Browsed by
Autor: ROCK

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Aj keď THT znamená pre mnohých zúčastnených týždeň dovolenky, Monika a ja sme sa hore na Chatu pri Zelenom plese trepali až vo štvrtok. Z Vranova sme išli asi piatimi vlakmi a vystúpili v Tatranskej Lomnici. Cesta vlakmi bola síce dlhá, no aj tak sme si počas nej neraz povedali, že sa nám hore vôbec nechce šľapať, akože „turistky“. Z Tatranskej SmerovníkyLomnice nám to malo trvať 4 hodiny, čo nás len odrádzalo. Našťastie sme si každá doma pribalili do batoha aj nejakú tú tekutú ‚motiváciu‘ a povedali sme si, že pri každom smerovníku sa namotivujeme. Keďže smerovníkov bolo na našej ceste menej, ako by sme chceli, motivácie nám ubúdalo aj pomimo smerovníkov. Veľmi sme sa snažili prebehnúť čas, ktorý nám ešte podľa trasy zostával, ale to ako sa nám to nakoniec podarilo, sme si asi vymodlili. Približne hodinu pred tým, ako sme mali konečne doraziť na chatu, sme sa na turistickom chodníku museli vyhnúť horskej záchrannej službe. Komentár, že by sme mali vystaviť naše prednosti a zadnosti, aby nám páni záchranári zastavili, zabral natoľko, že asi tri metre pred nami sa auto zastavilo. A tak dve vysmiate (potom zapáchajúce) lečá sa vyvalili na zadné sedadlá horskej záchrannej služby a čuduj sa svete, rehotali sme sa tam ešte viac, a to aj napriek tomu, že sme pri tom teréne v aute dostali skoro otras mozgu.

„Prepáčte, no ja vám asi sedadlo vytrhnem.“

 „Nevadí, šak to štátne.“

Do dnešného dňa ďakujem tej pani, čo si práve vtedy pri Zelenom plese vyvrtla členok. Asi po 20 minútach sme z auta vypadli pri chate, kde nás privítali ako prví členovia nášho klubu. Viac ako z nás sa tešili z našej ‚motivácie‘, aj keď podľa mňa boli namotivovaní už dosť. Veď sme aj prišli akurát včas na večernú zábavu. Pri pive sme si vypočuli prednášku od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii, už len to počúvať bol riadny zážitok. Po nej sme ešte nejaké pivká obrátili, no v skorých večerných hodinách sme sa pobrali trochu sa vyspať, nech na druhý deň niečo aj polezieme.

V piatok po raňajkách sme sa dali do partie Konštantín, Lucka a ja a vybrali sme sa liezť niečo na oboznámenie sa s tatranským terénom. Monika sa pobrala na túru na Jahňací štít. V ten deň bola predpoveď všelijaká, tak sme s malou dušičkou dúfali, že nám počasie vydrží. Vybrali sme sa liezť na Koziu kôpku, južný štít – názov cesty si nepamätám, ale bolo to niečo ľahučké -trojkovej obťažnosti. Nebudem klamať, mne naozaj stačil ten hodinový nástup pod stenu do toho kopca. Na začiatku inštrukcie od Kosťa; čo, kedy, ako, prečo, a potom Kosťo začal liezť. Išla som ako druhá a asi som bola viac vystresovaná, ako som si chcela priznať. Navonok vyrovnaný ksicht a pohodové dýchanie, veď už si všelikde liezla a vovnúti; „nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“„nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“Dokonca som si po prvých troch metroch lezenia na celkom položenej tatranskej skale sama pre seba hovorila, že asi ostanem verná skalkám a umelej stene. Môj morál klesol z 80 na asi -90. Neviem, čo ma tak vykoľajilo, asi tá exponovanosť, batoh na chrbte, alebo to, že som bola sakra vysoko(!). Kosťo si nemohol nechať ujsť, sfotiť môj vystrašený ksicht asi tak 4 metre pod ním. A keď som doliezla k nemu a konečne sa nadýchla, povedal, že som to rýchlo vybehla a ja jemu, že som to asi chcela mať skôr za sebou. Čakali sme na Lucku, tá sa so stresom snažila vyrovnať spolu s nami, a to konkrétne novým stále sa opakujúcim povelom „počkaj!“Kosťo mi s úsmevom hovorí, že možno už po prvej dĺžke budeme musieť zlaniť dole, na moju otázku, či si myslí, že už začne pršať, mi skôr odpovedala Luckina usmiata vykúkajúca tvár: „Nevyserieme sa na to už?“

Našťastie doliezla bez ujmy k nám a do druhej dĺžky sa nám išlo už ľahšie, vlastne na tej trojkovej ceste ani nemalo byť, čo ťažké. „počkaj!“Skôr len psychicky vyčerpávajúce ani nie tak pre nás ako pre Kosťa. Až som ho ľutovala. Moja druhá dĺžka prebehla hladšie a asi ešte rýchlejšie, zatiaľčo Luckina ani popravde nie. Keď mala vybrať čok, kričala nám, že „ten friend“ nejde vybrať, na čo jej Kosťo kričal späť, že tam má potiahnuť za páčky. Popasovala sa s tým nejako, a to, že „ten friend“ nie je friend, zistila, až keď došla k ozajstnému friendu. Keď k nám doliezla, hovorila, že si myslela, že sa ten Kosťov friend pokazil a že mu tie páčky odpadli. Ani sa jej nečudujem, v takej výške, keď sa človek drží zubami nechtami skaly, zabudne človek aj na svoje meno a nieto na názov nejakej železnej veci.

Odmenili sme sa čajíkom za dve dĺžky, obuli si baganče lebo od poslednej dĺžky nás delil trávnatý porast. Povedali sme si, že tretiu skúsime v bagančoch. A keď sme doliezli nezmohla som sa na nič iné, len opakovať dookola, ako sme masaker vysoko. „Bože, toto bol masaker. Pozrite, kde je naša chata, jak sme vysoko. To je masaker. Vy to nevidíte?! Šak sa pozrite, jak sme vysoko.“ Videli to, ale asi boli na to zvyknutí. Ja som sa s nechtami zakvačenými pod riťou držala skaly a hovorila im neustále o tom, že sme strašne vysoko. Kosťo to opísal asi tak, že som im cca 20krát povedala o tom, že sme vysoko a že je to masaker. Potom mi ukázali, kam ešte ideme, na Kozí štít. Lucka sa veľmi tešila a s Kosťom skákali po skalách akoby nič, akoby pod nami nebol aspoň kilometer spád dolu do doliny, akoby ten spád nebol na obidvoch stranách 20 centimetrov širokého kameňa, na ktorý som si práve položila nohu a akoby som len fakt ja jediná bola taká posratá z toho, že vôbec nie som na lane priviazaná a aj napriek tomu som tak vysoko. V niektorých chvíľach som sa fakt musela prekonať vyložiť nohu, keď mi v hlave bežal film s názvom „Keď spadnem, ako asi spadnem a kde sa zastavím“.Prekonala som sa a na štíte sme sa stretli s Kosťovým kamošom a ešte za nami doliezli aj Ondro so Saškou a Peťom, ktorí liezli rovno pod Kozím štítom. VrcholovkaDali sme niekoľko vrcholoviek a pobrali sa pomaly, veľmi pomaly, škaredým žľabom dole. Neviem, koľko nám to trvalo, ale boli asi tri hodiny poobede, keď sme došli k chate. Odmenila som sa pivom a Kosťa rovno dvomi, za jeho nekonečnú trpezlivosť s nami. Vyrozprávali sme zážitky z lezenia Monike a Maťovi, popili ešte pár pív aj počas prednášok hlavného programu. Po ňom sme sa s niektorými presunuli do baru. Kde sa spievalo a ako je zvykom, mi popri spievaní odišiel aj hlas.

Ďalší deň sme išli Filip, Monika a ja liezť na Žeruchové veže cestu s názvom Kniha, ktorá je podľa úsekov klasifikovaná číslom 5. Je to asi najlezenejšia cesta v tejto tatranskej doline a zhodou náhod k nej viedol ten istý chodník do toho kopca, z čoho som nebola veľmi nadšená, ale lepšie som to zvládla, ako som si myslela. Pri tejto našej starej partii boli nemiestne komentáre a reči na mieste už hneď pár metrov od chaty, len čo sme vyrazili. V dobrej nálade sme pod cestu dorazili v ten deň prekvapivo ako prví, no hneď po nás prišla ďalšia trojica lezcov s najmladšou lezkyňou, ktorá mala len 11 rokov. Musím priznať, že mi slúžila ako motivácia, lebo bola odhodlanejšia ako my všetci dokopy. Monika liezla na modrom lane ako druhá, a ja na červenom ako tretia. Cesta cez knihuMonika zvládala svoju prvú cestu v Tatrách oveľa lepšie ako ja deň predtým. Išlo to všetko veľmi rýchlo, prvú dĺžku sme vybehli ani neviem ako, druhú tiež podobne. A keď som s Mončou stála v druhom štande, duch fazuľovej polievky zo včera sa nás držal, akoby sme vôbec neboli v otvorenom prírodnom prostredí, a tak naliezla do tretej dĺžky najrýchlejšie, ako vedela. Po dolezení hore poslednej mimoriadne mokrej dĺžky, sme si dali za odmenu keksík a vrcholovku s Filipovou ‚jednou okuliarou‘. Zlaňovala som ako prvá spolu aj s gučou lana, ktorú som podľa Monikiných postrehov brala na prechádzku. Mohli sme ho prekufrovať, no načo, keď Aďa cestou dole nebude mať na výber. Po ceste dole sme stretli asi ďalšie tri dvojice, ktoré liezli tú cestu po nás. A keď sme už sedeli všetci bezpečne na zemi, prebiehalo sčítanie materiálu.

U Filipa; „10 expressov z jednej sady, 8 expressov z druhej sady, 6 friendov, 7 karabín, 6 čokov…“

U mňa a Moniky: „Kýblik 1 kus, karabína HMS 1 kus. Dobre, môžeme ísť!“

Boli sme s Monikou asi dosť vyčerpané a vo výzve, kto si vie dať dole sedák bez toho, aby zdvihol zadok zo zeme, je Monika jednoznačný víťaz – najprv nohavičky, a potom vrchom dole. Na našu Monču sme na jej želanie zavesili obidve laná, veď to, že si cestou dole párkrát skoro rozbila držku, nevadí až tak, keď pri tom vyzerá tak coolovo. Hneď pri chate sme stretli našich a náš predseda na mňa vybalil s vážnym výrazom v tvári a obavami v očiach otázku: „No Aďa nemala si tam v tej špáre problém? Nezasekla si sa?“Od Filipa sme dostali za odmenu pivká a večer sa niesol v podobnom duchu ako ten predtým.

V posledný deň sme po raňajkách, o ktorých som každý večer snívala keď som zaspávala, zbalili švestky, pretože sme museli do 9tej vypratať izbu. Rozhodli sme sa s Monikou,že ešte Svišťovkavybehneme resp. vyvlečieme naše zadky hore na Veľkú svišťovku a pridal sa k nám aj Maťo, ktorý sa ešte stále dostával z choroby. Cestou nás sprevádzali Monikine sny o tom, ako si chce urobiť presne takú istú ‚skalku‘ s reťazami a vodopádom okolo domu, tie vyvrcholili až do toho, že bude pre ňu výhodnejšie, keď si ten dom postaví rovno tam. Dole sme došli okolo obeda a tesne po nás sa vrátili aj Ďuri s Filipom, ktorí boli na Jahňacom štíte. Hneď sme zobrali batohy a museli sme chatu opustiť. Dolu sme doslova upaľovali a s pribúdajúcou teplotou v nižších nadmorských výškach nám bolo stále viac ľúto, že už musíme odísť – ako povedala Monika – do reality. Už vtedy sme sa začali tešiť na budúcoročné THT s prísľubom, že si dovolenku rezervujeme na celý týždeň.

Aďa

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

  1. deň THT 2019

Došiel som utrapeny na chatu. Totalne bez kondičky. Cele zle. Dnes sa nelezie. Ďoďo s Maťom a Filipom si dali ešte Rysy a až tak sa vyniesli na Brnčálku. A ďalší Filip sa aj s prešovským párikom z CAPka vybral na večernú Svišťovku. Večer už všetci vieme ako prebiehal. Predpoveď na ďalší deň nebola nic moc, ale verili sme.

  1. deň THT 2019

Iľko hlasil dažď nenormalny hneď z rana, ale nebolo nič len dosť zamračene. Ta, že reku nejdeme nikam. Ale začali sme sa niektorí už nudiť a začuli sme chýry o tom, že sa ma dažd presunuť na neskôr, ale i tak sme nešli. Z chaty sme sa nakonec vybrali štyria a len s jednymi dvojičkami čo sme si uvedomili chvala bohu tesne nad chatou. To bolo pre Filipa znamFajnová búrkaenie a vysral sa na nas. My sme ďalej pokračovali a pod nastupom cesty sme sa schovali pod taky fajnový previsík.Že počkame kym prestane  pršať a kym ta troječka čo sme chceli poliezť troška preschne. Po hodinke čakania sme sa dočkali nejakeho slniečka a namiesto toho aby sme sa rovno pustili liezť aj keď do trochu mokrej skaly, sme si povedali, že nechame slniečko robiť svoju robotu a zatiaľ vybehneme: ja na Jahňací a Matúš s Maťom na Jastrabku. Vysielačky sme mali takže sme o sebe vedeli. Ale v tento deň niekto nechcel aby sme liezli. Keď som sa vratil k veciam späť začalo pršať znovu. Chlapci mi do vysielačky zdelili, že sereme nato a tak som šiel rovno dolu. Tričko a kraťasy, ktoré som si tam sušil už nebolo treba ďalej sušiť. Druha skupinka v zložení Ďoďo, Filip, Filip a Majka sa vybrali počas slnečného okna na kopské sedlo a potom ďalej na Jahňací, kde ich stihla fajnova búrka tak ako aj nás. Došli na chatu komplet premočení. Chalani zo slávie si tiež moc nezaliezli na Kozej kôpke. Dnešný večer bude fajnový. 

  1. deň THT 2019

Včerajšie víťazstvo v človeče si vyberá svoju dať. Ležím v posteli cely deň. I tak pada dižď, tzv rest day.

  1. deň THT 2019

Konštantin ma vyťahuje na Kolový štíť. Nástup do 2 hodín ešte ide. Prvú dĺžku idem ja. resp. nejdem. Po 2 metroch to vzadavam. Človeče bolo fakt mocné. Cele to ťahá Kosťo.Bako a Kosťo Neprotestuje, ale po každom ďalšom štande vyzera menej nadšene. Na druhom konci sa mi liezlo dobre aj za mokra. Posledný štand v jaskynke bol už mordor. Slnko zašlo za hranu. V jaskynke kopec vody a strašny chlad odtiaľ tiahol. Navyše dĺžka, ktorú Kosťo prave liezol, bola komplet rozbita, takže mu to trvalo trocha dlhšie. Aj komunikácia trocha viazla, ale k tomu sa radšej vyjadrovať nebudem 😀 Po 6 dĺžkach a asi 200 metroch II – III terenu sme na vrchole. Trvalo nam to len 5 a pol hodiny.  Kosťo:“ krasne lezenie, miestami suché“. Nasledny zostup na sedielko pod Jahňacím mi dal zabrať. Na chate sme boli asi za 2 hodiny, kde nas už vítali Homzovci s Luciou. Večer sa autičkom vyviezli Monika s Aďou. Necham si asi znova narasť vlasy a berem legíny na každu túru.

  1. deň THT 2019 

Človeče mi nedava pokoj a ďalej ma pokúša. Zdravotny stav sa mi nijako nPo dolezení cestyezlepšil a včerajší výkon tomu nijako nepomohol. Ostavam znova v posteli. Ďuri s Filipami  a Majkou sa vybrali tuším do Knihy. Konštantín zobral Aďu a Lucku poliezť na Koziu kôpku, J pilier – Puškáš III. Monika si dala Jahňací lebo sa jej nechcelo na chate sedieť. Ďoďo s Maťom si dali Karbunkulový hrebeň. Večer fajnova prednáška od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii.

  1. deň THT 2019

Filip zobral Aďu a Moňu do Knihy na Žeruchy. Ďuri ostal s Jožkom na chate. Resp. na chate nas ostalo dneska viac. Každý zo svojich vlastnych dôvodov.Posledný štandĎoďo, Maťo, Igor a Filip sa vybrali na Kežmarské štíty ale nakoniec to otočili kvôli počasiu a na vrcholy nedošli. Večer prebehlo vyhodnotenie o najlepší výstup týždňa. Ani tento rok sme sa neumiestnili. Možno to vyjde ďalší rok na Popradskom 😀 Poliezli sa aj nejake mocné bouldre, ale Kuba sme tento rok so sebou nemali.

  1. deň THT 2019

Filip a Ďuri sa vybrali na Jahňací z Kopského sedla. Ja som z posledných síl vyšiel na Svišťovku v šarmantnom sprievode Moniky a Aďi. SvišťovkaPo návrate na chatu nás čakal už len zostup na parkovisko. Ani obed sme si nedali, toľko ľudi čakalo na pivo. Dole sme boli celkom expresne za hodinu a pol. 

Keď si to tak zhrniem. Toto THT bolo pre mňa ako klasicka dovolenka v Chorvatsku na pláži. Nič som nerobil. Smola, ale i tak lepšie ako v robote sedieť. Ešteže nie som v klube sám. Celkom bohatá účasť bola tento rok. Vidime sa budúci rok na Popradskom.

Účastníci zájazdu:

Maťo I., Ďoďo, Maťo P., Filip ml. Filip st., Pajky, Ďuri, Aďa, Monika, Igor, Peťo, Lucia a Bako

Spoločná foto

Hrádok 13.-16.6.2019

Hrádok 13.-16.6.2019

Aj tohto roku sa Slaňák rozhodol urobiť si klubový výjazd a znova troška ďalej od domácich oblastí. Tento rok to nejak vyšlo na oblasť Hrádok. Možno trošku nešťastne, ale poďme poporiadku.

HrádokNávrhy na výlet nejako nepadali tak sme s Lukášom navrhli Hrádok. Hlavné dôvody boli dva. K dispozícii bola chatka a priestor pre autá a stany. Druhým bol samotný Hrádok. Lezenie pre všetky kategórie lezcov. Dlhé cesty v obťažnostiach zaujímavých aj pre nás a taktiež viacdĺžky na vyskúšanie. Tradičné aj odistené cesty. Bouldre na neďalekej Končitej. Problém bol iba jeden. Počasie. Hic nenormalny bol, ale prekladať to na inokedy sa nám už pravdupovediac nechcelo. A nikto neprotestoval 😀 

  1. deň

Došiel som vlakom z BA (klimatizovanym) nejako poobede, cestou hore ma vzal Filip, ktorý došiel už v stredu a šli sme kúpiť nejakú večeru. Filip s Matúšom v potoku postavili menšiu hrádzuBaňurik a tak sme mali úplne luxusný baňurik, ktorý sa využíval počas celého našeho pobytu. Večer sa dovalila časť Slaňáku Maťovou priamou autobusovou linkou Vranov – Hrádok. Večerná opekačka a pivečko padlo veľmi vhod.

  1. deň

Kedže bol neskutočný hic a Hrádok sa lezie na slnku, tak trebalo vstať veľmi skoro aby sa stihlo poliezť aspoň zopár ciest. Ráno sa zo spacáku podarilo vyhrabať Filipovi, Matúšovi, Dominike a Soni. Spod spacáku som ich jedným očkom vyprevadil a išiel ďalej zdichac.Okolo 10-11 už boli späť. Kubo s Vikou sa vybrali Ranný vstávačibouldrovať na Končitú. Kubovi sa podarilo preliezť Levitáciu (7A). My sme zatiaľ spracovali mäsko na zajtrajší guľáš a dnešnú fazuľovicu. Dajaké drevo sme prichystali a potom za odmenu čľupkanie sa v baňuri. Došli ďalší členovia z východu a čiech a zopár sympatizantov z BA. A večer už klasicky 🙂

  1. deň

Toto ráno som si šiel zaliezť už aj ja. Aj napriek tomu, že som spal len zopár hodín a zobudil som sa vlastne až pod skalami, sa mi liezlo celkom dobre. Zo tri cesty a šli sme nazad do kempu. FilipSekaniny s Peťom skúsili viacdĺžku. Okolo obeda nás Peťo zaviedol na Sekaniny. Skaly sú schované v lese, takže sa liezlo podstatne lepšie. Okrem Šutra, ale nikto iný lepšie výkony nepodaval 😀 Vrátili sme sa do kempu a všetci rovno do vody. Podávalo sa pivo a guľáš. Všetko tak jak ma byť. Hudobníkov sme mali viac než dosť. Gitara horela.

Ďalšie ráno už len pratačky a pred obedom už po nás neostalo nič okrem poľahanej trávy. Ďakujem krásne za parádny predĺžený víkend.

Dúfam, že ste si ho užili aspoň tak ako ja. Okrem kusancov od komárov a kliešťov sme iné zranenia nemali. O rok sa vidíme znova!

výprava: skoro cely slaňak, už ani nepamätam kto presne (viď foto pod člankom) 😀

Bako

Spoločná foto

deti Opäť na skalách 18.5.2019

deti Opäť na skalách 18.5.2019

Tak ako minulí rok, tak aj tento sme sa rozhodli odmeniť naše šikovné deti z krúžku. Ako? Samozrejme lezením na skalách. Objednali sme počasie, vybrali termín a miesto. Ako stále naše obľúbené Zámutovské skaly.

V sobotu ráno sa všetci účastníci zišli na autobusovej stanici vo Vranove, posadali do autobusu a vyrazili do Zámutova. V Zámutove všetky deti povyskakovali z autobusu a plné nadšenia a energie sa vybrali na cestu k skalám. Po dlhom šľapaní blata do kopca, začalo nadšenia a energie trocha ubúdať. Malou záchranou sa stal prírodný prameň pri ktorom sme sa všetci osviežili a nabrali zásoby vody na neskôr. Cestou nahor sme sa tradične zastavili pri obrovskom niekoľko storočnom chránenom dube. Spravili niekoľko fotiek a pokračovali ďalej. Sledovať natešené tváre detí keď sme dorazili ku skalám stálo naozaj za to. Nejaký čas sme si oddýchli, najedli sa a šup šup povybaľovať a porozdeľovať si lezecký vercajk.

Pod Filipovim drobnohľadom si všetci zopakovali ako sa správne naviazať na lano. Počas tejto „skúšky“ sa  Viki a Kika  šikovne postarali o to, aby už boli na skale natiahnuté laná. A my ostatní sme Opakovaniesi porozdeľovali ďalšie úlohy (fotografi, ističi, a strážcovia ohňa).

Niektorí boli na skalách po prvý krát, ale za tými ktorí už skalu okúsili dlho nezaostávali. Každý  si vyskúšal viacero obťažnosti a niektorí prekonali svoje doterajšie limity. No a najväčší odvážlivci sa dokonca pustili aj do zlaňovania. Niekoľko hodín lezenia nám všetkým dalo poriadne zabrať. Všetci unavení sme postupne začali baliť laná a všetok ostatný materiál. Na záver sme vybehli na vyhliadku. Odtiaľ sme si vychutnali parádny výhľad, spravili niekoľko fotiek a utekali dole. Dole nám Ďuro za odmenu rozdal džúsiky a horalky (úžasný moment).  Nastal čas vrátiť sa späť. Ďuro si vzal na pomoc Dominiku a spolu bezpečne odprevadili všetky deti do dediny. A tam si ich už vyzdvihli rodičia.

Myslím si, že to bol krásny deň z ktorého sme vyťažili čo sa dalo. Tak už len počkať rok a sme opäť pripravení zozbierať kopec nových zážitkov a skúseností.

Soňa 😀

Vrcholovka

Rok osobnej metamorfózy

Rok osobnej metamorfózy

Článok možno trocha atypický, no predsa je tu a s minimálnym meškaním! V skratke, kocke či stručne vám priblíži moje počiny, zábavy, strasti a ,,voľnočasové,, aktivity ohraničené kalendárnym rokom 2018.

Rok veru nabitý, ovplyvnený a obohatený z viacerých strán a to či už spoznávaním osobností, alebo presunu z trvalého bydliska za štúdiom a vecami s tým spätými.  Každopádne to všetko hodnotím s najväčším možným kladným postojom. No keďže všade musí byť rovnováha,  tak by mi nedalo spomenúť, že tak ako toho kopec prišlo, tak s množstvom ľudí som nemal možnosť sa postretávať a tráviť radostný čas. Či už rodina (lezecká/nelezecká), priatelia z Vranova n/T, no taktiež tréningoví nadšenci z KE, HE, samozrejme Oreského a celého východného konca republiky.

         Môj väčší krok pripisujem k udalosti spoznania Jožka P. z okolia LM, keď sme sa čírou náhodou stretli na KalamárKape 2017 (ďakujem Jožko S.). Po lezení počas nádherného jesenného víkendu sme sa udržali v kontakte. On mi otvoril oči, citujem ,,liezť osmičky v dnešnej dobe u mladých je povinnosť,,  samozrejme ak hľadia na lezenie z takého športového hľadiska. Vyfasoval som homemade zlagboard, k tomu zopár tréningov od Patxiho Usobiagu, a započal sa môj prvý kontakt s tréningom v lezení. Krásne poobedia, doobedia v undergroundovej bouldrovke v LM, zopár sekúnd visu na fingerboarde boli receptom k mojím lezeckým počinom v roku 2018, dostaneme sa k ním konečne ?

         Z počiatku roka ešte stále v naivnej myšlienke, že liezť bude s kým, som lezenie na lane ešte chvíľu hrotil. To u mňa vyvrcholilo asi dosiahnutím vytúženého čísla IX na lane. S rýchlym prelezom Finále ´88, 7b+ sa lano odložilo pekne do postele a svetlo sveta videlo už pramálo.

Skalka pri Trenčíne

Začal som za zaujímať o bouldering, od chlapcov som čosi vedel, že na Liptove sa liepať dá, no konečné možnosti očakávanie predčili po všetkých smeroch. S prospechovým štipendiom som veru nevedel čo, tak moja prvá bouldermatka prišla za kresťanské (bez urážky-joke). Postupne som spoznal Fiďa, Zavakyho a miestnu stálicu borcov z LM. Začali sa rodiť prvé kilometre s matracom na chrbte, poctivé ,,sešn,, až do hĺbky kože (ako sa na Liptovskú žulu patrí), a prvé koťagá pod bouldrom.

Končitá. Veľmi pekný, veľmi horúci deň strávený v tejto andezitovej oblasti. Určite treba prísť silnejší a obklopený lepšími podmienkami.

Počas leta som uskutočnil viacero pekných jednodňových výjazdov či už za liptovskou žulou alebo pieskovcom na Makyte.  No keďže mojá SD karta je nezvestná zachovalo sa len veľmi málo dokumentácie. V článku sa stretnete s nejakými insta odkazmi dielne Dávida: Hovoriaci kameň 7A – Tatry

Darebák 7B+

Samostatná kapitola THT James 2018 – Boulderblast. Pod záštitou slovenského horolezeckého spolku a usporiadateľov Boulderblastu  tentoraz Zavakyho a Aďa C. Už po 9.  krát vznikla parádna akcia s cieľom stretnutia priaznivcom boulderingu, a to nielen slovenskej národnosti! Kto bol vie, ranné šľapačky Mengusovskou dolinou, dlhé dni v údolí pod majestátnymi štítmi Bašty, dychberúce pohľady, vôňa kávy, telesná bolesť spôsobujúca slasť duchu. Aj to je ten bouldering! Kopec nových známostí, línií, večerná sauna-pleso (pššt)-sauna, kaďa, ranná kávička na terase, aj to je k mání. Vraj sa aj súťažilo, to som vôbec nevedel, prišiel som si hlavne zaliezť v novom sektore na kvalitnej žule, niečo poobjavovať a spoznať nových ľudí. Neprítomnosť slovenských borcov zapríčinila nielen materiálnu odmenu aj tých menej zdatnejších. Čuduj sa svete, odrazu sa na mňa Dávid a Aďo usmievajú a gratulujú. Lezci boli odmenení viacerí. Teraz si svoje novučičké Draga od Scarpy hýčkam. Nielen materiálnu píšem preto, lebo áno, to čo sa skrýva za tým je niečo čo sa len tak do ruky vložiť nedá. Scarpy samozrejme tešia no ten fúrik, čo fúrik, vlečka motivácie je k nezaplateniu. Aj touto cestou sa chcem poďakovať.

Kontrola 6C+

Jeseň bola pestrá, pekné pochody v samote liptovskou prírodou a hon za bouldrami. Dokonca tam kdesi behá vlk, ktorý si možno na mňa ešte pamätá. Dosť bouldrov prelezených no jeden veľký pytel, ktorý sa už teraz trasie a čaká. Etika v boulderingu je prísna, a treba ju dodržiavať.

Koncom roka sme navštívili Fontainebleau v zoskupení Zavakyho, Beša, Dejva s úmyslom čo to poliepať. Po ceste sa k nám pridali Kuko, Poldo s priateľkou. V Antverpách sme si dali pivko asi v najlepšom podniku akom som bol De Muze. Historický, jazzový podnik s pestrejšou pivnou ponukou ako má jedno slovenské okresné mesto spolu (jeden z najstarších v Antverpách). V skratke, počasie nám neprialo. Vyššia moc nám umožnila jeden deň obmedzeného lezenia na miestom náchylnom pieskovci. Čo už, tak to malo byť. Každopádne prvý kontakt s touto morfologickou nádherou stál zato. Kvalitné vínko, goudale, syry, najlepší (prvý?) steak tuniaka aký som mal od maestra Zavakyho. No zaliezli sme si na parádnej bouldrovke Karma kde dokonca trénuje francúzska repre. Prvý kontakt s bouldrovkou na svetovej úrovni ba dokonca sme stretli vlastníka samotného master of movements- Jackieho Godoffa. Little Karma 6C – Fontainebleau FR

Zima, to krásne obdobie sa mi páči ešte viac. Kým lanoví lezci si na Slovensku zalezú len s veľkou odvahou a húževnatosťou alebo pekne v teplúčku stienky, bouldering nepociťuje extra ujmu, práve naopak celkom slušnú podmienku. Spolu s Fiďom, Kukom a Poldom sa očistil parádny balvan pri RK. Balvan našla Vika, ja som ho chlapcom ukázal a počas vianočných sviatkov sa chlapci mravenčou prácou dobojovali k pekným ťažkým líniám v prevyslom teréne na travertínovom monštre.

Travertínové monštrum

Takto nejako som si prežil rok 2018. Veľa som sa toho naučil, prvý rok boulderingu za mnou, viem čo zlepšovať, na čom stavať a už teraz sa teším na nadchádzajúci rok.

Musím sa poďakovať všetkým ľuďom ktorý ma tento rok naviedli, viedli správnym smerom, spríjemňovali chvíle po všetkých smeroch. Sami sú pre mňa inšpiráciou a snažím sa aby aj odzrkadlením samých seba vo všetkých pozitívnych aspektoch. Aj keď to samozrejme stále nejde.

Ja a Viki

Veľké poďakovanie patrí polovičke Vike. Každá priateľka lezca vie aké náročné to je keď o nových sektoroch rozprávaš aj zo sna. Nielen, že to akceptuje no taktiež aktívne podporuje.

Robte to čo vás baví, veľa úspechov v roku 2019, vo všetkých sférach či už lezeckých, sociálnych, súkromných alebo duchovných.

Zopár boudrov: Darebák 7B+, Ohnisko SD 7B+, Centrálny traverz 7B, Stará korytnačka 7B, Strašiak 7A+/B, Rozlúčkový traverz 7A, Hovoriaci kameň 7A, Sola fides 7A

Jakub Adam

 

Silvestrovský výstup na Šimonku 31.12.2018

Silvestrovský výstup na Šimonku 31.12.2018

Posledný voľný deň v roku sme si nemohli nechať len tak ujsť a neuskutočniť nejakú akciu. Rozhodlo sa, že pôjdeme na Šimonku. V pondelok ráno sa všetci účastníci zišli pri Bille, rozdelili sa do áut a hurá do Zámutova, kde som ich už ako domáca čakala. Cestou sa chlapci trošku neplánovane zdržali kvôli dVýhľad zo Zámutovských skálefektu (ale to vyriešili za niekoľko minút). Po príchode na miesto štartu našej výpravy sme povyskakovali z áut, spočítali sa, naložili batohy na plecia a vybrali sa zbierať nové zážitky. Po krutom začiatku cesty plnej vody a blata sa s každým vyšším metrom objavovalo viac a viac snehu, vďaka čomu sme mohli spokojne kráčať. Počas prechádzky sme nemohli zabudnúť ani na naše obľúbené Zámutovské skaly, ktoré sme dôkladne skontrolovali z každej strany a neskôr vyšli aj na vyhliadku. Výhľad zo skál na krásne zasnežené stromy bol na nezaplatenie. Po krátkej chvíli obdivovania výhľadu sme museli pokračovať v ceste. Na chate Javorová sme si spravili malú pauzu, kde sme sa zohriali….. aj teplým čajom, nabrali stratené kalórie a znova sa vybrali do kopcov. Čím vyššie sme šli, tým sa nám ukazovali krajšie scenérie. Na vrchole nás privítala rozprávkovo zasnežená príroda, ale aj silný vietor. Tak sme sa narýchlo pokochali krásne omrznutými stromami, spravili niekoľko fotiek a utekali preč. Pri zostupe nám pomáhala aj naša milovaná gravitácia, vďaka ktorej sme sa späť vrátili pomerne rýchlo. Našu výpravu sme zakončili v Zámutove. Tam sme sa zohriali teplým čajom (aj s rumom) a po krátkom čase sa pobrali domov.Na vrchole

                                                                                                                                                                     Soňa

Mikulášske lezenie 6.12.2018

Mikulášske lezenie 6.12.2018

Na štvrtý ročník Mikulášskeho lezenia k nám po roku opäť zavítal Mikuláš. Bol zvedavý ako sa deti posunuli vpred a ako posunuli svoje hranice a výkony. Bol veľmi milo prekvapený. Prihlásilo sa 17 detí, čo je doteraz najvyššia účasť. Súťaže sa zúčastnilo 11 chlapcov a 6 dievčat. Pre pretekárov bolo pripravených 7 súťažných ciest rôznych farieb a obťažností. Všetci vydali zo seba všetko aby získali čo najviac topov. Nakoniec sa do finále prepracovali 3 chlapci a 2 dievčatá, ktorým sme pripravili tri bonusové cesty. Preteky boli napínavé až do konca. Finalisti boli veľmi odhodlaní vyhrať. Rozhodlo sa až po tretej bonusovej ceste. Výhercovia oboch kategórií sa tešili z pekných cien a diplomov. Mikuláš ale nie je skúpy a samozrejme odmenil aj ostatné deti sladkosťami. Deťom sa cesty a atmosféra pretekov veľmi páčili a tak verím, že sa o rok opäť vidíme v takom hojnom počte.

Spoločná foto

Chlapci:
1. miesto – Kristián Karas
2. miesto – Boris Lešňanský
3. miesto – Šimon Doboš

Dievčatá:
1. miesto – Emma Dolhá
2. miesto – Barbora Fialová
3. miesto – Eliška Bodorová

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Kalamárkap 28.-30.9.2018

Súdružky a Súdruhovia. Moju päťročnicu KaľamárKapu som naplnil na 140%. Čo radí tento 5 ročný plán 2014-2018 medzi najúspešnejšie. Plán na ďalších 5 rokov je jasný. Prísť, uvidieť a stačí sa zúčastniť. Vyhrávanie necháme na abstinentov. Dosť na úvod, poďte si prečítať čo som si z tohto roku zapamätal.

Deň č.1

Z BA som tento rok nešiel sám. Spoločnosť mi robila Aďa. A šofér auta, ktorý nás viezol, ale ten neni podstatný. Zvolili sme cestu autom, lebo slovenským vlakom sa nejako nedá veriť poslednú dobu. Ujo vodič nás v Detve vyhodil pred krčmou, keďže nás trošku smädilo. Ale bolo zavreté. Otváračka bola o 5 minút. ZEN. Dali sme po jednom a vyrazili ku skalám. Prešli pekné centrum starej Detvy a na zastávke stretli Palyho s frajerkou. Zvítali sme sa a pokračovali ďalej. Cestou hore sme stretli dva diviaky. Boli také milé, že nám zobrali vaky. Odľahčení sme sa znova pustili do cesty. Keď tu zrazu. Peťo zastavuje s prázdnym autom a bere nás hore. Adin plán vyšľapať hore zlyhal. Snáď ďalší rok, trimem paľce. Nanosili sme dreva na večer a potom čo dorazili posily sme sa pustili do milých diviakov. Guľaš bol PA-RA-DNY. Večer sme sa zabávali tak ako sa na ukončenie 140%-nej päťročnice patrí. Asi. Aj keď som prijal striktné opatrenia, tak si večer moc nepamätám. Vraj som sa usmieval a pôsobil šťastne. Takže kto ste smutný, tak sa len obklopte ľuďmi. A ožerte sa. Ďuri hral, my sme spievali. Slaňácka klasika.KalamárKAP

Deň č.2

Prvé a jediné moje víťazstvo v tento deň bolo, že som sa dostal z postele. Gratulujem si. Skvelý výsledok. Pri registrácii som zistil, že nemám na svete páru. Tak som “pretekal” sám. Pretekalo 22 mužských tímov a Maťo Bak. Po “dobehnutí” do cieľa a vylezení až jednej cesty som sa umiestnil “nečakane” na poslednom mieste. Ďurimu a Ďoďovi sa darilo viac. Jožko dokonca aj bežal. Počet vylezených ciest a body nesú podstatné J . Filip a Aďa súťažili ako zmiešaná dvojka a taktiež im to šlo lepšie ako mne. Stretli sme sa aj s Kubom a Vikou. Jakub tentoraz nereprezentačne vyliezol dajaké šalenoty, na ktoré sa my ani len nepozeráme. Do piatej už boli všetci nazad a mohla sa začať večerná zábava zos guľášom a pivom. Investícia do tomboly sa oplatila. Odišiel som s novou čelovkou. Kapela Katastrofa odohrala svoj katastrofálny set a potom sa gitary znova chytil náš Juraj. Klasická lezecká zábava až do rána. Ospravedlňujeme sa spiacim osobám, ktorým sme zavýjali pod oknami. Dobre vám tak.

Deň č.3

V pretekoch vo vstávaní z postele som neskončil posledný! In your face Ďoďo. Popratali sme čo sme vládali. Zbalili sa. Aďa vybavila odvoz, diky Kosťo. Porozlučovali sme sa zo všetkými a už teraz sa teším, že vás znova uvidím kamaráti.

Účastníci zájazdu: Ďuri, Janka, Ďoďo, Aďa, Filip, Vika, Kubo, Maťo

                                                                                                                                                      Bako

 

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Výročák na Zámutovských skalách 14.-16.9.2018

Tak a uplynul ďalší rok a náš klub opäť slávil výročie. A preto sme sa to rozhodli osláviť ako vždy na našich domácich Zámutovských skalách. Už som sa nevedel dočkať víkendu plného skvelých ľudí a zážitkov.

V piatok okolo štvrtej hodiny som sa pobral z Vranova smer Zámutovské skaly. Po zaparkovaní v TotemZámutove som sa vybral po modrej značke smerom hore. Asi v polovici kopca sa ozval hrom. Hovorím si, to nás obíde a budeme mať pekný víkend strávený na skalách. No čím som bol vyššie, nebo nad hlavou sa viac a viac zaťahovalo. Keď som sa konečne po dlhej a nekonečnej ceste dostal hore, krásna modrá obloha zmizla a nahradili ju čierne mraky sprevádzané bleskami a zosilňujúcim sa vetrom . Bol som tu prvý. Rýchlo som chcel založiť oheň a postaviť prístrešok pod previsom, aby som v prípade búrky nezmokol. Hodinku po mojom príchode začali dorážať ostatní “účastníci zájazdu“. To už nám krásne popŕchalo, ba až lialo. Vlado so skupinkou, ktorá došlo zo Zámutova krásne zmokla. Po asi dvojhodinovom daždi sa počasie umúdrilo a mohli sme si vychutnávať krásny večer pri ohníčku s pivkom v ruke a prípravou živánskej. Po výdatnej večeri sme sa uložili na spánok, veď zajtra nás čakalo lezenie. Noc bola pokojná. Jelenia ruja ešte nebola v plnom prúde, bolo ešte teplo. Ale sem tam sa nám nejaký ten jeleň ozval.

Ráno bolo krásne. Kávička, raňajky uprostred lesa pod skalami. Nič krajšie nepoznám. Začali prichádzať ďalší účastníci, ktorí sa nemohli dostaviť v piatok. Dorazil aj gulášmajster Pajky a začalo sa s prípravou na guláš, cibuľa, mäsko, zemiačiky. Partia túžiaca po dotyku so skalou sa vybrala liezť a zdolať nejaké tie cesty, veď sme predsa horolezci. Okolo tretej za z ničoho nič spustila prehánka, ktorá nás vyhnala naspäť do táboriska. Bol to osud. Guláš bol hotový. Vytiahli sme ešusy a pustili sme sa do gulášu. Bol vynikajúci ako každý rok. Po riadne sýtom obede sme ešte na chvíľočku vybehli na skaly zdolať posledné cesty, kým sa začne stmievať. Po lezení sme sa zišli všetci pri ohníčku. Niektorí mali ešte iné povinnosti, tak sa pobrali domov. Tí čo sme ostali sme si po opekali klobásky, špekáčiky a iné lakocinky. Večer pokračoval v príjemnej atmosfére s gitarou a kopou pesničiek až do neskorej noci, kedy sme sa poslední vytrvalci rozhodli zaľahnúť do spacákov a zobudiť do krásnej slnečnej nedele.

Nedeľné ráno bolo identické. Kávička, raňajky a pomaličky sme sa prebúdzali po skvele strávenom víkende pod skalami v kruhu dobrej partie. Ani sa nám z pod skál nechcelo vracať do mestského ruchu. Ale čo narobíme. Pomaličky sme pobalili, upratali a vydali sme sa späť domov.

Týmto by som chcel poďakovať všetkým za skvele strávený víkend plný zážitkov a príjemných chvíľ.

Menovať účastníkov zájazdu nebudem aby som na niekoho nezabudol, bola nás tam fúra a verím, že o rok si túto skvelú akciu opäť zopakujeme v takomto hojnom počte, keď nie väčšom…

                                                                                                                                                                      Jančo

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Bako v Yosemitoch 10.-14.9.2018

Vyzdvihli sme si nášho tátoša (Ford f 150 xlt 😛 ) a vybrali sa znečisťovať ovzdušie do Yosemitského národného parku. Keďže som tam šiel s kamošom, ktorý nelezie tak plán bol poturistikovať za 4 dni čo najviac. Sedák a lezky som si zabalil len pre prípad, že sa nájde niekto kto ma odistí aspoň jednu dĺžku. Majestátny Hafl Dome dominuje okoliu. Už pri vstupe do údolia ho okamžite spoznáte. Taktiež El Capitan, pri ktorom sa zastaví urobiť si svojku hádam každý. My sme neboli výnimka. El CapitanNerezervovali sme si žiadne miesto v kempoch, čo je celkom risk v týchto končinách. Ale keďže ja som majster zenu, tak keď sme došli do Camp 4, ušli sa nám posledné dve miesta. Normálne sa tam čaká už od skorých ranných hodín pred kioskom, kde vás teta ubytuje, ak je miesto, za 6 dolárov na noc. Čo je naozaj smiešna suma. ALE. V kempe sú len záchody a umývadla zapchaté cestovinami od nemeckých návštevníkov. Vďaka za to. Tak to bolo troška divoké, ale aspoň si viete lepšie predstaviť ako to tam vyzeralo počas horolezeckej horúčky v 70.-80. rokoch.

Prvá túra viedla na El Capitan (2307m). Nevedel som veľmi ako veľmi sa mení počasie v údolí. V podstate sme si toho naštudovali strašne málo. Nerobte to ľudia ..kuknite si kam idete 😀 . Keďže okolité kopce mali tak nad 2200 tak som sa riadil tým čo v Tatrách. Vyraziť skoro ráno, aby nás nezastihlo zlé počasie. Vyrazili sme i tak troška neskôr. Okolo pol ôsmej sme začali výšľap k Yosemity Upper Falls. Čas sme mali lepší ako ukazovali mapy.cz aj napriek Peťovej nekondičke. Kvôli pretrvávajúcemu letnému suchu boli vodopády úplne suché. Takže sa nebolo moc čím kochať. Teda okrem všade prítomného Half Domu. Half DomeOd vodopádov to už boli iba mierne stúpania a klesania nejakých 7,5 km. Cestou spať som si odbehol na Eagle peak (2362m) a Yosemity Point (2050m). Z oboch boli krásne výhľady do údolia a na okolité kopce. Nikdy by som nepovedal, že sa prejdem lesom s 30 metrovými borovicami vo výške 2200 m.n.m. Šišky veľké jak ľudská hlava váľajúce sa po zemi. Krásna príroda kde zásah človeka vidno len na turistickom chodníku. Prepílené spadnuté stromy a pod. Cestou sme stretli tak do 10 ľudí. Takže do Yosemitov treba vyraziť určite mimo sezóny a kvôli teplotám v septembri. Cesta dole už nebola tak príjemná. Ozvali sa kolienka. A cestou dole silno plakali. Po 26,5 km šľapania a 10 hodinách sme došli konečne do kempu. Konzervová večera a hneď spať.

Na druhú túru som sa už vybral sám. Peťova nekondička sa prejavila. Tá moja bojovala na začiatku túry tiež, ale odišla po pár sto metroch a už som bol znova vo svojom. Šľapačka na Yosemity Upper fall a potom na opačnú stranu smerom k North Domu (2299m). Vyrazil som ale troška neskôr. Zhruba o pol deviatej, ale v cieli som bol už na obed. Cestou som stretol troch amerických pánov, ktorých som sa musel spýtať na cestu. Inak by som zostupoval horolezeckou cestou 🙂 A keďže som sa nechcel vracať tou istou cestou ostalo mi už len obísť Indian rock (2592m). Znova strašne málo ľudí. Asi dve hodiny som šiel lesom úplne sám. Čo som si na jednu stranu užíval, ale v prípade útoku pumy alebo medveďa. No neviem čo by som robil 😀 . Inak super tura. Kolena už revali. Cestou do kempu som si ešte šľahol to ich trojdecove pifko a už veselý som sa doplahočil po 32,5 km a 10 hodinách k stanu.

Keďže som si nevybavil povolenie na Half Dome, tak som si na posledný deň vybral Sentinel Dome (2475m). Cesta na vrchol mala podľa appky trvať 6 hodín. A po 2 dňoch intenzívnej chôdze som tomu aj veril. Až keď som po 3 hodinach došiel na Sentinel Dome som si povedal : “Bohača !!”. Došiel som späť na Glacier point (2190m). A sedel tam asi 2 hodiny. Moje kolená by už cestu do údolia nedali. Takže som musel čakať na Peťa, s ktorým som sa dohodol tak aby ma vyzdvihol po tých 6 hodinách. Takže som čumel na ten Half Dome až ma to prestalo baviť. A celkom sa aj ochladilo, kto by to bol čakal. Už viem ako sa cítia princezné keď k nim pricvála princ na bielom koni. Mojim princom bol Peter a docválal na 350 koňoch.

Tri parádne dni pochodovačiek v Yosemitoch. PARADA! Ale už dosť bolo. Pozberali sme veci, naložili do nášho tátoša a šli ešte pozrieť akési stromy do Sequoia national park. That´s it. Odporučam takýto výlet. 🙂

                                                                                                                                                                      Bako