Browsed by
Autor: ROCK

Bežkovačky v Slaňákoch

Bežkovačky v Slaňákoch

Pandemická situácia zabrzdila a obmedzila väčšinu športov. Pre našu radosť sa naše obľúbené outdoorové aktivity ako napríklad bežky dali realizovať aj počas obmedzení. Navyše aj snehovej nádielky bolo dostatok. Na Perinbabku našťastie lockdown neplatil a asi ju aj obišla korona (čo je dobré, lebo v jej veku…) a tak naprášila dostatok snehu. My sme to preto využili na 100%! Cez víkendy sme mali nádherné gíčové počasie s krásnymi výhľadmi. Keďže víkendov je málo a je medzi mini 5 dní tak sme chodili na bežky aj cez týždeň už pod rúškom (aj s rúškom) tmy. Brodiť sa panenským snehom v tme iba s čelovkou na hlave má svoje čaro a vrelo to odporúčam každému. Som rád, že sme to využili a už sa teším na ďalšiu zimu. Teraz je už teplo a môžeme sa konečne chystať na lezeckú sezónu na skalách. 🙂

Ďuro a Peťo

Pavlovce – Hanušovské Sedlo – Tri Chotáre – Javornícka Poľana – Hanušovské Sedlo – Pavlovce

 

Zámutov – Laš – Dubník – Sedlo Obracaná Studňa – Zámutov

 

Zámutov – Chata Javorová – Sedlo Obracaná Studňa – Zámutov

 

Zámutov – Laš – Ordánky – Zámutov

 

Hermanovce – Stredný Hrunok – Sedlo Obracaná Studňa – Šimonka – Grimov Laz – Sedlo Obracaná Studňa – Kráľovská Cesta – Chata Valentína – Hermanovce

 

Herlianské Sedlo – Skaly Pod Pariakovou – Makovica – Herlianské Sedlo

 

Jusková Voľa – Okolo Oblej – Jusková Voľa

 

Pod Hrbom – Chata Čierna Hora – Sedlo Červená Mláka – Zbojnícka Skala – Hanušovské Sedlo – Zlatá Studňa – Pod Hrbom

Výročák 4.-6. septembra 2020

Výročák 4.-6. septembra 2020

Každý rok sa Slaňáci stretávajú na rôznych klubových akciách. Jednou takouto akciou je aj Výročák. Ako už názov napovedá, koná sa každý rok. Tentokrát to bolo už po siedmy raz. S príchuťou pandémie a na novom mieste. Pre jednu milú udalosť sa oslava založenia klubu musela posunúť o týždeň skôr. Blahoželáme Vika a Kubo. Nech vám to spolu lezie! Dik za holubky a kolačky.

Ku skalám sme sa dostali štvrtok večer. Ja z VT bajkom a Jančo, Monika a Apaš pešo zo Zámutova. Na lano sa nám už nechcelo, tak sme si dali full traverz pri ohnisku. Užili sme si posledné kľudné chvíle a išli spac.

V piatok sme si poliezli zopár ciest na spodných skalách pri ceste. Tvrdá šestková klasa a nové vymyslené bouldre nám dali riadne zabrať. Príjemne zničení sme zbalili veci a prešli sme sa na chatu Javorovú. Tam nás už čakali ďalší členovia Slaňáku a pivo. Miesto okolo chaty nám ponúklo skvelý priestor na postavenie stanov, posedenie pri ohni a strechu nad hlavou v prípade dažďa.  Ale všetok dážď sme si vyčerpali v Stratenej a na THT, takže v sobotu sme to poriadne lezecky rozbalili. S Monikou sme oprobovali Čulkovský hrebeň. Pohybovali sme sa niekde okolo stupňa obťažnosti 6. Prístup a pohyb pod skalami nič moc, ale lezenie nááádherne. Rozhodne odporúčame. Zvyšok klubu si zaliezol na Zámutovských skalách. Väčšinou to boli klasiky čo stále, ale hlavne sa rodičia venovali lezecky deťom. V nedeľu sa liezlo len doobeda. S Peťom sme vyskúšali zopár ciest na spodných skalách a zistili, že málo lezieme :D. Ako doplnkový program sme mali slack line, freesbee, bajk, opekanie, spievanie, pijanie, jedenie a ich rôzne kombinácie. 20 kíl živanskej bolo málo a guľaš parádny. Nikomu sa nič nestalo a pivo sa vypilo, takže ďalší podarený Výročák za nami. Tisíc takých pred nami!! 

Všetkým zúčastneným ďakujem, že prišli a vidíme sa znova o rok.

Bako

Spoločná foto

Konečne na Kobyle

Konečne na Kobyle

Keď som prvý krát zavítal do Českého raja a videl tie obrovské pieskovcové veže, s prvými kruhmi 100 metrov 😀 nad zemou, neveril som, že tam niečo vyleziem. Dva týždne som sa len prechádzal pod vežami a snažil sa to pochopiť, či je možné niečo také vyliezť. Začiatky boli ťažké. Prvé cesty boli krátke vežičky, ktoré nemali žiaden kruh a keď som to prežil, bol som šťastný ako nikdy. Postupne som skúšal ďalšie cesty a pomaly to šlo. Najviac mi učarovala Kobyla, dominanta Českého raja, 27 metrová veža, previsnutá zo všetkých strán. Chodil som okolo nej rok a okukoval, ktorú cestu by som dokázal vyliezť. Veľmi som nemal z čoho vyberať, keďže najľahšia cesta je za VIIb. Minulý rok som nenašiel „moral“ na vylezenie žiadnej cesty na Kobylu. Začiatkom tohto roka bola podmienka veľmi zlá, bol som zatvorený v karanténe na Slovenku. Keď som sa konečne dostal do Českého raja počasie nám neprialo,

Klikatá spára
KLIKATÁ SPÁRA

tak sme liezli na severe. Konečne sa nám cez víkend (19.9.) podarilo dostať do Raja a bola výborná podmienka, všetko krásne suché. Prvou cestou sme začali zľahka, Klikatou správou za IV na Železné veže. Okolo tejto cesty som chodil minulý rok, ale nenašiel som odvahu sa do nej pustiť. Cca 20 metrová cesta bez kruhu, pre mňa s odpudivým slovom v názve, SPÁRA. Nakoniec to bola celkom prijemná cesta, špárou sa veľmi nemuselo liezť, ale Peťka mi vravela, že bolo strašné sa na mňa dívať, ako sa v tom neviem hýbať. Druhú cestu som mal vyhladnutú tiež z minulého roka, 20 metrovú cestu s troma kruhmi, Diskobolos za VIIc, RP VIIIna Platinovú stenu (RP znamená, že cesta je vylezená bez odsadnutia v kruhu, alebo pádu). Minulý rok som sa o ňu pokúšal, ale nedoliezol som ani k prvému kruhu a nepríjemné sa tam odskakuje do svahu. Prvý kruh je v cca 7 metroch a najťažší krok je pod kruhom. Našťastie sa mi to podarilo dať na prvý pokus. Po tejto ceste som už bol pripravený na Kobylu. Cestu som mal vybratú jednu z„najľahších“, Českú cestu za VIIb, RP VIIIb,s 5 kruhmi a od prvého kruhu postavením k druhému(cesta bola vylezená v roku 1939, za VIIIb je to od prvého kruhu voľne bez postavenia). Cesta sa začína liezť puklinou, ľahkým lezením cca 10 metrov k prvému kruhu. Pri prvom kruhu som dobral Peťku, mali sme v pláne, že ona sa postaví na mňa a cvakne druhý kruh. Problém je v tom, že prvý lezec si musí odsadnúť dokarabiny v prvom kruhu, aby bol čo najvyššie. Druhý lezec sa musí postaviť na plecia

Diskobolos
DISKOBOLOS

tomu prvému, aby dotiahol kruh, pričom prvý ho v tej polohe istí, ale prípadný nezdar je odmenený pádom na policu. Po dvoch Petkiných pokusoch s tým, že jednu nohu mala na mojom pleci povedala, že to nedá. Zahájili sme plán B, ja sa postavím na ňu. Plán B zlyhal v momente, keď som sa jej postavil na nohu a ta to nevydržala a povolila. Pán ktorý stál pod vežou z toho mal dobrú show, ešte aj dodal, že minulý týždeň tu pozoroval tiež nejakých lezcov, ktorým to nešlo. Našťastie sa za nami prišiel pozrieť kamarát Pepek, ktorého sme nakoniec využili, hodili mu sedák, doliezol to k nám a postavil to na mne. Cvakol nám druhý kruh, prevliekol tam smičku a naša cesta bola otvorená k ďalšiemu pokračovaniu. Pepek to zlanil, Peťka si ma dobrala a ja som pokračoval ďalej. K druhému kruhu som sa pritiahol smičkou a cvakol ho. Potom nasledoval nepríjemný odlez solivými chytmi po pravej hrane k tretiemu kruhu. Cvakanie nebolo veľmi príjemné, pretože stena sa začala mierne nakláňať. Našťastie sa podarilo a pokračoval som ďalej. K štvrtému to bolo po krásnych železných chytoch, úžasné lezenie, len to už trochu ťahalo ruky. K piatemu kruhu sa  chyty pomaly zväčšovali a dolez na vrchol po pukline bol za odmenu. Peťka za mnou doliezla úplne vyčerpaná s bandaskami, ale ten výhľad z Kobyly stál za to. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, užili si krásnu chvíľu na veži a pomaly zlanili dole. Je to krásna cesta, krásny zážitok a  krásny pocit dostať sa na vežu, na ktorú prvý krát vyliezli pred 81 rokmi.

Šuter

Tradičný horolezecký týždeň – Popradské pleso 10.-16.8.2020

Tradičný horolezecký týždeň – Popradské pleso 10.-16.8.2020

Všetci sme s napätím čakali či tohtoročné THT bude alebo nie. Pre Covid-19 sa  zrušilo veľa skvelých podujatí. Nakoniec sa ale Tradičný horolezecký týždeň uskutočnil a my sme tam boli tiež.

1.deň

Tohto roku som sa cesty na Popradské pleso neobával. 4 km po asfalte a pijete pivo. Lenže, nový bajk a lenivosť mi nijako na turistickej kondičke nepridali. Takže ten 4-kilometrovy výšľap som dosť cítil. Zástupy ceprov mi tiež na nálade nepridávali. A na okolo idúcich cyklistov som len závistlivo zazeral. Zhruba po hodine a pol (!) sme došli na hotel. Dali obed, ubytovali sme sa a dali si prechádzku k Symbolickému cintorínu. Večer došli Filip a Maťo P.

2.deň

Keďže na THT chodí veľa ľudí a na Popradské pleso 10x toľko ako na Brnčalu, chcel som mať lezenie za sebou už na začiatku týždňa. Nemal som so sebou skúsenejšieho spolulezca, s ktorým by som mohol skúšať aj čosi odvážnejšie jak len tatranské troječky. A tieto cesty bývajú počas THT plné.

Vybral som teda na rozlezenie cestu na Volovke, Južné rebro (III). Nástup sa nám predĺžil kvôli chýbajúcej kondičke, ale v utorok na Rysy nechodí nikto, tak aspoň ceprov nebolo. Cesta nádherná pre začínajúcich lezcov. Dali sme to vo vibramách. Založiť sa furt dá. Je to krásne položené. Štandy sú vyborhákované. Cesta dole cez dva 60 m zlaňáky východne od rebra. Cestu som ťahal celú ja. Monča sa prechádzala na druhom konci. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Večer došli Krivákovci, tak bolo veselo.

3.deň

Žabí kôň. Už som spomínal tatranské troječky. Tak toto je asi najznámejšia. Pred 4 rokmi nás sem zobral ako úplných tatranských začiatočníkov náš Predseda. Teraz som si to vytiahol už sám. Prístupové žľaby sme trafili. Jemne free sólo vždy zdvihne morál. Z hotela sme vyrazili príliš neskoro (8:30). Tak sme si museli na cestu počkať zhruba hodinku. Pred nami asi 4 skupiny Čechov. Videl som ako mali všetci lezečky na nohách tak som sa nechal zlákať aj ja a svoje čerstvo podlepené preglejkové miury som si na nohy nejak obul. Chyba preveľká. Dalo by sa to aj vo vibramách. Ale ja som masochista. Mne bolo dobre 🙂 Zlaňovanie bola tiež divočina. Keď som visel nad skupinkou Čechov, ktorá bojovala s pomotanými lanami, tak sa mojich lán pridržiavala dvojka ktorá doliezla po nás. Jeden z nich si naň dokonca dal aj prúsik. Veď prečo nie … nakoniec zlanili každý na svojom konci ponad hlavy tým domotancom nižšie. Neviem kde sa chlapi tak ponáhľali. My sme ale zlanili už v poriadku bez zhonu. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Zišli sme dole na hotel. Dali večeru a šli spať.

4.deň

Keďže na Ostrve pred pár rokmi vyrástlo zopár odistených ciest, tak som zvolil náš ďalší cieľ tam. Aprílová cesta od Ondreja Bizuba a Ľubomíra Kolárskeho za V. bola núdzová voľba keďže v Augustovej ceste, ktorú som chcel ísť pôvodne, už boli dve dvojky nastúpené. 1. dĺžka za V bola celkom zaujímavá. Veľa veľa na trenie, troška mi aj stískalo keď som robil kroky, troška vyššie nad posledným istením, kde som skalu iba hladkal a všetko držali už roztiahnuté miury. 2. dĺžka len traverz cez kosodrevinu. 3. dĺžka za V- znova preverila morál a trošku aj silu a vytrvalosť, (veľa som tohto roku pred THT nepoliezol). 4. a 5. dĺžka už bez väčších problémov. A okrem toho, že som bol stále nejako krátky ku štandom, tak sa liezlo super. Do trojky som si zobral Monču a Maťa P. pre ktorého toto bola prvá cesta vylezená v Tatrách vôbec. Hore mi bol vďačný, ale či si to hovoril aj počas lezenia, to už musí povedať on :D. Monike sa lezenie tiež veľmi páčilo. Cesta odistená borhákmi. Štandy tutové. Kto by sa veľmi bál, tak si môže dozakladať svoje. Počasie hlásili naho*no. Bolo nádherne! Večer došli ďalší Slaňáci. Už sa nám začína plniť izba.

5.deň

Pre neexistujúcu kondičku som si prial aby už konečne pršalo. Podarilo sa! Predpoveď hlásili fakt zlú, tak sme lezenie nechali tak a šli sme pozrieť bouldrovú oblasť, ktorá vyrástla hneď za hotelom. Preliezli sme zopár (doslova) bouldrov a jemne zmokli. Klubová bouldermatka funguje. Môžeme veselo využívať. Pajkymu sa podarilo konečne dosiahnuť Kôprovský štít, lebo po minulé roky ho stále vyhnalo zlé počasie. Došiel už konečne aj Predseda. Večer boli už aj prvé prednášky. Český Mara, o ktorom som počul prvý krát (hanba) nám porozprával o svojom horolezeckom živote. Večer už tatransko-klasicky 🙂

6.deň

Nastupovať a zostupovať sa nám moc nechcelo. Predpoveď znova naho*no. Tak sme sa prihlásili na Boulderblast. Preteky v liepaní. Z predošlého dňa sme vedeli že minimálne 2 bouldre vyliezť dokážeme, takže s nulou na konte by sme neodišli. Pre niektorých to bola prvá skúsenosť s bouldrovaním vonku. Nakoniec sme zmokli znova, ale stálo to zato. Dominika si odniesla parádne 2. miesto v kategórii hobby, keď zaostala za prvým miestom len o zopár bodov. A prvé miesto najprv vyhrala Monika, ale keďže nie sme hovadá tak sme organizátorov museli upozorniť že nie … nevyhrala 😀 . Ale to nevadí, oslávili sme aj tak! Po vyhlásení najlepších prelezov za celý týždeň, sme mali možnosti si pozrieť film od Pavla Barabáša – Everest Najťažšia cesta. Veľmi emotívny a silný film. Po tomto už nasledovala Gazdovská hodovačka a tatranská zábava.

7.deň

Veľmi dlhý týždeň bol tohto roku na THT. Každý deň sa niečo dialo. Partia skvelá. Bez úrazov. So super zážitkami. Balíme a ideme domov. Teda skoro. Ja si idem ešte odbajkovať celé Slovensko. Vidíme sa ďalší rok na 100ročnici JAMESu !Spoločná foto

účastníci: Maťo B., Monika, Filip, Maťo P., Katka, Janko, Dominika, Miro, Ďuri, Maťo I., Pajky, Predseda, Maťo K. so synom Riškom a Ďoďo

Bako

Splav – Božčice – Streda nad Bodrogom 17.-19.7.2020

Splav – Božčice – Streda nad Bodrogom 17.-19.7.2020

 V dňoch 17.-19.7. sa konal splav, organizovaný spriatelenou skupinou vodákov GAVRA, ktorého sa zúčastnili aj 3 členovia SLAŇÁKOV. Je to akcia, ktorá sa každoročne opakuje na Cyrila a Metoda už po niekoľko rokov. Tohto roku bol z dôvodu zvýšenej hladiny riek v dôsledku dažďov presunutý splav o dva týždne.

Naložil som si vodácku výbavu a spolu s Lenkou a deťmi sme sa vybrali po Ďura, ktorý už netrpezlivo čakal pred vchodom svojho baraku na svoj odvoz. Rýchlo sme nahádzali batožinu a gitaru do auta a hor sa k LIDL, keďže odchod mal byt o 9:00 a bolo o 5 minút deväť. Po príchode sa už značne početná partia ľudí hlasite vítala a rozprávala. Hneď po prehodení bagáže do sprievodného vozidla sme sa pozoznamovali a všetci sme naskákali do autobusu, zakývali známym a hurá k vode. V autobuse bolo cítiť tu správnu atmosféru, každý bol nažhavený na vodu. Akurát počasie bolo proti nám. Bolo chladno, zamračené a bolo jasné, že bude pršať. Ale to nikto neriešil.

Po príchode do obce Božčice, konkrétne k hrádzi pred dedinou, sa všetci vychystali na vodu a po úvodnej registrácii už nič nebránilo spustiť sa do prúdu. Dážď medzitým už pridal na intenzite a nikomu sa preto na vodu veľmi nechcelo. Tak sme zobrali svoj “gumeňák“ a vybrali sme sa s Ďurom ako prví. Voda mala solídny prúd, akurát, že bola kvôli dažďom dosť špinavá. Po 50 m sme zaparkovali pod strom, ktorý nás ochránil pred dažďom a rozhodli sme sa počkať na ostatných.Začiatok

Po 30 min. sa vydali aj ostatné lode dole prúdom. Koryto rieky bolo ešte relatívne úzke a brehy schodné, rieka meandrovala, bolo aj zopár perejí, ktoré stále potešia. Po čase prestalo pršať a musím povedať, že to bol posledný dážď za celý víkend (myslím na vode). Tempo sme zvolili ležérne, žiadne preteky, proste pohodička. Dobiehajúce plasťáky sa pristavovali a po rýchlej zoznamovačke sa hneď začalo nalievať všeličo tvrdé. A boli aj takí, čo už mali zopár zoznamovačiek za sebou. No proste vodáci.

Okolie rieky Topľa bolo vcelku čisté, no okolo pováľaných stromov sa kumuloval odpad rôzneho charakteru. No nebolo až tak veľa prekážok, tak to nikto nejako nekomentoval. Po cca hodine sa Topľa vlievala z ľavej strany do Ondavy (zaujímavosťou je, že sme stále išli dole prúdom a celkovo sme boli na 3  riekach – Topľa, Ondava, Bodrog). Ondava bola o poznanie čistejšia. Razom sa zmenil charakter rieky. Bola širšia, kľudnejšia, hlbšia a začal byť problém s prístupom na breh, ktorý prakticky trval až do konca splavu. Začali vznikať nepríjemnosti, ktoré sa začali objavovať po vypití niekoľkých pív. Inak bola táto časť rieky rovná a monotónna. Mňa osobne tešilo, že bola vyššia hladina a nebolo vidieť vodnú zeleň, ktorej bolo v tejto časti rieky viac ako dosť.Spoločný vor

Po krátkej prestávke v obci Horovce nás čakala druhá polovica splavu až do miesta vylodenia do Zemplínskeho Hradišťa. Tento úsek bola pekná veslovačka. Tempo bolo konštantné, počasie sa začínalo umudrovať a bolo citeľne teplejšie. Po celkovej dĺžke 22km končíme a pri brehu dáme krátku kúpačku vo vode, ktorá bola príjemne studená. Vytiahli sme loď na breh, zobrali si batožinu z auta a vybrali si postaviť náš útulok na dnešnú noc. Stan sme postavili, uložili batožinu a rozhodli sme sa, že si dáme čapované pivo (kt. bolo súčasťou splavu v základnom tábore). Hneď sme si všimli, že pri výčape sa varí guľáš. Vôňa sa šírila všetkými smermi a bola intenzívna. Bolo to vidieť aj na stave hladiny guľášu, ktorá bola už značne nízko. Zapili sme ho dobrým pivkom.

Basecamp

Rozhodli sme sa zavolať tretiemu členovi tímu Slaňák a to Maťovi, ktorý bol už medzitým na ceste do Horoviec, kde sa nalodil a pustil sa za nami na svojom vlastnoručne vyrobenom kanoe (ktoré odporúčam vidieť na vlastné oči, padne vám sánka),  takže očakávaný príchod bol za cca 2 hodinky. Po vypití niekoľkých pív (nepočítal som koľko, pretože sme si značili čiarky na kartón) si moje telo potrebovalo dať malú pauzu, tak som sa vybral k brehu čakať na Maťa. Po niekoľkých minútach som uvidel, ako sa dolu plaví Maťo a rýchlo sa približuje. Tak som ho počkal a pomohol mu vytiahnuť loďku, vyložiť bagáž a odniesť ju do stanu. Guľáš už síce nebol, ale pivo bolo, tak sme si dali zopár do nosa, objavili sa nejaké poldecáky a tak to išlo až do skorého rána. Všetko to bolo doprevádzané gitarou, na ktorú hral Ďuro a zopár spevákov. Proste bolo veselo.

Druhé ráno bolo slnečné a veštilo, že to bude pekný deň. Po raňajkách sa zbalili stany, základný tábor a popratal sa chlievik čo sa narobil. Podopíjali sme čo ostalo a hurá na vodu. Pred nalodením sme si s Ďurom zaskákali do vody, nakoľko na brehu bol veľký nános bahna z daždivého obdobia pred splavom. Počasie po nalodení sa začalo kaziť, no zrážky neboli v pláne, takže sme si z toho nerobili ťažkú hlavu. Viacerí si uvedomili, že ich prvý deň fajne opieklo slnko, aj keď nebolo veľmi intenzívne.Počas plavby

Druhý deň nás čakal splav v kľudnej lužnej časti Ondavy, ktorá sa po cca 17 km vlievala do Latorice a vznikol Bodrog. Odtiaľ cca 2 km a sme v Zemplíne, kde končil druhý deň splavu.

Už od začiatku plavby sa začali objavovať komáre, ktorých bolo každou hodinou viac a viac. Ku koncu to už bolo na nevydržanie. Ale o tom potom.  Štýl splavu bol veľmi podobný prvému dňu. Tempo, kto aké chcel, lode sa spájali a nechali sa voľne unášať prúdom. Spájať lode do voru umožňoval charakter rieky (rieka meandrovala minimálne, bola široká so zvýšenou hladinou a silnejším prúdom ako za normálneho stavu). Ja s Ďurom sme sa nenechali strhnúť davom a rozhodli sme sa zapádlovať si. Ďuro sedel druhý deň vzadu a bol lodivod. Po cca 13 km sme mali zastávku v Brehove, kde na nás čakala milá teta z miestneho pohostinstva a s radosťou nás obskakovala. Musím povedať, že to stíhala s prehľadom.

Vylodili sme sa na jedinom možnom mieste, ktoré bolo navyše v tomto období viac než problematické, nakoľko bol silný prúd a na okrajoch rieky nánosy bahna. Ihneď za nami prichádzali ďalšie lode a pomaly sa vyloďovali, keď sa zrazu jedna posádka dostala do problémov a prevrátila sa. Bol to otec so synom. Problém bol, že to bol laminátový čln a prevrátiť ho v silnom prúde a vo vode kt. ma 1,5m je to prakticky nemožné, keďže je v nej asi 300 l vody. Tak sa začala záchranná akcia, ktorá trvala asi 30 min a odniesli si to parádne Ďurove horské slnečné okuliare, ktoré sme už neskôr nenašli. No podarilo sa nám vytiahnuť chlapca do nášho gumeňáku a loďku s otcom pritiahnuť na druhý breh a vyliať z nej vodu. Nakoniec sme proti prúdu doplávali k miestu vylodenia a musím povedať, že ma ta záchranná akcia fyzicky dosť vyčerpala. Tie 4 pivá a prekusnutie nejakého proviantu mi padlo viac než vhod.Bahnová pomoc proti komárom

Po asi hodinovej pauze sme pokračovali dole prúdom a vtedy začalo skutočné peklo na vode v podobe komárov. Zažil som kadečo, ale roj komárov všade kde sa pozrieš, je dosť silná káva, hlavne keď nepomáha žiadny repelent. Po asi hodinovom boji, ktorý sme evidentne prehrávali, som dostal skvelý nápad, natrieť sa bahnom. Kupodivu to celkom pomohlo a nebiť toho nepríjemného pachu bahna bol by to excelentný nápad. Tak bol iba dobrý. Od Brehova sme išli Ja, Ďuro a Maťo spojení loďami a nechávali sa poväčšine unášať prúdom. Medzitým sme popíjali, veslovali a smiali sa. Po 5 km sme sa dostali na sútok Ondavy a Latorice. Odteraz sme sa plavili v Bodrogu. Akoby šibnutím čarovného prútika sa prudko znížil počet útočiacich komárov a začalo sa nám lepšie dýchať. Bodrog bol už rieka, kde sa realizuje lodná doprava, takže sa začali objavovať na brehoch rôzne lodné dopravne značky. To že boli v dezolátnom stave a doprava v tejto časti Bodrogu je nulová je druhá vec. Do cieľa druhého dňa to už bola rýchlovka. Zaparkovali sme pri pontóne, vytiahli loďky a vykúpali sme sa v Bodrogu, aby sme zo seba zhodili zaschnuté bahno. Tak ako v predchádzajúci deň aj tentoraz sme rýchlo postavili stan, prezliekli sa do dlhého oblečenia kvôli komárom a išli na pivečko. Krátky pokec a hajde do dediny Zemplín do kulturáku na holúbky. Tam to začalo. Holúbky také jednohubky a počet nekonečný. Proste obžerstvo zalievané nejakou lokálnou domácou pálenkou resp. pálenkami. Po takejto výdatnej žranici sme sa dokotúľali do tábora a rovno k stolom a výčapu. Každý povyťahoval nejaké záložné fľaše. Ja som napr. vytiahol rum, ktorý zmizol za 5 minút. Prestal som nejako vnímať čas, nakoľko mi bolo veľmi príjemne, výborná partia, skvelá zábava, trampské a vodácke piesne. Proste romantika ako vyšitá.

Holúbková žravka

Atmosféru narušovalo občasné ručanie účastníkov splavu, z dôvodu nadmerného požitia holúbkov, ktoré ako som neskôr zistil zanechali na mnohých ťažké spomienky.

Tretí deň ráno klasika ako druhé. Dať sa dokopy, najesť, vypiť, zbaliť a čakať, kým sa vydáme  na cestu. Pravda bola, že sa nikto nikde neponáhľal a na vodu sme sa dostali až po 10:00. Hneď sme sa dali s Maťom do voru a tak to ostalo až do konca splavu. No medzitým sme sa pripojili k ostatným lodiam, ktoré boli všetky spojene do jedného voru, čiže išlo 12 lodí ako vor. Bola to celkom sranda. Táto plavba trvala asi 2 hodiny (no mohli to byt aj 3 nie som si už teraz istý). Nakoniec doplával náš gumeno-drevený vor do finále splavu a to do mŕtveho ramena rieky Bodrog pri obci Streda nad Bodrogom.

Celkovo by som zhodnotil, že je to splav určený pre rekreačných vodákov. Odporúčam aj pre rodiny. Len treba zvážiť, či je rozumné pri takom množstve komárov sa púšťať do takýchto akcii s malými deťmi. Vrelo odporúčam ľuďom, čo sa chcú spustiť a bez zbytočných obáv dôjsť do konca. Tých, ktorí majú radšej aj nejaký adrenalín veľmi nepoteším, jediná svetlá výnimka bola prvá polovica prvého dňa, keď to tieklo a bolo aj zopár zaujímavých perejí. Ale to je tak asi všetko. Ja osobne by som si vybral k splavovaniu s partiou hornú časť rieky Topľa od Hanušoviec alebo Ondavu od Slovenskej Kajne. Kde je istota splavnosti. Čo sa týka druhej časti splavu – na súši, tak tomu nemám čo vytknúť a hodnotím to na veľmi podarený víkend, z ktorého som sa musel aspoň ja dva dni zotavovať.

 Matej

Ťažká pohoda

Dedinky – Stratená 18.-21.6.2020

Dedinky – Stratená 18.-21.6.2020

Tento rok je naozaj riadny blázinec a počasie nie je výnimkou. Ale bez lezeckého výjazdu by to nebolo ono. I keď tento klubový výjazd už by sme ťažko nazvali len čisto lezeckým. Keďže nám silno pršalo tak si na svoje prišli aj bajky, lode a turistika. 

Poliezť sa podarilo len dve cesty. V Sektore pri ceste sa preliezli Platňa (V-) a Cez previs vľavo (VI) čo bola 4kova cesta so 6kovým krokom cez previs. Obe cesty riadne mokré, ale šlo to i tak, až kým nás nevyhnal lejak. Liezli Maťo B. s Monikou.

V oblasti bicyklovej toho bolo trošku viac. Prvý večer sme urobili len krátky okruh do Stratenskej píly. Všetko mokré, všade blato. Druhý deň sme si dali cestu zo Stratenej cez sedlo Kopanec k horárni Sokol a späť. A tretí deň sme sa zo Stratenej pustili do Dobšinej a dali si Dobšinský kopec. Bajkoval Peťo, Lukáš a Maťo.

Cez Stratenskú PíluCyklisti

https://sk.mapy.cz/s/juhejacagu

Cez sedlo Kopanec

https://www.strava.com/activities/3647557935

Dobšinsky kopec

https://www.strava.com/activities/3647558610

Vodáci sa tiež nenechali zahanbiť. Na rozbúrenú vodu riečky Hnilec sa pustili Matej s Filipom a Maťo A. Riečka, ktorá je za normálnych okolností ťažko splaviteľná, lebo v nej chýba voda, tak teraz po týchto dažďoch to bola riadne divoká rieka.

Keďže sme tento rok mali so sebou asi všetky slaňácke deti, tak pre ne zorganizovali rodičia prechádzky do Stratenského kaňonu.

O večernú zábavu sa staral gitarový a spevácky zbor Slaňák. Kuchársky zbor zasa pripravil fajnovú fazuľovicu a o čapovanie sa staral hostinec Stará Krčma, ktorý nás všetkých ubytoval a napojil. Jeden z večerov nám spestril aj Mišo Sabovčík s partiou, ktorých vyplavil Hnilec priamo k nám do kempu.

Všetci sme sa zo svojich výjazdov vrátili živí a zdraví, len predsedovi sa z toľkého dažďa zatočila hlava. Do Stratenej sa raz určite vrátime, ale s poriadnym počasím.

Účastníci zájazdu: Maninovci, Adamovci, Krivákovci, Homzovci, Bukovci, Andrejovci, Dudovci, Adamovci ml., Lukáš, Jaro, Soňa, Bako, Moňa, Dominika, Miro, Maťo, Ďoďo, Filip a priatelia z horolezeckých klubov Rožňava a Zvolen.

Bako

Dreveník 23.-24.5.2020

Dreveník 23.-24.5.2020

A je to tu, po nekonečne dlhom  „korona ošiali“ sa tento rok chystáme na prvú väčšiu lezeckú akciu. Tento krát sme sa pripojili k našim kamarátom z HO Slávia Zvolen, ktorí si na výjazd vybrali veľmi pekné miesto. Národnú prírodnú rezerváciu Dreveník (najväčší travertínový útvar na Slovensku).

23.5. 2020, 6.17 – Traja mušketieri Dominika, Maťo a ja nasadáme na vlak smer Prešov. Tam sa stretávame s Mirom a konečná zostava štyroch mušketierov nasadá na bus smer Spišské Podhradie. Odtiaľ sme to k penziónu mali peši necelú hodinku. Cesta viedla popri majestátnom Spišskom hrade, nooo bohužiaľ do kopca. (ktorý inteligent si postaví dom na vrchu skaly?) Vchádzame do dedinky a už z diaľky vidíme z lesa vytŕčať skaly. Jeeeej tam idemeee. Rýchlo sme sa ubytovali a naraňajkovali. Väčšinu lezeckého vercajku sme naložili Mirovi na chrbát, opýtali sme sa na cestu a plný nadšenia sme sa vybrali ku skalám. Samozrejme nám z tej eufórie zlyhala orientácia v teréne a tú spomínanú, peknú cestičku popri aleji stromov sme minuli, a namiesto nej sme sa brodili kríkmi. Po čase blúdenia rôznymi sektormi sme konečne našli to správne miesto a vytiahli sprievodcu. S nemým úžasom sledujem to množstvo lezcov na jednom mieste. Taká hustá premávka sa len tak nevidí.

Medzičasom z Vranova dorazil aj zvyšok partie Maťo B., Filip a Ďuro, Jožko a Peťo s rodinkami.(asi sme blúdili dlhšie ako sa zdalo). S každým členom ktorý prišiel, prišla aj veľká dávka pozitívnej energie. Keď sa zozbierala konečná zostava Slaňákov, akoby celé miesto patrilo len nám. Počuť všade navôkol známe hlasy prinieslo nie len množstvo dobrej nálady, ale aj viac sebavedomia pri lezení. Rozdelili sme sa a každý liezol koľko vládal. Pre zopár z nás to bola prvá skúsenosť s travertínom a o to viac sme si to vychutnávali. Poliezli sme veľmi pekný sektor – Raj – tvoria ho rôzne skalné útvary a kamenné veže. Dali sme si nejaké 4ky, 5ky, a niektorí aj poriadne pecky (v ktorých sa viselo aj 20minút ;D). Dokonca padlo aj niekoľko OS prelezov. Po dolezení väčšiny ciest nás čakal fakt parádny výhľad (už chápem ten hrad). Dovolím si povedať, že v tento slnečný deň sme sa vybláznili asi všetci. Hodiny ukazujú, že už máme väčšinu dňa za sebou tak pomaly balíme. Rýchlo cvakneme zopár spoločných fotiek, aby bolo čo založiť do albumu a postupne schádzame k penziónu, kde si niektorí stihli dať aj čapované pivo.

Všetci sa rozišli a piati z nás zostali aj na noc. Večerné posedávanie v altánku sa nieslo vo veselom duchu. Dlhé konverzácie, spomínanie či plánovanie spoločných akcií a dobré jedlo. Čo viac si priať ? Spať sme sa vybrali celkom skoro, veď zajtra lezieme. Bohužiaľ počas noci spŕchlo a liezť sa vybralo len zopár borcov. A tak štyria mušketieri ukončujú víkend a ako poslední odchádzajú z krásneho miesta Dreveník.

Myslím si že, máme za sebou ďalšiu peknú akciu kde sme mali možnosť spoznať nových ľudí a navzájom sa od seba čo to naučiť. Na záver sa chcem všetkým poďakovať za super víkend a teším sa na ďalšie akcie.

Soňa  °‿°

Spoločná foto

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Maťo: “ Berem MTBčko na východ, pobajkujeme dačo.”
Ďuri: “ Jasne super, ber het.”
Ďuri: “A čo keby sme to spojili aj s lezením?”
Maťo: “Hmmm.”

A tak sme sa vybrali liezť bicyklami.

Ďuri navrhol Rakovský kameň. Neznáma oblasť vo Vihorlastkých vrchoch. štartTak malo známa, že sme k nej nič podrobné čo sa lezenia týka, nenašli. Len že skala je zhruba 10 metrov vysoká a zalezú si aj menej zdatný lezci. Viac nám netrebalo a už sa plánovala trasa. Kritéria pre trasu boli jasné. 1. Mimo hlavných ťahov 2. Nejaké tie napájadla po ceste. Hodil som to všetko na mapy.cz a vypľuvlo mi zhruba 50 km trasu s rovinami aj kopčekami. Odchod z VT sme si dali na 10tu hodinu. Predseda znova meškal. Nejaká fotečka na začiatok a vyrazili sme smer Vinné. Bez netrafenej odbočky by to nešlo a tak sme sa museli vracať troška späť, ale nikto nenadával. Všetci sme sa cítili dobre, všetci sme si to užívali. Prvý krát sme sa napojili v Strážskom, hneď rovno 2x. Druhý krát sme sa napojili a najedli na Vinnianskom jazere. Odkiaľ už sme začali našu trasu po Vihorlastkých vrchoch. Ďuri mal matnú predstavu kde asi skaly sú, ale nedočkavci Igor a Peťo nás nepočkali a tak sme odbočku ku skalám nechali tak a šli za nimi ďalej. Skala už bola nadohľad, ale cesta k nej viedla cez mladinu a pozbieranú kalamitnú ťažbu. Nič príjemné. Po asi hodine a pol šľapania a hľadania najvhodnejšej cesty sme konečne dorazili do base kempu. Rozložili nocľah a opiekli dajaké lakocinky. Druhý deň sme sa prebudili na dážď. skalyHurrrááá. Rýchlo zbuchať nejaké bivaky nech sme aspoň suchý, keď už nelezieme. Poobede sa už na nás usmialo slniečko. Vysušilo skalu a tak sme mohli konečne vyskúšať miestny andezit. Nemali sme sprievodcu takže sme sa museli spoľahnúť len na náš odhad. A celkom to aj vyšlo. Cesty ktoré sme liezli (asi 7 kusov sme stihli) mohli mať obtiažnosť od 4 po 6+ max. Chytov a stupov bolo všade dosť, skoro ako na umelej stene. Dosť tam bolo aj lokrov. Jeden o veľkosti taniera mi skoro ostal v ruke. Celkom zaujímavý pocit ak ste nad posledným istením. Bolo ale vidno, že sa tu veľmi nelezie, keďže aj toho machu tu bolo požehnane. Večer nás ešte prišla pozdraviť búrka, ale to už sme boli zalezení v spacákoch. Cestu domov sme už plánovali viac oddychovejšie. Tiež 50 km, ale kopcov už pomenej. Nakoniec z toho vzišiel celkom zaujímavý výletik. Len nabudúce si musím zobrať bajk s nosičom a nenosiť všetko v ruksaku na chrbte. Peace.

Nadšení bajkeri a lezci: Ďuri, Peťo, Moňa, Maťo

cesta tam a cesta späť

                                                                                                                                                                                            Maťo

Janko Ocilka pod Everestom

Janko Ocilka pod Everestom

Malá trojčlenná expedícia zo Slovenska v zložení Ján Ocilka, Maroš Goga a Patrik Krivák, člen MO MS Hermanovce nad Topľou, dedinkou nachádzajúcou sa pod vrchom Oblík v Slanských horách, navštívili Nepál a vystúpili do základného tábora expedícií na Mount Everest.

Po prílete do Nepálu a čiastočnej aklimatizácii, sa vydali na prehliadku mesta Káthmandu, ktoré leží v nadmorskej výške 1400 m n. m. Nasledujúci deň ich čakala dobrodružná 6 hodinová cesta naprieč nepálskym vidiekom do mestečka Ramechhap, odkiaľ nasledoval letecký presun do horského mestečka Lukla, kde sa nachádza najnebezpečnejšie letisko na svete, na ktorého stavbe sa podieľal Sir Edmund Hillary, prvý horolezec, ktorý dokázateľne vystúpil na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Odtiaľ sa po rýchlom obede spolu so sprievodcom vydali do dedinky Phakding. Ďalší deň prešli údolím rieky Dudh Kosi (Mliečna rieka) do dedinky Monjo a  do Jorsalle (2845 m n. m.), kde sa začína Národný park Sagarmatha, čo v sanskritskom jazyku znamená „Tvár nebies“.Base camp

Cestou plnou karaván jakov a mulíc prevádzajúcich zásoby do mesta šerpov Namche Bazaar, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 3450 metrov, sa im prvýkrát na krátko ukázal Everest. V Namche Bazaar ich čakal aklimatizačný deň, ktorý využili prehliadkou na vysokohorské pomery rušného  mestečka. Po krátkom oddychu nasledoval nádherný, no náročný výstup do Tengboche (3880 m n. m.), ktorý spríjemňovali dych vyrážajúce scenérie hôr a hlavne siluety Ama Dablam a ďalších sedemtisícoviek. Turistická trasa ich viedla okolo budhistickej stúpy až do kláštora v sedle. Odmenou im bol jeden z najkrajších výhľadov na svete. V Tengboche navštívili najznámejší a najväčší budhistický kláštor z južnej strany Mount Everestu. Z Tengboche potom prešli cez Pangboche, najvyššie položenú celoročne osídlenú dedinu v údolí, kde bola do roku 1991 uložená Yetiho lebka a ruka.

Na ďalšej zastávke v dedinke Dingboche ich čakal ďalší aklimatizačný deň. Po ňom ich cesta pokračovala do Lobuche ( 4930 m n. m.), ďalej do najvyššie položenej osady tohto výstupu Gorak Shep (5160 m n. m.) a odtiaľ po hrane obrovského ľadovca Khumbu do základného tábora pre výstupy na Mount Everest, ktorý sa nachádza vo výške 5364 m n. m. Po dosiahnutí vytúženého cieľa si pochutili na slovenských dobrotách. Po zostupe do dedinky Gorak Shep, kde prenocovali v najvyššie položenom hoteli,  ráno vyšli na vyhliadkový vrchol Kala Patthar, z ktorého je najkrajší výhľad na Mount Everest a okolité vrcholy.

Po ôsmych namáhavých dňoch a 70 km výstupu nasledovali 4 dni návratu na letisko v Lukle, odtiaľ let späť do mestečka Ramachhap a  preprava po prašných cestách znova do Káthmandu, kde im ich sprievodca predstavil miestne špeciality. Zostávajúce dni pobytu si vyplnili návštevou známeho Opičieho chrámu, ako aj Záhrady snov, kde si ľudia z preľudneného, rušného a do smogu ponoreného mesta chodia oddýchnuť a užiť si trochu zelene a tieňa stromov. Himaláje, v doslovným preklade so sanskritského jazyka Domov snehu, svojou majestátnosťou v členoch expedície zanechali rešpekt, ako aj množstvo emócii, nezabudnuteľných zážitkov a nových priateľstiev. Aj takýmto náročným výstupom sa Matica slovenská zviditeľnila na mieste, kde sa človek bežne nedostane.

Samozrejme nechýba pamätná fotografia členov expedície s vlajkou Matice slovenskej v nadmorskej výške 5364 m n. m.

Autor : Anna Kriváková, Miroslav Gešper

Foto: Patrik Krivák

odkaz na ďalší článok