Browsed by
Autor: ROCK

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Mikulášske lezenie 7.12.2017

Vo štvrtok 7. decembra 2017 sa uskutočnil v Centre voľného času III. ročník „Mikulášskeho lezenia“ – preteky v lezení na umelej lezeckej stene. Súťaž bola určená pre deti do 15 rokov. Celkovo sa jej zúčastnilo 13 detí, z toho 8 chlapcov a 5 dievčat. Pripravených bolo 7 súťažných ciest a jedna bonusová na rozstrel medzi dvoma dievčatami a dvomi chlapcami, ktorí dosiahli rovnaký počet topov. Cesty boli farebne odlíšené a mali rôznu obťažnosť. Všetky deti si zaliezli do sýtosti v rámci svojich lezeckých schopností. Nechýbal ani Mikuláš, ktorý deťom rozdal sladké odmeny. Víťazi obidvoch kategórií sa tešili z pekných cien. Veríme, že táto súťaž deti motivuje k vyšším výkonom a stretneme sa zase o rok v takom alebo vyššom počte.Pretekári a organizačný výbor

Kat. Chlapci

  1. Miesto – Martin Matta
  2. Miesto – Richard Harakaľ
  3. Miesto – Boris Lešňanský

Kat. Dievčatá

  1. Miesto – Ema Bakajsová
  2. Miesto – Dominika Bodorová
  3. Miesto – Emma Dolhá

CVČ a HK SLAŇÁK

 

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Katarínske kúpanie + kotlík 18.11.2017

Každý rok organizuje vranovský klub otužilcov Vranovské Vydry súťaž vo varení guľášu a zároveň pri tejto príležitosti otvárajú otužileckú sezónu.
Koná sa to vždy víkend pred Katarínou v areáli Lysá Hora obce Vyšný Kazimír. Ale späť k veci. 🙂 Tento rok sme sa aj my Slaňáci rozhodli prvýkrát prihlásiť a zabojovať. Náš hviezdny tím tvorilo TRIO kuchárov Ja, Ďuri a Joži. Pôvodne mala byť s nami Janka, ale tá mala bohužiaľ pracovné povinnosti. Večer pred akciou  sme si dali posledné inštrukcie čo, ako a kedy. Začali sme fakt hviezdne. Ja a Jožko sme zaspali. 🙂 Našťastie predseda nesklamal a zobudil nás. S Ďurim sme boli v Kazimíri už okolo 7:30. Začali sme pripravovať náš stánok a čakali Jožiho. O 8:00 sa začal boj o najlepší guľáš. Zápolilo 33 guľáš tímov. Veru Vydry mali čo ochutnávať. Každý tím varil svoj tajný receptík. My sme vsadili na divinu. Všetko prebiehalo v pohode. Po celý ten čas sme si kľudne varili, kecali, sem tam niečo degustovali s našimi protivníkmi, ale aj s okoloidúcimi, ktorí mali nejaké otázočky ohľadom  guľášu. Niektorých zaujala aj naša výzdoba stánku, kde bolo povešané kadejaké lezecké haraburdie. Pomaly sa blížil čas obeda ako aj ukončenie súťaže. Všetci dostali misku, ktorá bola označená číslom na spodnej strane. Načerpali sme do nej vzorku guľášu a odniesli na posúdenie. Hmm. A ako to dopadlo??? Neumiestnili sme sa. 🙂 Ale nevadí. Boli sme tam a prídeme zas! To Vám môžem sľúbiť.

Tak horám zdar a o rok sa zas vidíme. A dúfam, že v hojnejšom počte!

                                                                                                                                                            Filip

Kalamárkap 30. septembra 2017

Kalamárkap 30. septembra 2017

Na Slovensku sa počas celej sezóny koná množstvo akcií s lezeckou tematikou. Jednou z nich sú aj preteky v krátkom behu a dlhom lezení na Kaľamárke. Aj tento rok sa mi pošťastilo prísť a zažiť opäť raz niečo nové, ale aj stretnúť ľudí, ktorých vidím naozaj len zopár krát do roka.

Vyrážam opäť z BA vlakom, tentoraz už bez doprovodu pôvabných blackmetalistiek. Cesta zbehla celkom rýchlo aj tak. Vo Zvolene ma naberá Filip. Auto oblepené klubovými nálepkami ma celkom pobavilo. Filip po 20 hodinách bez spánku vyzerá celkom dobre. Ešte dáme rýchly nákup a hor sa do Detvy.

Zhruba okolo 3-4 tej poobede prichádzame k chate (sídlo organizátorov) a nachádzame už klasicky dvoch bratov Riša a Dana. Jeden za výčapom a druhý s motorovou pílou. Pekne sme sa zvítali a šli sme sa ubytovať. Ešte kým sa zotmelo tak som Filipovi ukázal dolné aj horné skaly, nech vidí kde sa bude nasledujúce dni mordovať. Došli ďalší ľudia a večer sa mohol začať, klasicky v horolezeckom štýle.

KuboKeďže som tohto roku chcel aj pretekať, konečne po 3 neúspešných ročníkoch, šiel som spať skoro a oplatilo sa. Ráno na štarte som bol taký nabudený, že som z toho 2km behu zabehol aspoň polovicu. Čo pri mojej neobľube behať a obľube iných nerestí je už výkon. Bežal aj Filip, ktorý išiel spať neskôr ako ja si predstavte. Po dobehnutí sme sa ale obaja zhodli na tom že si dáme tak hodinku pauzu. Po jednej horalke a banáne sme šli loziť. Podarilo sa nám poliezť iba horné skaly. Viac sme už nestíhali ani nevládali. Liezlo sa parádne. Počasie vyšlo tak jak ho objednali. Nato, že bolo tohto roku najviac účastníkov sme sa na skalách vôbec netlačili, ak sme čakali tak to bolo naozaj maximálne 5 minút, a aj vtedy to padlo vhod. Po nejakých 10 cestách som liezol už len ja. Filipa zmáhal smäd a hlad, ale od skál som ho pustil až o piatej, kedy bolo treba odovzdať súťažné hárky. Všetko sme stihli včas. Dali si guľáš a pivo a potom znova guľáš a pivo a potom už len pivo a tak viete ako. Večer sa vyhlásili výsledky už aj s novými kategóriami. Nevyhrali sme (kto by to bol čakal), ale neskončili sme ani poslední. Šak nie je dôležité zúčastniť sa, ale vôbec vstať z postele a dôjsť na štart. Premietal sa film, ktorý točili priamo na skalách a zostrihali asi za 3 hoďky. Fakt paráda. Tuším, že je aj niekde na nete, Predseda nájde link. Tombola nemohla chýbať a ako “tvrdo” “pracujúci” som sa jej už mohol náležite zúčastniť. Tričko spievajúcej skaly a sprievodca do Zádielu. Nie zlé. Nasledoval kultúrny program na 3 stejdžoch. Hlavný pred chatou, ďalšie dva ohniskové. No nenormálne dačo. Kto nezažil, tak nech si to ďalší rok nenechá ujsť.Spoločná foto

V nedeľu klasický dojížďak. Pobalili sme sa a šli domov. Z klubu nás bolo tento rok kvantitatívne menej, ale tá kvalita!! Filip, Kubo, Šuter a Ja. Teším na vás všetkých znova o rok!

                                                                                                                                                               Bako

Päťročnica SLAŇÁKU – Zámutovské skaly 15.-17.9.2017

Päťročnica SLAŇÁKU – Zámutovské skaly 15.-17.9.2017

Rok ubehol ako voda a ani sa mi nechce veriť, že je tu znova september. Pri pohľade na fotky z minulého štvrtého ročníka mi príde, že sme oslavovali len asi pred týždňom.  A predsa je už rok 2017 a päťročnica klubu je tu. A tak 15.-17. septembra sa znova stretáva super partia na Zámutovských skalách.  Vyrazili sme už v piatok. Filip vybavil z práce dodávku a tak sa nám podarilo do nej vopchať všetko. Cez kotlík na guláš, všetky ingrediencie okolo toho, bačku piva atď. Dokonca aj 7 statočných horolezcov s celým vercajkom na tri dni. Z toho boli aj dvaja kamoši z materského oddielu Slávia Zvolen, ktorých sme naložili v Strážskom. Tento ročník bol výnimočný aj tým, že sa nám podarilo vybaviť kľúče od rampy a tak sa luxusne vezieme na aute až ku skalám. Rýchlo vybaľujeme veci, staviame bivaky lebo počasie hlásia nie až tak 100%-né a ideme liezť. Počas dňa sa k nám pridali ďalší lezci. Každý si poliezol čo to dalo. Večer nás bolo už okolo 10 a možno aj viac. Urobili sme neskutočne skvelú živánku, vypili nejaké tie pivečka, zahrali na gitarke a zaspievali. Bol som prekvapený, že v noci bolo ticho keď jelenia ruja už mala pomaly začať. Minulý rok bol riadny orchester. V sobotu ráno prišiel Pajky, ktorý nám uvaril guľáš. Cez deň sa znova premlelo na skalách mnoho ľudí. Keď to takto spočítam tak nás bolo cez tento víkend vyše tridsať, čo je určite rekord. Celý deň sa liezlo do sýtosti. Bolo aj niekoľko nováčikov, ktorí s lezením začínajú a veru nešlo im to tak zle. No a zase skúsenejším sa podarilo vyliezť aj niečo ťažšie so zaujímavými číslami. Guľáš bol hotový okolo obeda a prekvapivo z neho neostalo do večera nič. Takže na večeru bola znova super živánka. Noc bola veľmi podobná ako noc predtým. Len teraz sme sa viac obávali počasia. A predpoveď meteorológom tento krát vyšla. V noci a ráno lialo ako z krhly. Bolo nás viac ako noc predtým a tak nám bolo treba doriešiť logistiku dopravy. Našťastie sme mali k dispozícii veľké auto a tak na dvakrát sme sa dostali v pohode domov všetci.

No a na záver dodám len toľko. Bola to super akcia s rekordným počtom horolezcov J a skvelých ľudí. Kto nebol môže ľutovať a kto bol tak má dúfam krásne spomienky a vidíme sa znova o rok.

                                                                                                                                                                        Ďuro

Projekt Západné Tatry 29.-31.8.2017

Projekt Západné Tatry 29.-31.8.2017

Nápad na hrebeňovku Západných Tatier vznikol už pred nejakým časom, kedy sa dvaja Lukášovia dohadovali, v ktorých kopcoch ešte ani jeden z nich nebol. Bolo treba dať dokopy nejakú tú partiu. No očakávania neboli veľké, keďže sa táto hrebeňovka konala na konci leta, kedy už skoro nikto nemá dovolenku. Nakoniec sa dala dokopy partia dvoch Lukášov a náčelníka = predsedu Ďuriho, pôvodne pozvaný Bakom, ktorý sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil tejto preparádnej túry.
začiatok výletu
Deň 1. 29.8.2017
Z logistického hľadiska sú Západné Tatry asi najhoršie pohorie. No podarilo sa nám dostať načas všetkým trom na miesto, odkiaľ sme chceli vyrážať, a to do Podbanského. Išli sme všetci traja z Vranova prvým ranným vlakom, niečo po štvrtej hodine. Rýchly prestup v Prešove až do Liptovského Mikuláša, kde sme dali kávičku, rýchle doplnenie zásob a vyloženie zbytočností, komu trebalo :). Autobusom do Podbanského, namazanie proti úpalu a hybaj ho na hory. Zrazu sme si uvedomili, že je 29.8., čiže štátny sviatok SNP a v Podbanskom v tom čase začínala akcia, kde nechýbalo aj pivečko. A čo je lepšie na začiatok túry ako pivo? Opatrne sme sa opýtali, koľko by chceli za tento zlatý mok. Odpoveď, že nič, reku davaj tri. Buchli sme tri pivá (teda každý jedno), uctili pamiatku padlým vojakom SNP a davaj ho konečne hore na hrebeň. Z Podbanského sme vyrazili po modrej Kamenistou dolinou hore na Pyšné sedlo odkiaľ sme pokračovali na Bystré sedlo. Narýchlo sme vybehli na Bystrú, kde nebol v podstate žiaden výhľad kvôli mraku, ktorý sa práve rozhodol usadiť na kopci. Plán bol jasný, dostať sa na Kolibu pod Klinom, kde sme chceli prespať. Pokračovali sme teda ďalej cez Gáborovo sedlo na Klin. Na Kline Ďuri zahlásil, že nás budú čakať na Kolibe tri dievčatá s navareným jedlom, a tak sme sa vybrali túto hypotézu preskúmať. Pri schádzaní z Račkového sedla zrazu vidíme pred sebou štyri dievčatá smerujúce nahor. Ďuriho predpoveď zjavne nevyšla. S dievčatami sme vymenili zopár informácií ohľadom Koliby. Vraj je to tuším najvyššie položená Koliba na Slovensku. A dokonca je v nej prísne zakázané spať a podľa legiend tam chodia medvede. No samé pozitívne veci. Napriek upozorneniam sme už boli silno rozhodnutí, a tak sme pokračovali ďalej. V útulni bol už zložený jeden poľský pár so psom, neskôr sa pridali aj dvaja týpci zo Záhoria. Pred jedlom nemohla chýbať rýchla večerná hygiena v miestnom potoku. S týpkami sme povymieňali nejaké info, poochutnávali pálenky, slaniny a pod. a šli ešte za svetla spať.

Deň 2. 30.8.2017
Tak ako prvý deň, aj druhý sa začal úplne nádherným počasím, miestami trošku pofukovalo, čo vôbec nebolo od veci keďže bolo v priebehu dňa aj celkom teplo. Po zbalení a rýchlych raňajkách sme chytro vystúpali naspäť hore na Račkovo sedlo. Cesta pokračovala ďalej cez Volovec a asi najväčšia sranda dňa, aspoň pre mňa (Lukáš S.), Ostrý Roháč, kde to bolo veľmi šťavnaté. Vcelku veľká partia Čechov, nejaké dôchodkyne a zvyšný národ sa pomaly štveral hore na krásny skalnatý kopček. Reťaze, miestami také trojkové lezenie s dosť ťažkým batohom mi celkom ukázalo, že kancelárske kolená by bolo treba viacej zaťažovať. Od Ostrého Roháča to bolo až po Plačlivô hore-dolu, hore-dolu,dolu-hore cez skalky a podobné útvary. Keďže Ďuri a Lukáš I. sa cítili kolenovo v pohode, pokračovali cez Tri kopy, Hrubú Kopu a Baníkov. A ja (Lukáš S.) s boľavými kolenami som si dal relaxačný výbeh na Baranec a následne všetci traja sme sa skoro rovnako stretli na Žiarskej chate. Na chatu som došiel ako prvý. Pri vstupe do chaty mi udrel do očí nadpis piva Zubr, na ktoré som mal celý deň viac než chuť a nebol som v tom sám. Kapustová polievka zakryla dieru v žalúdku a pivo doplnilo minerály. Pri druhom pivku došiel Ďuri a pri treťom aj Lukáš. Obaja tiež doplnili energiu polievkami a pivom a po asi hodinovej poľsko-slovenskej diskusii s poľským turistom, ktorý mal booknuté spanie kdesi na Štrbskom Plese sme sa vybrali osprchovať a spať. Na chate bolo síce vcelku dosť ľudí, no dalo sa úplne v pohode vyspať, v teple a suchu.

Deň 3. 31.8.2017
Kilometráž a únava sa prejavili aj na čase nášho ranného chystania. Po nejakých dvoch hodinách balenia, varenia a raňajkovania sme sa konečne vybrali hrebeňovať. Na Príslope a Baníkove sme dali malé pauzičky a pokračujeme ďalej. Počas celého dňa bolo dosť teplo, miestami až brutálne horúco. Lukášovi I. sa podarila úžasná vec, myslím, že prvý deň si obul do topánok tenké ponožky, čo malo za následok, že sa mu vytvorili na chodidlách otlaky. Presne také tie fajnové otlaky, ktoré nútia nohu vykrúcať a krčia ksicht od bolesti. Na Salatíne sme už mali vcelku všetci dosť. Dokonca už aj Ďuri povedal, že ho začínajú bolieť nohy, a to už je reku čo povedať. Na sedle Pálenica sme sa trojhlasne zhodli, že z hrebeňa schádzame do Bobroveckej doliny a Sivý vrch ostáva pre nás nezdolaný. Bobrovecká a Jalovecká dolina boli zatiaľ najkrajšie doliny, aké som kedy videl. Celou cestou nás sprevádzal Jalovecký potok, všade samé lopúchy, rastlinky, stromčeky, kamene, maliny a všakovaké iné lesné plody. Celú cestu z hrebeňa Lukáš I. trpezlivo trpel otlaky, až v ústí Jaloveckej doliny to začalo bublať, a to nie len uňho. Od tohto bodu to malo byť do Jalovca iba 45 minút, no nakoniec to bolo čosi okolo 3,7 km po asfalte a rozpálenom slnku. Okolo piatej sme mali vyhliadnutý bus, a tak sme mali celkom silnú motiváciu stihnúť spáchať nejakú tú hygienu v potoku, rýchle pivo a vypadnúť preč. Všetko klapalo ako švajčiarske hodinky. Pri zastávke autobusu bol potok, kde sme aj nakoniec spáchali hygienu. V Jalovci sme buchli každý po dve naozaj rýchle pivká, pokecali s miestnym krčmárom z Oravy a utekali na bus. Liptovský Mikuláš – ďalšie pivo a bolo po výlete. Lukáš I. s Ďurim šli na východ a ja na západ. Celkovo sme prešli čosi okolo 57 km a nastúpali viac než 7 výškových km, no proste parádička. Vrelo odporúčam.

                                                                                                                                                    Lukáš Satvari

koniec výletu

Paklenica – Chorvátsko – 6.-13.8.2017

Paklenica – Chorvátsko – 6.-13.8.2017

Na druhý augustový týždeň 2017 budem určite veľmi rád spomínať. Spolu s Vikou sme sa pripojili ku kamošom z HE. Spolu s Mirom a Katkou sme drtili diaľnice bielučkým seatom smer Starigrad (Paklenica). Pre niekoho dovolenka pri mori, pre niekoho trochu viac lezecká dovolenka, veru Paklenica je ako stvorená pre pekný výlet. Pre mňa prvý kúpací kontakt s morom, slaná voda je mimochodom dosť od veci. Stačí si večer spapať celý balík solených arašidov a pocit ako po kúpačke v mori 😀 Ale nie, šnorchlovanie je dosť zaujímavá aktivita. Došli sme v pondelok v noci, ešte v ten deň sme liezli, s čím sme nepočítali. Zoznámili sme sa s pár cestami za 6a, 6a+ a 6b. Všetko nasvedčovalo tomu, že lezenie bude fajn. Vika sa brutálnym spôsobom spiekla hneď prvý deňL. Ďalšie dni sme poliezli kopec ciest za 6a,6b potešili 2x 6c(VIII-)OS,1x 6c+OS a jedna 6c+/7a na tretí pokus. V stredu sme dali oddych a navštívili sme peknú jaskyňu v NP. Cesta nás poriadne vytrápila. Navštívili sme Zadar, ochutnali miestne pekárske dobroty a nasledujúci deň sme navštívili Plitvické jazerá po ceste domov J. Sú tak pekné, že až priam gýčové. Paklenica je už dosť známa, no ak ste náhodou ešte nedostali odporúčania, tak určite odporúčame!

Jakub Adam

Tradičný horolezecký týždeň Brnčalka 14.-20.8.2017

Tradičný horolezecký týždeň Brnčalka 14.-20.8.2017

Dovolenka na tohtoročné THT bola naplánovaná už pol roka dopredu, takže nehrozilo aby som tretí augustový týždeň ostal doma. A pri takej partii aká sa zišla tento rok, tak to by bol HRIECH! Ale pekne poporiadku.

nedeľa 13.7.

Po fajnovom obede na košickej stanici a pivku s kamošmi som vyrazil rýchlikom do Popradu. Nerobím si srandu. Cestovať z Košíc do Tatier je oveľa rýchlejšie ako z Bratislavy. V PP čakám Ondreja zo zvolenskej Slávie, ktorého som stretol na minuloročnom THT. Pomalý rýchlik z BA mešká pár minút. Popradská SAD-ka ale na rýchliky nečaká, tak sme museli čakať my na ďalší bus. Nasadli sme na ten ďalší a vystúpili na Bielej Vode, kde sme započali ten nekonečný výstup na chatu. Cestou sme ešte tlmočili milej anglickej rodinke, ktorá bola v Tatrách prvý krát. Vďačný bol vodič aj angláni :D. Zhruba o pol deviatej sme došli na chatu. Vedeli sme dopredu, že je vypredaná, ale dúfali sme. No málo. Spali sme na terase, ale zato s raňajkami.

pondelok 14.7.

Zbohom nástupy o 6:00. Švédske stoly majú začiatok o pol siedmej. Vyrážame niečo po siedmej pod Koziu kopu aj s novými kamošmi, Ďurom a Tasim. Liezli sme cestu “Cez gilotínu” (V, V+) 3h. Variantom Bak/Šulek. Beriem na seba. Poslal som Ondra trošku viac vľavo. Ondro to aj napriek tomu zvládol a zaštandoval. Druhú mini dĺžku som potiahol ja. Hneď od štandu sme nepríjemne traverzovali naspäť do cesty. Tretiu dĺžku šiel znova Ondrej. Vybral si ťažší variant za VI, lebo prečo nie 😀 Trošku sa potrápil, ale nakoniec ho pustilo. Mne medzi tým padli lana dole a zašprajcli sa kdesi úplne pri začiatku. Takže zlaňák dole. Laná som vyslobodil, ale nazad už som prúsikoval. Aspoň som videl správnu cestu, kde bola aj skobka. Škoda, možno zase o dva roky. Doliezol som k  Ondrovi a len nechápavo krútil hlavou ako to mohol vytiahnuť. Potiahol som lano ďalej na dlhý trávnatý úsek, kde som ho dobral. Na vrchol sme už došli spolu. Krásny výhľad na celú Červenú Dolinu aj s plesami, Jahnací štít a v neposlednom rade neskutočne krásne Belianky. Počasie na jednotku. Z Kozej kôpky sme si to choďákom ešte dali na Kozí Štít (2107mnm). Rovnaký výhľad, len sme boli o čosi vyššie. V sedielku (Vých. Kozia štrbina) nás privítali terénne kozy aj s malými kozľatami pasúcimi sa len meter od nás. Mali jedno šťastie, že sme neboli veľmi hladní. Zostupovka choďákom na žltú až k chate, kde už nás čakali súdruhovia z klubu. Cestou dole sme ešte stretli Eda, ďalšieho zvolenského Slávistu. Keby, že sa Ondro k nemu neozve, tak ho ani nespoznám. 😀

Chcel som niečo popísať aj k večernej zábave, ale radšej asi nie 😀 Kto chce vedieť ako bolo tak nech sa ďalší rok pridá 😉

utorok 15.7.

Prvý dojem z povinných raňajok nebol práve pozitívny, ale po pondelkovom bašaveli sme boli radi, že sme nemuseli už o šiestej šľapať pod stenu. Od pol siedmej švédske stoly pre každého kto si zaplatil spanie a je jedno či spíte v apartmáne alebo na terase. Cena za ubytko sa síce zdvihla, ale raňajky jak pre pánov. Po raňajkách sme vyrazili pod Žeruchy. Tri trojky a nejaký doprovod. Ondro (ťažný kôň dnešného dňa) ochotne vytiahol mne a Andrejovi cestu “Vých. Žeruchová veža južným pilierom” za IV. Hneď vedľa boli v ceste Vých. Žeruchová veža južným pilierom za III dve trojky. Ďuro si pod seba zobral Sáru a Filipa. Sáru trocha potrápila posledná dĺžka, ale bolo to jej prvé lezenie v Tatrách. Tak ako aj Filipove. Pekný výkon! Druhú trojku viedol Igor so svojim thorovým kladivom. Hore ťahal Sama a Eda. Zdola na nás dávala pozor Diana. Ale spať k našej ceste. Neviem či sme znova poblúdili alebo sme šli dobre, ale pocit pri lezení som mal úplne zlý. Teraz neviem či to bolo prítomnosťou zbytkovej večer zábavy v tele alebo neprítomnosť lezečiek na mojich nohách. Dával som to vo vibramoch však prečo nie. Chyba 😀 Lezenie ani pekné ani škaredé, málo zakladania, až posledná dĺžka stála zato. Po doleze sme si dali Svojku a poďho ešte choďákom na vrchol kde padli ďalšie svojky. Dole choďákom a dvoma zlaňákmi. Večer klasika na chate.

streda 16.7.

Chalani sa púšťajú na Lomničák cez Medené lávky. Keďže som tam nebol tak snáď vám report podá niekto zo zúčastnených. Namiesto toho sme si dali pohodičkovú túru na chatu Plesnivec. Pekná prechádzka s Ďurom a Jankou a erárnym psíkom, ktorý sa s nami rozlúčil na Plesnivci a šiel ďalej. Fajnový obed sme na chate zapili pivkom a späť na Zelené pleso.

štvrtok 17.7.

Dnešným cieľom mala byť Jastrabia veža a keďže sme boli lenivý tak sme si vybrali akúsi cikcak cestu za III Hefty-Komarnicky . No strašné dačo. Dvojkový nástup bolo asi to najlepšie z tohto dňa. Ak ho neprekoná pohľad na platňu cez, ktoré vedú dve najťažšie cesty v Tatrách. Jet stream 10-/10 a Korona 11- . Pri pohľade na tú platňu len neveriacky krútime hlavami. Pokračujeme ďalej popod platňu do plne rozbitého kúta, za ktorým Ďuro konštatuje, že koniec. Ďalej to bolo znova po tráve strmým terénom bez možnosti istenia. Tak sme sa otočili a dobre sme spravili. Pod nástupom nás chytajú prvé kvapky a kým dorazíme na chatu už naozaj prší. Naozaj by som nechcel vidieť ako by sme dopadli v tom daždi na tej tráve. Večer robím klubovú čašníčku a nosím guľáše a pivo na stôl. Ochotne mi ale pomáhajú, aby sa nepovedalo 😀 Nalieva sa a my začíname ďalšiu partiu „človeče nehnevaj sa“. Zúrivú bitku vyhrávajú ženy. Ani pivo ani pálenka nám nepomohli v boji. Večer mali prednášku mladá horolezecká špička Robo Luby a Pavel Kratochvíl, ktorým asistoval Maťo Krasňanský.

piatok 18.7.

S Filipom, Edom, Samom a Tomášom sa vyberáme na Koziu kôpku. Lezieme “Južný pilier-Puškáš” za III s dvojkovým choďákom navrchu. Prví lezú chalani s Edom na čele. V našej dvojke cestu ťahám ja. Moja prvá cesta v Tatrách, ktorú som celu vytiahol sám :D. Nato že bola len za III mala zopár miest kde som sa zapotil. Ale štandy boli krásne vyborhákované, takže o jednu robotu menej. Filip išiel jak pila. Na obed sme už boli aj na Kozom štíte. Dole klasika choďákom. Chalanom bolo málo tak šli ešte do “Knihy” za V, kde sa museli ale postaviť do radu. Cesta veľmi známa a pre svoju polohu aj často navštevovaná. Večer bol už aj v znamení prednášok. Peťo Hámor s Mišom Sabovčíkom nám porozprávali o svojej turistike na Dhaulágirí, po ktorej zábava pokračovala ďalej.

Ďuro s Jožom sa zase pustili do najväčšej steny v tatrách na Malý Kežmarský štít. Stena má až 900m a vybrali si klasickú cestu Weberovku až na vrchol. Po nemecký rebrík nemali žiaden problém. Ale vo vrchnej časti márne hľadali smer cesty. Tak nakoniec išli smerom, ktorý ich pustil až na vrchol. Celý čas za nimi liezli to isté aj Vlado s Dankou.

sobota 19.7.

Na dnes poobede hlásia dážď tak sa s Ondrom a Tomášom vyberáme choďákom na Kežmarské štíty. Od Svišťovky hrebeňom priamo na Malý Kežmarák (2 514 m), odtiaľ hneď na Veľký Kežmarák (2556 m). Hore stretávame len čisto poľské posádky, ktorí nás ochotne fotia aj s neďalekým Lomničákom. Dali sme to zhruba za 3 hodiny. Dole schádzame cez sedielko medzi Kežmarákom a Huncovským štítom a potom po sutinovo/trávnatom chodníku až dole. Pod Svišťovkou nás strašia kvapky tak sa obliekame, ale je strašne teplo a silnejší dážď neprišiel tak nazad všetko dolu. Ako tak šľapeme tak len zrazu “ HOPHOPHOP” ani sa nestihnem otočiť a už odskakujem nabok, aby som sa uhol okolo bežiacemu turistovi. Voľajakí blázni sa naháňali po Tatrách (Pretek Tatranská Šelma Ultra). Po príchode na chatu začalo znova pršať, ale už tak naozaj. Večer sa vyhlásili najhodnotnejšie prelezy, rozdali ceny, minútou ticha sme si uctili horolezcov, ktorí už dávajú pozor na nás ostatných. Dorazili sa aj posledné zásoby proviantu a mohlo sa ísť spokojne spať.

nedeľa 20.7.

Budíme sa do upršaného rána. Tak upršaného, že taká plťka by sa na cestu dole rozhodne hodila. Tak “mokrý” chodník som ešte nevidel. Som rád za svoje garmounťácke topánočky. Cesta dole bola nekonečná. Nakoniec sa ale stretávame s Ďurom, ktorý nás berie do Popradu na vlak. IC už bolo vypredané, predstavte si, tak sme šli rýchlikom. V BA sme pohodlne okolo ôsmej.

Tak a ďalšie THT je za nami. Moje v poradí už tretie a určite nie posledné. Počty účastníkov Slávie a Slaňáku sa každým rokom vyrovnáva. Verím, že ďalší rok na Popradskom už nás bude viac! Horám a lezeniu zdar!

                                                                                                                                 Maťo

Účastníci zájazdu za Slaňák: Predseda – Ďuro, Janka, Pajky, Igor, Filip, Samo, Jožo, Maťo

za Sláviu: Samo, Jožo, Edo, Vlado, Diana, Andrej, Tomáš, Katka, Saša, Peťo, Sára, Alica, Preceda – Jožo, Ondro, Danka, Mirka, Marián

Kriváň 24.6.2017

Kriváň 24.6.2017

Kriváň, majestátny kopec, ktorý dlho odolával mojim popradkám. Už asi 5 rokov som sa chystal, že vystúpim na jeho vrchol. Veľakrát nebol čas, ale hlavne ma odradzovali tie masy ľudí, ktoré tam chodia. Ale je to náš národný kopec, tak prečo nie. Aspoň raz. Termín padol na sobotu 24. júna. Počasie hlásili nádherné. Prekvapivo nás bolo 9 ľudí akurát do dvoch áut. V jednom aute Filip, Samo, Soty a Monika a v druhom aute Ďuro, Janka, Jaro, Evka a Paly.

Z Vranova sme vyrazili okolo 4 ráno, aby sme boli čím skôr pod Tatrami. Na Troch studničkách sme vychytali posledné miesta na parkovanie a vyrazili pomaly hore. Čakalo nás skoro 1,5 km prevýšenie a 4 hodiny šľapania vkuse do kopca. Po ceste sa premlelo kopec ľudí. Jeden z dôvodov prečo tu viackrát asi neprídem. Počasie bolo super, času dosť a cesta pomaly ubiehala. Niekomu úplne v pohode, iným to išlo trochu pomalšie. Prví čo dorazili na vrchol čakali za poslednými asi hodinu. Hore sme urobili zopár vrcholových foto a strávili asi dve hodiny. Ešteže vrchol Kriváňa je rozľahlý a široký, lebo ináč asi tá stovka ľudí čo tam bola by sa nezmestila. A zdola sa valili ďalšie masy. Na cestu dole sme zvolili smer Jamské pleso. Tam sa dvaja šoféri oddelili a šli späť na Tri studničky po autá a zvyšok osádky na Štrbské pleso. V reštike sme sa občerstvili fajným vychladeným pivečkom a kofolkou a pobrali pomaly domov. Niektorí z nás trochu podcenili tatranské slnko a boli pekne spálení 🙂 . Preto nás napadlo, že sa ešte po ceste zastavíme na Domaši a svoje rozpálené telá od slnka schladíme vo vode. A veru bol to dobrý nápad. Na Domaši sme znova doplnili poživiny  a niektorí z nás sa aj okúpali. Okolo 9 večer sme zbalili švestky a vybrali sa domov.

A čo dodať na záver??? Bol to príjemný deň s pekným počasím a so skvelou partiou ľudí. Verím, že sa opäť stretneme v Tatrách, ale na menej frekventovanom kopci 🙂

Deti z krúžku opäť na skalách 10.6.2017

Deti z krúžku opäť na skalách 10.6.2017

Znova nám ubehol školský rok ako voda a znova berieme decká za odmenu a aktívnu účasť na krúžku na Zámutovské skaly. Celý rok sa na to tešili a poctivo pripravovali. Deti si na skalách mohli preveriť svoje schopnosti a skúsenosti, ktoré nadobudli počas roka na stene. A my inštruktori sme si zase overili čo si zapamätali. Pred koncom krúžkovej činnosti trebalo doriešiť termín akcie. S počasím a voľnom sa to len veľmi ťažko podarilo zladiť ale nakoniec padol termín sobota 10 júna. Som veľmi rád, že sa nám podarilo stretnúť v takom počte. Z detí prišli Kika, Emmka, Dominika, Rišo, Maťo, Sofia, Boris, Matej, Aďo a Igor. A z nás „dospelákov“ 🙂 Janka, Kubo, Igor, Daniel a Ja. Ráno sme vyrazili z autobusovej zastávky o 10.00 smer Zámutov. Janka išla autom a zobrala väčšinu lezeckých vecí aby sme to zbytočne nevláčili po autobuse. S Igorom sme sa stretli pri penzióne Kondor a naložili mu do auta všetko čo sme potrebovali hore. On nám to vyviezol autom až ku skalám a my sme s deckami išli pešo pomaličky hore. Po príchode bola chvíľočku pauza a potom horsa do lezenia. Vytiahli sme tie najkrajšie a pre deti leziteľné cesty ako POLO-ŽENA IV-, HRBÁČ V+, AČK IV+, PLACKA V, BRITVA V, PRE LUCKU V-, RÝCHLOVKA IV- a BOTANICKÁ IV. Všetkým to išlo nadmieru dobre a dosýtosti si zaliezli. Počas pauzičiek si deti poopekali klobásky a užívali si kľud, ktorý ponúkajú okolité skaly. Prognóza počasia na tento deň nevyzerala priaznivo. Preto náš pôvodný plán odísť zo skál okolo 5 poobede sa zmenil kvôli hroziacej búrke. A dobre sme urobili. Pomaly a isto sa schyľovalo k riadnej búrke. Rýchlo sme pobalili veci, naložili do auta a utekali dole. Do auta sa vošli aj len tí najmenší a tí starší si to museli odšľapať rýchlo dole aby nezmokli. Po tom čo sme došli do penziónu sa spustil riadny lejak, len tak tak, že sme to stihli. Všetci sme sa občerstvili dúškami kofolky alebo pivka. Obvolali sme rodičov a tí si vyzdvihli svoje ratolesti. Po odovzdaní posledného dieťaťa sme sa pobrali aj my domov. Bol to pekný deň, plný nových zážitkov, hlavne pre deti a verím, že sa znova stretneme na skalách opäť o rok a možno aj vo väčšom počte.

ďuro