Browsed by
Autor: ROCK

KID RACE 1.7.2018

KID RACE 1.7.2018

Každý rok klub vranovských otužilcov Vranovské Vydry organizujú detský pretek Kid Race. A my Slaňáci máme tú česť im svojou troškou pomáhať pri tejto skvelej akcii.

Tento rok sa to celé prvý krát udialo na RO Domaša-Dobrá na pláži u Sisi. No, ale bol to už jubilejný piaty ročník 😉 . Kid Race je detský prekážkový beh. Teší sa veľkej obľube čo dokazuje aj doteraz najvyšší počet registrovaných až 320 detí z rôznych kútov Slovenska. Vydry majú organizáciu tejto pretekačky v malíčku, ale aj tak vždy vedia prekvapiť a niečo nové pripraviť. Bežalo sa v troch kategóriách (no neviem ako boli delené…som zabudol). Pretekačka sa začína hromadným štartom od najnižšej kategórie kde môžu rodičia svojim ratolestiam pomáhať Naša stienka pri splneprekonávať rôzne prekážky na trati. Napríklad preskočiť balík slamy, vytiahnuť vrece s pieskom, preliezť cez lanovú pavučinu či beh cez lavičku. Prekážok bolo viac, ale to by bolo na dlho 😀 . Organizátori sa postarali aj o suprový doprovodný program. K dispozícii boli skákacie hrady, lanckový a drevený kolotoč, parašutisti, dajaký ujo s bublinkami a aj my SLAŇÁCI s našou úplne novučičkou prenosnou lezeckou stienkou, ktorú sme sami vyrobili. Pokiaľ chceme lezenie zviditeľniť musíme ísť aj medzi ľudí a nielen sa zašívať v lesoch a horách aj keď nám je tam často krát lepšie 😉 . Naša stienka môžem neskromne povedať mala veľký úspech. Deti si na nej mohli vyskúšať tri rôzne obťažnosti lezenia. A aby to nebolo len o lezení ako takom tak v zadnej časti stienky sme mali aj tabuľu s uzlami, ktoré sa najviac používajú pri lezení. Na ukážku sme tam zavesili aj čo to z lezeckého vercajku.

Týmto chcem poďakovať Vydrám a všetkým ostatným organizátorom a dobrovoľníkom za skvele odvedenú prácu.

A ďakujem aj našim členom za pomoc v tento deň, keď odložili svoje plány a prišli. A bolo nás celkom dosť 🙂

Účastníci zájazdu: Kika, Soňa, Viky, Dominika, Janka, Maťo, Predseda, Vlado, Soty, Ďuri a Ja

                                                                                                                                                                                         Filip

SLAŇÁCI

  

SITNO 14.6.-17.6.2018

SITNO 14.6.-17.6.2018

 Tak a je to tu. Prvý ozajstný, veľký, klubový, suprový, parádny a ešte neviem jaký výjazd Slaňáku. Super bolo. Viac niet čo dodať.

Ale nie. Malo sa ísť do Paklenice, ale pre jednu príjemnú nepríjemnosť sa predstavení klubu zhodli na Sitne. Ideálna lokalita. Všetci sme to mali rovnako ďaleko, aj keď som nakoniec cestoval s ostatnými z východu (kvôli tej príjemnej nepríjemnosti). Cestou z VT sme sa ešte zastavili v Ružomberku na nákupy, borovičku a čískejk. Diky Kubo a Vika. Došli sme konečne na počúvadlianske jazero nad Banskou Štiavnicou a začali rozkladať tábor. Až za tmy došli ďalšie posádky. Ten večer sa nás tam zišlo 19 kúskov.

Samozrejme, že nás hneď ráno vyšmarili z kempu. Vraj neni sezóna. Bla bla bla. Tak sme museli preč. Nakoniec sme stanovali pri Sitnianskom hrade. Pekná zrúcanina. Oplatí sa tam zbehnúť už keď budete na vyhliadke. Dovalili sa ďalší ľudia. Odkedy som preč z východu tak som aj stratil prehľad koľko nás v klube vlastne je. Das tisic stanov sa postavilo. Ja som žiadny nemal, spal som pod dreveným prístreškom. Odporúčam. Poobede sme si konečne šli zaliezť. Nejaké 4ky a 5ky, do 25 metrov. No nádhera. A tuším, že tam padla aj nejaká 6tka. Večer už prebiehal v klasickej horolezeckej nálade. To nejdem rozoberať, všetci vieme o čo sa jedná.

Druhý deň sa varil guľáš a vyliezlo kopec ciest. V kempe som nebol celý deň takže neviem ako presne to tam prebiehalo. Videl som len výsledok večer 😀 Poliezli sme opäť veľmi pekný sektor. 4ky, 5ky. Guľáš majsterFajnové lezeníčko. Taktiež sme mali aj hodinu metodiky. Cestou zo skál sme sa ešte zastavili na Chate Andreja Kmeťa na Sitne. Fajnová šošovicová či kapustová, ale aj chmeľová polievočka. Pomaly sa už ale začalo stmievať tak sme šli do nášho kempu na guláš a iné fajnotky. Zábava až do rána po našim. Radojsc žic. V nedeľu sme už všetko balili. Baby ešte vybehli čosi poliezť. A rozpŕchli sme sa všetci preč.

Dúfam, že sme započali novú, veľmi príjemnú tradíciu v našom klube. Verím, že sa uvidíme aj na ďalší rok v minimálne rovnakom počte. Zvyknem písať účastníkov zájazdu na konci článku. Ale bolo nás toľko, že napíšem len: SLAŇÁK a kamaráti zo Zvolenskej Slávie 🙂

                                                                                                                                                             Bako

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň na Dreveníku 27.5.2018

Metodický deň JAMES. Na tento deň sme sa všetci už dlho tešili. No počasie nevyzeralo veľmi prajne. Hmlou zakrytý celý okres Spišskej Novej Vsi nám nedodával veľmi na optimizme. Avšak nás horolezcov nerozhodia nejaké predpovede doktora Iľka.

Začiatok bol stanovený na 9 hodinu, a tak sme 9:05 zaparkovali autá, pobrali si veci a nejako na verím v Boha hľadali cestu ku skalám, rozdelení na dve skupiny: Filip s Ďoďom a Vladom doprava a Maťo, Monika, Deniska a ja doľava. Ako vždy, nevedeli sme sa zhodnúť na jednej ceste. Asi za 10 minút sme už boli na tom správnom mieste (skoro naraz, až na to, že my prví)– v kotle skál a príjemnej spoločnosti ľudí s rovnakou krvnou skupinou. Našťastie sme oveľa neprišli, pretože sa meškalo so začiatkom.

Priebeh akcie bol riešený veľmi voľne, a tak sme sa pobrali trochu si zaliezť. Čochvíľa sme boli celí mokrí–našťastie nie z prvotných obáv o počasie – ale vytrápili sme sa v cestách. A nakoniec nájsť skalu, ktorú zatiaľ nezasiahlo pražiace slnko, bolo takmer nemožné. Vyliezli sme pár pekných ciest, na ktorých názvy si už nespomeniem. Na vrchole nás čakal perfektný výhľad ako odmena za tie vypotené hektolitre.

 Keď sme sa už dobre rozliezli, vrhli sme sa na dávku metodiky, ktorá sa nám núkala. Dokopy sme mali k dispozícii 5 stanovíšť, pričom na každom stanovišti sa rozoberalo niečo iné.

 Ako prvé sme si vybrali stanovište o robení štandov na viacdĺžkových cestách, ktoré sú typické v horách. Rôzne spôsoby robenia štandov spolu s vysvetlením – kde, čo, prečo, ako a kedy –nás zaujalo až tak, že sme sa tam hodnú chvíľu zdržali. Ako vždy, Slaňákov tam bolo najviac… počuť. Niektorí sme si robenie štandov aj vyskúšali, čo sa (ako inak) nezaobišlo bez vtipných poznámok.

Presunuli sme sa k ďalšiemu stanovišťu –istenie 80-kilového Feriho. Nebol to žiaden dobre udržiavaný chlap v stredných rokoch, ale 80-kilový mech s pieskom. Celé stanovište malo simulovať istenie pri váhovom rozdiele medzi lezcom a istiacim. Trochu sme si pritom zalietali pár metrov nad zemou a Feri bohužiaľ schytal niekoľko desiatok kopancov, akoby mohol za to, koľko váži. Vyskúšali sme si aj istenie cez istiacu pomôcku Ohm, ktorá slúži na tlmenie tohto váhového rozdielu. Na tomto stanovišti nás zastihol aj tím z relácie Extrémne v horách. Tak pri troche šťastia budeme hviezdiť dokonca aj v telke.

Nasledovali ďalšie stanovištia; stanovište o hrudnom úväze pod vedením Petra Padúcha. Priebeh bol veľmi rýchly, pretože všetci od nás sme hruďák dobre poznali.

Stanovište o správnom cvakaní expresiek bolo zvlášť užitočné. Ani vo sne by mi nenapadlo, akými rôznymi spôsobmi sa môže expreska nedopatrením vycvaknúť. Stačilo mi to raz vidieť a mám to vryté do pamäte.

Bohužiaľ, okolo druhej sa mraky poschádzali a hlásili, že Iľko sa predsa len trafil na správny kontinent, a tak sme posledné stanovište – o zlaňovaní – ani nestihli. Čerešnička na záver bolo pár cien, ktoré niektorí Slaňáci povyhrávali (medzi nimi napríklad tričko od JAMESu – Maťo alebo ročné predplatné časopisu Horolezec–Filip). Výhercovia museli pomôcť spoločne odniesť dolu nášho Feriho.

Ešte spoločná foto a ďalšia super akcia je za nami. Hovorím za všetkých, keď poviem, že nám tento deň dal oveľa viac, ako sme očakávali.

A pri tej všetkej dávke metodiky je na mieste spomenúť aj Ďoďove (ne)metodické pravidlo: „Nevieš uzol? Urob veľa.“

                                                                                                                                                                                      Aďa

  

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Ako každý školský rok aj tento sa na horolezecký krúžok prihlásilo veľa mladých lezeckých talentov. Za tvrdú prácu a poctivé chodenie na krúžky si deti zaslúžia odmenu. Preto sme sa rozhodli aj tento rok zorganizovať výlet na Zámutovské skaly. Deti sa veľmi tešili a nám nezostávalo nič iné len začať plánovať. Nakoniec sme zvolili termín sobota 12. 05. 2018. Odchod autobusu bol o desiatej z autobusovej stanice vo Vranove. Do Zámutova sme dorazili okolo pol jedenástej. SoničkaNa zastávke nás už čakali ďalší členovia našej „výpravy“ Soňa a Maťo. Keď sme boli všetci nastúpení a zorganizovaní tak sme vyrazili. Niektorí už šli na skaly deň vopred a preto vyviezli všetok materiál autom. Bolo to super lebo my sme mohli s deckami šľapať hore skoro naľahko. Naša prvá zástavka bola v lese pri studničke, kde sme sa všetci príjemne osviežili, urobili pár fotiek a pokračovali. Cestou sme sa ešte zastavili pri niekoľko storočnom dube. Pri skalách už na nás čakalEmmkai naši kamaráti s rozloženým ohníkom a my sme mohli hneď opekať. Deti si povyberali klobásky a špekáčky, ktoré im zabalili rodičia. Po malom obede sa rozdelil lezecký bordel, precvičilo sa viazanie uzlov a každý si našiel lezeckého kamoša. Deti si vyskúšali aj ľahké aj ťažké cesty. Mnohí prekonali svoje doterajšie lezecké schopnosti a okúsili, aké je to prvý krát sa dotknúť skaly. Približne okolo druhej sme vyšli na vyhliadku, kde sme si vychutnávali pekný výhľad na Zámutov a ešte krajší výhľad na Slanské vrchy. Keďže deti boli veľmi šikovné tak za odmenu ich čakala sladká odmena (horalka a džúsik). Po krátkej pauze si vyskúšali aj zlaňovanie. Naša Aďka urobila deťom krásne fotky. Filip im pomáhal naviazať sa, aby bolo všetko bezpečné a Janka dávala pozor zdola. Deťom sa to veľmi páčilo a veríme, že to bol pre nich zážitok. Naspäť do dediny sme sa vrátili okolo pol šiestej, kde si po svoje unavené, ale šťastné deti prišli rodičia. My sme si za odmenu dali v Penzióne Kondor výbornú kofolku a pivko. Z členov krúžku sa výletu zúčastnili: Maťo, Rišo, Šimon, Dominika, Emmka, Jakub, Matej, Boris, Samo a Kiko. A z členov klubu: Ďuro, Janka, Filip, Jožko, Vlado, Denisa, Maťo, Monika, Viťo, Aďa, Kika, Soňa a Viťa.

Pre každého to bol náročný, ale krásny deň na ktorý tak skoro nezabudneme.

                                                                                                                                                              KIKA 🙂

Na vyhliadke

 

 

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Deň prvý

To, že využívame každú voľnú chvíľu na túlanie sa po skalách, je už každému známe. A tak sme si obsadili aj tento – trochu voľnejší víkend. Tentoraz sme sa vybrali na o niečo vzdialenejšie skaly – až ku Kysaku, a to dokonca vlakom. Malé osvieženie v Kysaku na stanici bolo totiž v rozpore s využitím motorových vozidiel.

Poctivo sme si privstali na šiestu len štyria; Ďuro, Janka, Filip a ja, no vo vlaku sme zapratali aj s vakmi dokopy 8 miest!! Vlak pripomenul niektorým z nás dávne vandre a školské zážitky, no po tom nás čakalo hodinové šľapanie do nekonečného kopca. Vrchol nás odmenil výhľadom na koryto rieky Hornád, široko sa rozprestierajúce  zelené lesy a polia, v nich ukrytú Veľkú Lodinu a v neposlednom rade aj na koľajnicu, ktorou v pravidelných intervaloch drkotal vlak. Keď sme sa pokochali výhľadom, hneď sme si poskladali stany (pre prípad, žeby to už večer nebolo v našich silách) a dali si niečo pod zub. Slaninka nemohla chýbať. Napadá mi myšlienka, koľko svíň muselo umrieť, aby mali nejakí tí horolezci čo zakusiť na toľkých výletoch. 😀 Ranná túra (alebo ťažký večer predtým)Jánošíkova Bašta nás zmohol, a tak sme si ešte do poludnia podriemkali. Už vtedy sa to na vyhliadke zaľudnilo a premlelo sa tamadiaľ množstvo ľudí. Keď sme si ako-tak oddýchli, pobrali sme sa vyskúšať si, čo za skalný repertoár majú v tomto kraji. Musím sa priznať, že mňa osobne tie vápencové skaly zastihli dokonale nepripravenú. Ani nespočítam, koľkokrát som si s láskou a rozklepanými nohami spomenula na ten náš starý dobrý zámutovský andezit. Ďuri s Filipom liezli hore bez známky zaváhania, urobili na vyhliadke štandy a trpezlivo rozvaľovali šunky pod pražiacim slnkom čakajúc, kým s Jankou vytiahneme zadky až na vrchol. 😉 Na vyhliadke sme si našli aj niekoľko priaznivcov, čo bolo príjemným povzbudením. O nejakú tú hodinku (dve) a pár vylezených ciest neskôr konečne dorazili aj Šuter s Peťkou. Hneď sa dali do lezenia. Poliezli sme si, čo čas a sily dovolili, a keď sme sa okolo šiestej pobrali od skál k ohnisku, akurát dorazili Viťko s Monikou a Janko s Katkou. Na svoju škodu som sa musela pobrať na vlak domov, a tým sa pekná časť môjho víkendu skončila.

                                                                                                                                                                                   Aďa

Večer začali klasické hody. Pečené kura a bravčové steaky. Je to super pocit si konečne po dlhej zime takto pri ohni pogrilovať a posedieť s partiou. Šuter doniesol gitaru a tak sa večer niesol v znamení starých známych pesničiek. Neskoro večer sme sa presunuli aj na vyhliadku bašty užiť si nočný výhľad. Znie to divne, že v noci si užiť výhľad, ale noc bola neskutočne jasná kvôli začínajúcemu splnu. Spať sme šli dosť neskoro.
Ráno okolo 5 nás všetkých zobudil rachot prichádzajúcej búrky. Tí čo spali vonku sa presunuli do stanov a spali sme ďalej. Zobudili sme sa až okolo 9 a to už vyzeralo, že z búrky nebude nič. Ale okoloidúci turisti nás varovali, že sa blíži apokalypsa. Urýchlene sme všetko zbalili a poponáhľali sa dole. Pri autách začali padať návrhy čo s načatým dňom ak nebude pršať. Prvý bol dať si pivko. Len to sme vtedy nevedeli, že to bude až taký problém nájsť v nedeľu doobeda otvorený pub. Preto sme sa rozhodli presunúť do Hanušoviec a ešte si trochu poloziť na viadukte. Tam bol našťastie Hricko otvorený. Peťke ako zahraničnému hosťovi sme sa snažili predstaviť čo najviac z našej krásnej východoslovenskej krajiny a kultúry, preto sme sa ešte zastavili na legendárnej hanušovskej zmrzline. Nakoniec nám zmrzka tak zachutila, že sme neváhali si dať ďalšiu aj v cukrárni vo Vranove. Čiže cesta domov bola celkom dlhá a plná ďalších zážitkov. No čo vám poviem, nikomu sa nechcelo veľmi domov. Naša cesta preto ešte nekončila a poslední mohykáni sa presunuli na hrad Čičva. Tam sme si užili posledné lúče slnka a až potom sme sa konečne pobrali domov.

A tak náš výlet skončil. Bol to super víkend so skvelou partiou. Trochu mi to pripomínalo naše staré výjazdy na Zámutovské skaly. Mám to rád. Verím, že sa vidíme znova niekde na skalách.

                                                                                                                                                                             Ďuro

 

Bodoň 22.4.2018

Bodoň 22.4.2018

         S príchodom prvých „jarných dní“ prišiel čas zorganizovať nejakú tú klubovú akciu. Preto sme vyplašili tretinu Slaňákov v nedeľu ráno z postelí a už o 8:00 sme čakali pred Ďuriho bytovkou. Nasadli sme do áut a vyrazili. Ešte sme sa zastavili po kávičku na Shellke (poniektorí si dávali raňajkové hotdogy urobené s láskou a širokým úsmevom od našej Moničky) a už sme upaľovali cestou do cieľa. Približne hodinku sme sa viezli, a potom ďalšiu hodinku šľapali až hore ku skalám.

         Filip šiel napred a čakal na nás s už aj rozloženým ohníkom. Porozkladali sme všetky vercajky, natiahli si sedáky, porozkrádali Ďurove a Filipove expresky, nasadili „milované“ prilby a hurá ku skalám – sfotiť sa. Na rozlez sme si dali nejaké tie štvorčky, nabili morál a presunuli sa ďalej k ťažším cestám. Už vtedy nás však zastihli ďalší lezci. Napriek tomu sme sa netlačili, no čoskoro tam bolo ľudí a ľudí. Zatiaľ čo my sme sa vydaní napospas poludňajšiemu slnku, pražili na skalách (a zároveň objavovali moc kúzelného prášku – madža), premávka pod skalami sa čoraz viac zhusťovala. Každý z nás sa riadne zapotil, pospomínal všetkých svätých a s tenisovými pokrikmi vyliezol množstvo ciest. Avšak vyššie obťažnosti ciest nikoho nerozhodili a od lezenia nás odtrhli až hudci, čo nám vyhrávali v žalúdku, že je čas na provizórny nedeľňajší obed. Kuraciu polievku sa nikomu variť nechcelo, ale Vlado nám rád a ochotne poopekal slaninku. Potešila nás aj malá studnička neďaleko skál. Po asi hodinovom odpočinku sme sa okolo tretej zase vybrali liezť. V super náladičke a s plnými žalúdkami sa liezlo jedna radosť. Smiech bolo počuť široko-ďaleko a aj napriek tomu, že o vtipy nebolo núdze, najlepším bol jednoznačne Ďuro a jeho „madlá“ – lebo na každej ceste proste sú, len ich vraj treba nájsť. 🙂

„Samé madlo… to je ľahké… to by si aj vysóloval…“ cit. Ďuri.

Unavení, no o to viac spokojnejší, sme sa pobrali okolo 18-nástej nahádzať všetko do vakov a ťahať domov – s prísľubom, že ešte skočíme na zaslúžené pivko.

Väčšina z nás sme si Bodoňské skaly omacali po prvýkrát, no s istotou poviem, že nie posledný. Predsa len to „východoslovenské NIČ“ má niečo do seba. 😉

                                                                                                                                                                                        Aďa

Kliknutím zväčšíte obrázok

 

Zimný výstup na Kriváň 4.3.2018

Zimný výstup na Kriváň 4.3.2018

Zimný výstup na Kriváň sme chystali už dlho, len sme čakali na priaznivé počasie. Jožko sledoval počasie a čakal na tú pravú chvíľu.

Prepis tel. hovoru. 3.3.2018 17:28

F: Serus Ďoďu.

J: Co robiš jutre?

F: Nič. Prečo?

J: Poď na Kriváň, má byť slnečno a potom už hlásia sneženie a dážď.

F: Dobre idem.

Týmto chcem demonštrovať, že sa netreba báť zbaliť veci a niekam vypadnúť. A nie len o tom kecať, že by som aj išiel ale to ale tamto…  X dôvodov ako neísť ale ani jeden ako ísť. Druhý deň ráno som vstával veľmi skoro, už niečo pred 4-tou. O pol 5-tej som už vyrazil z Vranova a o pol 6-tej som už nakladal v Prešove Jožka a jeho kolegu Rada. Náš štart bol ako inak z 3 Studničiek. Počasie bolo na 1* – slnečné bezvetrie. Vyrazili sme niečo málo po 7-mej. Hore som bol za 4 hodinky s pauzami a robením nádherných fotiek. Na vrchol som dorazil asi 30 min. po Jožkovi a Rado 15-20 min po mne. Dali sme si pár vrcholoviek, čajík a niečo pod zub. Medzitým sa to hore troška zaľudnilo 🙂 turistami a skialpinistami. Pre zostup sme si vybrali opačnú stranu, a potom sme to traverzovali s5 na stranu, odkiaľ sme prišli. Po ceste dole sme ešte stretli niekoľko kamzíkov, ako sa pasú. Fotečka tu fotečka tam a pokračujeme. Pri aute sme boli dosť rýchlo, kde sme sa stretli s poľskými turistami. Tí na vrchol šli niečo cez 5 hodín. Poprosil som jedného, nech nám urobí jednu záverečnú fotku. Urobil 3. 🙂 Unavený, no o to spokojnejší, sme sa pobrali pomaly domov. Poslednú zastávku sme si dali v Motoreste Sosna. Dali si chutný obed a pifko … ja len nealko 🙂 ale nevadí. Deň sa podaril, užili sme si ho najviac ako sa dalo.

Už teraz sa teším na ďalší takýto výlet. 🙂

                                                                                                                                                                           Filip
Vrcholovka

 

Kurz záchrany v horách 24.-25.2.2018

Kurz záchrany v horách 24.-25.2.2018

O kurze Záchrany na horách som sa dozvedel cez net a hneď som si povedal, že tam chcem ísť. Na prvý termín som sa hlásil už v decembri, no kurz bol už plný, no povedali mi, že bude koncom februára ďalší. Na tento termín som nahlásil aj Jožka. Veď sme dvojka. Kurz sa konal 24.-25.2.2018 na dome Horskej služby vo Vrátnej doline. S Jožkom sme pricestovali deň skôr, aby sme nemuseli v sobotu skoro vstávať a hneď sa celý deň školiť.

Na HS sme docestovali už okolo 8:00, kde sme sa rýchlo poinformovali čo a ako ohľadom kurzu. Potom rýchla príprava a vyrazili sme na Veľký a Malý Rozsutec. Počasie nám veľmi neprialo, čiže výhľady sme nemali. Ale snehu a dobrej nálady sme mali dosť, pretože Rozsutce som šiel prvýkrát a hneď v zime. Po ceste s5 na dom HS sa na chvíľočku vyčasilo. Po peknej túre sme si dali malé občerstvenie a chutnú večeru. Okolo 15:30 sme sa ubytovali, spáchali na sebe hygienu a začali sa spoznávať s lektormi.

V sobotu ráno sme si dali raňajočky a o 8:00 sa to všetko začalo. Celý deň mnoho zaujímavých prednášok z prvej pomoci. Bolo toho fakt veľa a veľa si nepamätám. Po doobedňajších prednáškach sme si dali skvelý obed, každému chutilo, ba poniektorí si dali dokonca aj dupľu. Po takomto posilnení nás podelili do 5-tich skupín a vytvorili 5 stanovísk. Na prvom sme sa učili ako správne resuscitovať, na druhom  sme sa oboznámili s núdzovými transportnými prostriedkami. Pri treťom nám ukázali, ako by mala vyzerať lekárnička a ako správne použiť jej obsah. Štvrté bolo o tréningu najpoužívanejších uzlov. A nakoniec ostalo stanovisko pre nácvik Straussa. Tu už sme sa teplo poobliekali, zobrali si lezecké vybavenie a hor sa vonku do mrazu. Užili sme si kopec srandy, no aj kvalitne vymrzli. K večeri sme sa pozbierali okolo 8-mej, kde sme debatili kde a čo sa najviac z toho dňa páčilo. Potom už len voľný program 🙂 .

Nedeľné raňajky do nás vliali ďalšiu silu pred prednáškou a nasledujúcou praktickou časťou vonku v slnečnom, ale mrazivom dni. Okolo domu HS sme mali stanoviská, ktoré mali preveriť, čo sme sa naučili  a či to vieme preniesť do praxe. Bolo to fakt zaujímavé. Je jasné, že ak dôjde k takým situáciám, budeme vo veľkom strese, budeme reagovať inak, ale dúfam za každého z nás, že správne. Približne o 14:00 sme sa všetci stretli v školiacej miestnosti (jedálni 🙂 ) na vyhodnotení kurzu. Inštruktori boli spokojní… aspoň myslím… teda dúfam. Odovzdali nám účastnícky list a certifikát o absolvovaní PP v horách. A na záver sme si urobili krásnu záverečnú fotku a posedeli pri obede. Už len ostalo vymeniť zopár kontaktov a rozlúčiť sa.

S kurzom som bol veľmi spokojný, veľa som sa dozvedel a naučil a ako bonus som spoznal veľa ľudí s rovnakou krvnou skupinou, ktorých pozdravujem. 🙂

                                                                                                                                                                    Filip

 

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Vo štvrtok 7. decembra 2017 sa uskutočnil v Centre voľného času III. ročník „Mikulášskeho lezenia“ – preteky v lezení na umelej lezeckej stene. Súťaž bola určená pre deti do 15 rokov. Celkovo sa jej zúčastnilo 13 detí, z toho 8 chlapcov a 5 dievčat. Pripravených bolo 7 súťažných ciest a jedna bonusová na rozstrel medzi dvoma dievčatami a dvomi chlapcami, ktorí dosiahli rovnaký počet topov. Cesty boli farebne odlíšené a mali rôznu obťažnosť. Všetky deti si zaliezli do sýtosti v rámci svojich lezeckých schopností. Nechýbal ani Mikuláš, ktorý deťom rozdal sladké odmeny. Víťazi obidvoch kategórií sa tešili z pekných cien. Veríme, že táto súťaž deti motivuje k vyšším výkonom a stretneme sa zase o rok v takom alebo vyššom počte.Pretekári a organizačný výbor

Kat. Chlapci

  1. Miesto – Martin Matta
  2. Miesto – Richard Harakaľ
  3. Miesto – Boris Lešňanský

Kat. Dievčatá

  1. Miesto – Ema Bakajsová
  2. Miesto – Dominika Bodorová
  3. Miesto – Emma Dolhá

CVČ a HK SLAŇÁK

 

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Každý rok organizuje vranovský klub otužilcov Vranovské Vydry súťaž vo varení guľášu, a zároveň pri tejto príležitosti otvárajú otužileckú sezónu.
Koná sa to vždy víkend pred Katarínou v areáli Lysá Hora obce Vyšný Kazimír. Ale späť k veci. 🙂 Tento rok sme sa aj my Slaňáci rozhodli prvýkrát prihlásiť a zabojovať. Náš hviezdny tím tvorilo TRIO kuchárov Ja, Ďuri a Joži. Pôvodne mala byť s nami Janka, ale tá mala bohužiaľ pracovné povinnosti. Večer pred akciou  sme si dali posledné inštrukcie čo, ako a kedy. Začali sme fakt hviezdne. Ja a Jožko sme zaspali. 🙂 Našťastie predseda nesklamal a zobudil nás. S Ďurim sme boli v Kazimíri už okolo 7:30. Začali sme pripravovať náš stánok a čakali Jožiho. O 8:00 sa začal boj o najlepší guľáš. Zápolilo 33 guľáš tímov. Veru Vydry mali čo ochutnávať. Každý tím varil svoj tajný receptík. My sme vsadili na divinu. Všetko prebiehalo v pohode. Po celý ten čas sme si kľudne varili, kecali, sem tam niečo degustovali s našimi protivníkmi, ale aj s okoloidúcimi, ktorí mali nejaké otázočky ohľadom guľášu. Niektorých zaujala aj naša výzdoba stánku, kde bolo povešané kadejaké lezecké haraburdie. Pomaly sa blížil čas obeda ako aj ukončenie súťaže. Všetci dostali misku, ktorá bola označená číslom na spodnej strane. Načerpali sme do nej vzorku guľášu a odniesli na posúdenie. Hmm. A ako to dopadlo??? Neumiestnili sme sa. 🙂 Ale nevadí. Boli sme tam a prídeme zas! To Vám môžem sľúbiť.

Tak horám zdar a o rok sa zas vidíme. A dúfam, že v hojnejšom počte!

                                                                                                                                                            Filip