. Zatiaľ čo my sme sa vydaní napospas poludňajšiemu slnku, pražili na skalách (a zároveň objavovali moc kúzelného prášku – madža), premávka pod skalami sa čoraz viac zhusťovala. Každý z nás sa riadne zapotil, pospomínal všetkých svätých a s tenisovými pokrikmi vyliezol množstvo ciest. Avšak vyššie obťažnosti ciest nikoho nerozhodili a od lezenia nás odtrhli až hudci, čo nám vyhrávali v žalúdku, že je čas na provizórny nedeľňajší obed. Kuraciu polievku sa nikomu variť nechcelo, ale Vlado nám rád a ochotne poopekal slaninku. Potešila nás aj malá studnička neďaleko skál. Po asi hodinovom odpočinku sme sa okolo tretej zase vybrali liezť. V super náladičke a s plnými žalúdkami sa liezlo jedna radosť. Smiech bolo počuť široko-ďaleko a aj napriek tomu, že o vtipy nebolo núdze, najlepším bol jednoznačne Ďuro a jeho „madlá“ – lebo na každej ceste proste sú, len ich vraj treba nájsť. 🙂

„Samé madlo… to je ľahké… to by si aj vysóloval…“ cit. Ďuri.

Unavení, no o to viac spokojnejší, sme sa pobrali okolo 18-nástej nahádzať všetko do vakov a ťahať domov – s prísľubom, že ešte skočíme na zaslúžené pivko.

Väčšina z nás sme si Bodoňské skaly omacali po prvýkrát, no s istotou poviem, že nie posledný. Predsa len to „východoslovenské NIČ“ má niečo do seba. 😉

                                                                                                                                                                                        Aďa

Kliknutím zväčšíte obrázok