Keď som prvý krát zavítal do Českého raja a videl tie obrovské pieskovcové veže, s prvými kruhmi 100 metrov 😀 nad zemou, neveril som, že tam niečo vyleziem. Dva týždne som sa len prechádzal pod vežami a snažil sa to pochopiť, či je možné niečo také vyliezť. Začiatky boli ťažké. Prvé cesty boli krátke vežičky, ktoré nemali žiaden kruh a keď som to prežil, bol som šťastný ako nikdy. Postupne som skúšal ďalšie cesty a pomaly to šlo. Najviac mi učarovala Kobyla, dominanta Českého raja, 27 metrová veža, previsnutá zo všetkých strán. Chodil som okolo nej rok a okukoval, ktorú cestu by som dokázal vyliezť. Veľmi som nemal z čoho vyberať, keďže najľahšia cesta je za VIIb. Minulý rok som nenašiel „moral“ na vylezenie žiadnej cesty na Kobylu. Začiatkom tohto roka bola podmienka veľmi zlá, bol som zatvorený v karanténe na Slovenku. Keď som sa konečne dostal do Českého raja počasie nám neprialo,

tak sme liezli na severe. Konečne sa nám cez víkend (19.9.) podarilo dostať do Raja a bola výborná podmienka, všetko krásne suché. Prvou cestou sme začali zľahka, Klikatou správou za IV na Železné veže. Okolo tejto cesty som chodil minulý rok, ale nenašiel som odvahu sa do nej pustiť. Cca 20 metrová cesta bez kruhu, pre mňa s odpudivým slovom v názve, SPÁRA. Nakoniec to bola celkom prijemná cesta, špárou sa veľmi nemuselo liezť, ale Peťka mi vravela, že bolo strašné sa na mňa dívať, ako sa v tom neviem hýbať. Druhú cestu som mal vyhladnutú tiež z minulého roka, 20 metrovú cestu s troma kruhmi, Diskobolos za VIIc, RP VIIIna Platinovú stenu (RP znamená, že cesta je vylezená bez odsadnutia v kruhu, alebo pádu). Minulý rok som sa o ňu pokúšal, ale nedoliezol som ani k prvému kruhu a nepríjemné sa tam odskakuje do svahu. Prvý kruh je v cca 7 metroch a najťažší krok je pod kruhom. Našťastie sa mi to podarilo dať na prvý pokus. Po tejto ceste som už bol pripravený na Kobylu. Cestu som mal vybratú jednu z„najľahších“, Českú cestu za VIIb, RP VIIIb,s 5 kruhmi a od prvého kruhu postavením k druhému(cesta bola vylezená v roku 1939, za VIIIb je to od prvého kruhu voľne bez postavenia). Cesta sa začína liezť puklinou, ľahkým lezením cca 10 metrov k prvému kruhu. Pri prvom kruhu som dobral Peťku, mali sme v pláne, že ona sa postaví na mňa a cvakne druhý kruh. Problém je v tom, že prvý lezec si musí odsadnúť dokarabiny v prvom kruhu, aby bol čo najvyššie. Druhý lezec sa musí postaviť na plecia

tomu prvému, aby dotiahol kruh, pričom prvý ho v tej polohe istí, ale prípadný nezdar je odmenený pádom na policu. Po dvoch Petkiných pokusoch s tým, že jednu nohu mala na mojom pleci povedala, že to nedá. Zahájili sme plán B, ja sa postavím na ňu. Plán B zlyhal v momente, keď som sa jej postavil na nohu a ta to nevydržala a povolila. Pán ktorý stál pod vežou z toho mal dobrú show, ešte aj dodal, že minulý týždeň tu pozoroval tiež nejakých lezcov, ktorým to nešlo. Našťastie sa za nami prišiel pozrieť kamarát Pepek, ktorého sme nakoniec využili, hodili mu sedák, doliezol to k nám a postavil to na mne. Cvakol nám druhý kruh, prevliekol tam smičku a naša cesta bola otvorená k ďalšiemu pokračovaniu. Pepek to zlanil, Peťka si ma dobrala a ja som pokračoval ďalej. K druhému kruhu som sa pritiahol smičkou a cvakol ho. Potom nasledoval nepríjemný odlez solivými chytmi po pravej hrane k tretiemu kruhu. Cvakanie nebolo veľmi príjemné, pretože stena sa začala mierne nakláňať. Našťastie sa podarilo a pokračoval som ďalej. K štvrtému to bolo po krásnych železných chytoch, úžasné lezenie, len to už trochu ťahalo ruky. K piatemu kruhu sa  chyty pomaly zväčšovali a dolez na vrchol po pukline bol za odmenu. Peťka za mnou doliezla úplne vyčerpaná s bandaskami, ale ten výhľad z Kobyly stál za to. Zapísali sme sa do vrcholovej knihy, užili si krásnu chvíľu na veži a pomaly zlanili dole. Je to krásna cesta, krásny zážitok a  krásny pocit dostať sa na vežu, na ktorú prvý krát vyliezli pred 81 rokmi.

Šuter

[Show slideshow]