Browsed by
Mesiac: august 2019

vitalsport decathlon prešov 7.-8. septembra 2019

vitalsport decathlon prešov 7.-8. septembra 2019

Rok 2019 bol pre Slaňák veľmi náročný a natrepaný spoločnými akciami. Jednou z nich bola aj akcia pre Decathlon, kde nás zavolali prezentovať šport, ktorý nás všetkých baví a napĺňa. Ale pome od začiatku.

Raz mi tak volal Ďuri (keby len raz 🙂 ), že mu volali z Prešovského Decathlonu či by sme nemali záujem prísť prezentovať horolezectvo aj s našou prenosnou stenou. Prvé čo mi napadlo bolo odkiaľ vedia, že máme stenu??? A druhé zas odkiaľ majú kontakt na nás??? Vysvitlo, že Horoškola im posunula kontakt. Veľmi milo ma to prekvapilo. Ďuri sa akcie nemohol zúčastniť, pretože svadboval kdesi na Maďaroch. Tak som sa toho ujal a vyskladal svoj úderný tím. Celé sa to udialo 7.-8.9. pred Decathlonom v Prešove. Domov som docestoval v sobotu v noci a po pár hodinách spánku už som valil do PO. Stenu sme postavili za 2 hodinky aj s tým, že sme s Rasťom vypili dve kávy (s prehľadom napokoju). Začiatok akcie bol naplánovaný na 10:00 a ukončenie o 18:00. No v sobotu počasie celkom nepotešilo a rozpustili sme to už o 16-tej. Čo Vladovi, Rasťovi a mne vôbec nevadilo. Prečo asi keď v Šariši bol deň otvorených dverí.  😀 Tak sme si odskočili na das dva pivka…

Nedeľa sa už niesla v peknom slnečnom počasí. To sa odzrkadlilo i na počte návštevníkov. Všetky kluby mali čo robiť aby ukázali v čom sú naj a čo ich baví. Ale my sme mali aj tak najviac. 😛 Proste lezenie je v poslednej dobe IN. Najväčší nával sme na stene mali od 15:00 do 18:00. Pred koncom chce zrazu každý liezť, nestíhali sme prezliekať ani prepínať no a začali sa tvoriť kolóny. Definitívne dobojované bolo až o pol siedmej a čakala nás už len posledná úloha a to zbaliť všetok vercajk. Táto akcia nám priniesla mnoho nových skúseností a kontaktov. Dúfam, že túto spoluprácu budeme ďalej rozvíjať. Chcem poďakovať Kike, Vike, Monike, Soni, Rasťovi a Vladovi za skvele odvedenú tvrdú prácu, a že pred svoje potreby postavili potreby klubu. Ale hlavne sa chcem poďakovať Lenke, že si vybrala práve Slaňák aby ukázal ľuďom aké je lezenie super a čo nám prináša do životov.

Filip

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Aj keď THT znamená pre mnohých zúčastnených týždeň dovolenky, Monika a ja sme sa hore na Chatu pri Zelenom plese trepali až vo štvrtok. Z Vranova sme išli asi piatimi vlakmi a vystúpili v Tatranskej Lomnici. Cesta vlakmi bola síce dlhá, no aj tak sme si počas nej neraz povedali, že sa nám hore vôbec nechce šľapať, akože „turistky“. Z Tatranskej SmerovníkyLomnice nám to malo trvať 4 hodiny, čo nás len odrádzalo. Našťastie sme si každá doma pribalili do batoha aj nejakú tú tekutú ‚motiváciu‘ a povedali sme si, že pri každom smerovníku sa namotivujeme. Keďže smerovníkov bolo na našej ceste menej, ako by sme chceli, motivácie nám ubúdalo aj pomimo smerovníkov. Veľmi sme sa snažili prebehnúť čas, ktorý nám ešte podľa trasy zostával, ale to ako sa nám to nakoniec podarilo, sme si asi vymodlili. Približne hodinu pred tým, ako sme mali konečne doraziť na chatu, sme sa na turistickom chodníku museli vyhnúť horskej záchrannej službe. Komentár, že by sme mali vystaviť naše prednosti a zadnosti, aby nám páni záchranári zastavili, zabral natoľko, že asi tri metre pred nami sa auto zastavilo. A tak dve vysmiate (potom zapáchajúce) lečá sa vyvalili na zadné sedadlá horskej záchrannej služby a čuduj sa svete, rehotali sme sa tam ešte viac, a to aj napriek tomu, že sme pri tom teréne v aute dostali skoro otras mozgu.

„Prepáčte, no ja vám asi sedadlo vytrhnem.“

 „Nevadí, šak to štátne.“

Do dnešného dňa ďakujem tej pani, čo si práve vtedy pri Zelenom plese vyvrtla členok. Asi po 20 minútach sme z auta vypadli pri chate, kde nás privítali ako prví členovia nášho klubu. Viac ako z nás sa tešili z našej ‚motivácie‘, aj keď podľa mňa boli namotivovaní už dosť. Veď sme aj prišli akurát včas na večernú zábavu. Pri pive sme si vypočuli prednášku od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii, už len to počúvať bol riadny zážitok. Po nej sme ešte nejaké pivká obrátili, no v skorých večerných hodinách sme sa pobrali trochu sa vyspať, nech na druhý deň niečo aj polezieme.

V piatok po raňajkách sme sa dali do partie Konštantín, Lucka a ja a vybrali sme sa liezť niečo na oboznámenie sa s tatranským terénom. Monika sa pobrala na túru na Jahňací štít. V ten deň bola predpoveď všelijaká, tak sme s malou dušičkou dúfali, že nám počasie vydrží. Vybrali sme sa liezť na Koziu kôpku, južný štít – názov cesty si nepamätám, ale bolo to niečo ľahučké -trojkovej obťažnosti. Nebudem klamať, mne naozaj stačil ten hodinový nástup pod stenu do toho kopca. Na začiatku inštrukcie od Kosťa; čo, kedy, ako, prečo, a potom Kosťo začal liezť. Išla som ako druhá a asi som bola viac vystresovaná, ako som si chcela priznať. Navonok vyrovnaný ksicht a pohodové dýchanie, veď už si všelikde liezla a vovnúti; „nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“„nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“Dokonca som si po prvých troch metroch lezenia na celkom položenej tatranskej skale sama pre seba hovorila, že asi ostanem verná skalkám a umelej stene. Môj morál klesol z 80 na asi -90. Neviem, čo ma tak vykoľajilo, asi tá exponovanosť, batoh na chrbte, alebo to, že som bola sakra vysoko(!). Kosťo si nemohol nechať ujsť, sfotiť môj vystrašený ksicht asi tak 4 metre pod ním. A keď som doliezla k nemu a konečne sa nadýchla, povedal, že som to rýchlo vybehla a ja jemu, že som to asi chcela mať skôr za sebou. Čakali sme na Lucku, tá sa so stresom snažila vyrovnať spolu s nami, a to konkrétne novým stále sa opakujúcim povelom „počkaj!“Kosťo mi s úsmevom hovorí, že možno už po prvej dĺžke budeme musieť zlaniť dole, na moju otázku, či si myslí, že už začne pršať, mi skôr odpovedala Luckina usmiata vykúkajúca tvár: „Nevyserieme sa na to už?“

Našťastie doliezla bez ujmy k nám a do druhej dĺžky sa nám išlo už ľahšie, vlastne na tej trojkovej ceste ani nemalo byť, čo ťažké. „počkaj!“Skôr len psychicky vyčerpávajúce ani nie tak pre nás ako pre Kosťa. Až som ho ľutovala. Moja druhá dĺžka prebehla hladšie a asi ešte rýchlejšie, zatiaľčo Luckina ani popravde nie. Keď mala vybrať čok, kričala nám, že „ten friend“ nejde vybrať, na čo jej Kosťo kričal späť, že tam má potiahnuť za páčky. Popasovala sa s tým nejako, a to, že „ten friend“ nie je friend, zistila, až keď došla k ozajstnému friendu. Keď k nám doliezla, hovorila, že si myslela, že sa ten Kosťov friend pokazil a že mu tie páčky odpadli. Ani sa jej nečudujem, v takej výške, keď sa človek drží zubami nechtami skaly, zabudne človek aj na svoje meno a nieto na názov nejakej železnej veci.

Odmenili sme sa čajíkom za dve dĺžky, obuli si baganče lebo od poslednej dĺžky nás delil trávnatý porast. Povedali sme si, že tretiu skúsime v bagančoch. A keď sme doliezli nezmohla som sa na nič iné, len opakovať dookola, ako sme masaker vysoko. „Bože, toto bol masaker. Pozrite, kde je naša chata, jak sme vysoko. To je masaker. Vy to nevidíte?! Šak sa pozrite, jak sme vysoko.“ Videli to, ale asi boli na to zvyknutí. Ja som sa s nechtami zakvačenými pod riťou držala skaly a hovorila im neustále o tom, že sme strašne vysoko. Kosťo to opísal asi tak, že som im cca 20krát povedala o tom, že sme vysoko a že je to masaker. Potom mi ukázali, kam ešte ideme, na Kozí štít. Lucka sa veľmi tešila a s Kosťom skákali po skalách akoby nič, akoby pod nami nebol aspoň kilometer spád dolu do doliny, akoby ten spád nebol na obidvoch stranách 20 centimetrov širokého kameňa, na ktorý som si práve položila nohu a akoby som len fakt ja jediná bola taká posratá z toho, že vôbec nie som na lane priviazaná a aj napriek tomu som tak vysoko. V niektorých chvíľach som sa fakt musela prekonať vyložiť nohu, keď mi v hlave bežal film s názvom „Keď spadnem, ako asi spadnem a kde sa zastavím“.Prekonala som sa a na štíte sme sa stretli s Kosťovým kamošom a ešte za nami doliezli aj Ondro so Saškou a Peťom, ktorí liezli rovno pod Kozím štítom. VrcholovkaDali sme niekoľko vrcholoviek a pobrali sa pomaly, veľmi pomaly, škaredým žľabom dole. Neviem, koľko nám to trvalo, ale boli asi tri hodiny poobede, keď sme došli k chate. Odmenila som sa pivom a Kosťa rovno dvomi, za jeho nekonečnú trpezlivosť s nami. Vyrozprávali sme zážitky z lezenia Monike a Maťovi, popili ešte pár pív aj počas prednášok hlavného programu. Po ňom sme sa s niektorými presunuli do baru. Kde sa spievalo a ako je zvykom, mi popri spievaní odišiel aj hlas.

Ďalší deň sme išli Filip, Monika a ja liezť na Žeruchové veže cestu s názvom Kniha, ktorá je podľa úsekov klasifikovaná číslom 5. Je to asi najlezenejšia cesta v tejto tatranskej doline a zhodou náhod k nej viedol ten istý chodník do toho kopca, z čoho som nebola veľmi nadšená, ale lepšie som to zvládla, ako som si myslela. Pri tejto našej starej partii boli nemiestne komentáre a reči na mieste už hneď pár metrov od chaty, len čo sme vyrazili. V dobrej nálade sme pod cestu dorazili v ten deň prekvapivo ako prví, no hneď po nás prišla ďalšia trojica lezcov s najmladšou lezkyňou, ktorá mala len 11 rokov. Musím priznať, že mi slúžila ako motivácia, lebo bola odhodlanejšia ako my všetci dokopy. Monika liezla na modrom lane ako druhá, a ja na červenom ako tretia. Cesta cez knihuMonika zvládala svoju prvú cestu v Tatrách oveľa lepšie ako ja deň predtým. Išlo to všetko veľmi rýchlo, prvú dĺžku sme vybehli ani neviem ako, druhú tiež podobne. A keď som s Mončou stála v druhom štande, duch fazuľovej polievky zo včera sa nás držal, akoby sme vôbec neboli v otvorenom prírodnom prostredí, a tak naliezla do tretej dĺžky najrýchlejšie, ako vedela. Po dolezení hore poslednej mimoriadne mokrej dĺžky, sme si dali za odmenu keksík a vrcholovku s Filipovou ‚jednou okuliarou‘. Zlaňovala som ako prvá spolu aj s gučou lana, ktorú som podľa Monikiných postrehov brala na prechádzku. Mohli sme ho prekufrovať, no načo, keď Aďa cestou dole nebude mať na výber. Po ceste dole sme stretli asi ďalšie tri dvojice, ktoré liezli tú cestu po nás. A keď sme už sedeli všetci bezpečne na zemi, prebiehalo sčítanie materiálu.

U Filipa; „10 expressov z jednej sady, 8 expressov z druhej sady, 6 friendov, 7 karabín, 6 čokov…“

U mňa a Moniky: „Kýblik 1 kus, karabína HMS 1 kus. Dobre, môžeme ísť!“

Boli sme s Monikou asi dosť vyčerpané a vo výzve, kto si vie dať dole sedák bez toho, aby zdvihol zadok zo zeme, je Monika jednoznačný víťaz – najprv nohavičky, a potom vrchom dole. Na našu Monču sme na jej želanie zavesili obidve laná, veď to, že si cestou dole párkrát skoro rozbila držku, nevadí až tak, keď pri tom vyzerá tak coolovo. Hneď pri chate sme stretli našich a náš predseda na mňa vybalil s vážnym výrazom v tvári a obavami v očiach otázku: „No Aďa nemala si tam v tej špáre problém? Nezasekla si sa?“Od Filipa sme dostali za odmenu pivká a večer sa niesol v podobnom duchu ako ten predtým.

V posledný deň sme po raňajkách, o ktorých som každý večer snívala keď som zaspávala, zbalili švestky, pretože sme museli do 9tej vypratať izbu. Rozhodli sme sa s Monikou,že ešte Svišťovkavybehneme resp. vyvlečieme naše zadky hore na Veľkú svišťovku a pridal sa k nám aj Maťo, ktorý sa ešte stále dostával z choroby. Cestou nás sprevádzali Monikine sny o tom, ako si chce urobiť presne takú istú ‚skalku‘ s reťazami a vodopádom okolo domu, tie vyvrcholili až do toho, že bude pre ňu výhodnejšie, keď si ten dom postaví rovno tam. Dole sme došli okolo obeda a tesne po nás sa vrátili aj Ďuri s Filipom, ktorí boli na Jahňacom štíte. Hneď sme zobrali batohy a museli sme chatu opustiť. Dolu sme doslova upaľovali a s pribúdajúcou teplotou v nižších nadmorských výškach nám bolo stále viac ľúto, že už musíme odísť – ako povedala Monika – do reality. Už vtedy sme sa začali tešiť na budúcoročné THT s prísľubom, že si dovolenku rezervujeme na celý týždeň.

Aďa

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

  1. deň THT 2019

Došiel som utrapeny na chatu. Totalne bez kondičky. Cele zle. Dnes sa nelezie. Ďoďo s Maťom a Filipom si dali ešte Rysy a až tak sa vyniesli na Brnčálku. A ďalší Filip sa aj s prešovským párikom z CAPka vybral na večernú Svišťovku. Večer už všetci vieme ako prebiehal. Predpoveď na ďalší deň nebola nic moc, ale verili sme.

  1. deň THT 2019

Iľko hlasil dažď nenormalny hneď z rana, ale nebolo nič len dosť zamračene. Ta, že reku nejdeme nikam. Ale začali sme sa niektorí už nudiť a začuli sme chýry o tom, že sa ma dažd presunuť na neskôr, ale i tak sme nešli. Z chaty sme sa nakonec vybrali štyria a len s jednymi dvojičkami čo sme si uvedomili chvala bohu tesne nad chatou. To bolo pre Filipa znamFajnová búrkaenie a vysral sa na nas. My sme ďalej pokračovali a pod nastupom cesty sme sa schovali pod taky fajnový previsík.Že počkame kym prestane  pršať a kym ta troječka čo sme chceli poliezť troška preschne. Po hodinke čakania sme sa dočkali nejakeho slniečka a namiesto toho aby sme sa rovno pustili liezť aj keď do trochu mokrej skaly, sme si povedali, že nechame slniečko robiť svoju robotu a zatiaľ vybehneme: ja na Jahňací a Matúš s Maťom na Jastrabku. Vysielačky sme mali takže sme o sebe vedeli. Ale v tento deň niekto nechcel aby sme liezli. Keď som sa vratil k veciam späť začalo pršať znovu. Chlapci mi do vysielačky zdelili, že sereme nato a tak som šiel rovno dolu. Tričko a kraťasy, ktoré som si tam sušil už nebolo treba ďalej sušiť. Druha skupinka v zložení Ďoďo, Filip, Filip a Majka sa vybrali počas slnečného okna na kopské sedlo a potom ďalej na Jahňací, kde ich stihla fajnova búrka tak ako aj nás. Došli na chatu komplet premočení. Chalani zo slávie si tiež moc nezaliezli na Kozej kôpke. Dnešný večer bude fajnový. 

  1. deň THT 2019

Včerajšie víťazstvo v človeče si vyberá svoju dať. Ležím v posteli cely deň. I tak pada dižď, tzv rest day.

  1. deň THT 2019

Konštantin ma vyťahuje na Kolový štíť. Nástup do 2 hodín ešte ide. Prvú dĺžku idem ja. resp. nejdem. Po 2 metroch to vzadavam. Človeče bolo fakt mocné. Cele to ťahá Kosťo.Bako a Kosťo Neprotestuje, ale po každom ďalšom štande vyzera menej nadšene. Na druhom konci sa mi liezlo dobre aj za mokra. Posledný štand v jaskynke bol už mordor. Slnko zašlo za hranu. V jaskynke kopec vody a strašny chlad odtiaľ tiahol. Navyše dĺžka, ktorú Kosťo prave liezol, bola komplet rozbita, takže mu to trvalo trocha dlhšie. Aj komunikácia trocha viazla, ale k tomu sa radšej vyjadrovať nebudem 😀 Po 6 dĺžkach a asi 200 metroch II – III terenu sme na vrchole. Trvalo nam to len 5 a pol hodiny.  Kosťo:“ krasne lezenie, miestami suché“. Nasledny zostup na sedielko pod Jahňacím mi dal zabrať. Na chate sme boli asi za 2 hodiny, kde nas už vítali Homzovci s Luciou. Večer sa autičkom vyviezli Monika s Aďou. Necham si asi znova narasť vlasy a berem legíny na každu túru.

  1. deň THT 2019 

Človeče mi nedava pokoj a ďalej ma pokúša. Zdravotny stav sa mi nijako nPo dolezení cestyezlepšil a včerajší výkon tomu nijako nepomohol. Ostavam znova v posteli. Ďuri s Filipami  a Majkou sa vybrali tuším do Knihy. Konštantín zobral Aďu a Lucku poliezť na Koziu kôpku, J pilier – Puškáš III. Monika si dala Jahňací lebo sa jej nechcelo na chate sedieť. Ďoďo s Maťom si dali Karbunkulový hrebeň. Večer fajnova prednáška od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii.

  1. deň THT 2019

Filip zobral Aďu a Moňu do Knihy na Žeruchy. Ďuri ostal s Jožkom na chate. Resp. na chate nas ostalo dneska viac. Každý zo svojich vlastnych dôvodov.Posledný štandĎoďo, Maťo, Igor a Filip sa vybrali na Kežmarské štíty ale nakoniec to otočili kvôli počasiu a na vrcholy nedošli. Večer prebehlo vyhodnotenie o najlepší výstup týždňa. Ani tento rok sme sa neumiestnili. Možno to vyjde ďalší rok na Popradskom 😀 Poliezli sa aj nejake mocné bouldre, ale Kuba sme tento rok so sebou nemali.

  1. deň THT 2019

Filip a Ďuri sa vybrali na Jahňací z Kopského sedla. Ja som z posledných síl vyšiel na Svišťovku v šarmantnom sprievode Moniky a Aďi. SvišťovkaPo návrate na chatu nás čakal už len zostup na parkovisko. Ani obed sme si nedali, toľko ľudi čakalo na pivo. Dole sme boli celkom expresne za hodinu a pol. 

Keď si to tak zhrniem. Toto THT bolo pre mňa ako klasicka dovolenka v Chorvatsku na pláži. Nič som nerobil. Smola, ale i tak lepšie ako v robote sedieť. Ešteže nie som v klube sám. Celkom bohatá účasť bola tento rok. Vidime sa budúci rok na Popradskom.

Účastníci zájazdu:

Maťo I., Ďoďo, Maťo P., Filip ml. Filip st., Pajky, Ďuri, Aďa, Monika, Igor, Peťo, Lucia a Bako

Spoločná foto

Hrádok 13.-16.6.2019

Hrádok 13.-16.6.2019

Aj tohto roku sa Slaňák rozhodol urobiť si klubový výjazd a znova troška ďalej od domácich oblastí. Tento rok to nejak vyšlo na oblasť Hrádok. Možno trošku nešťastne, ale poďme poporiadku.

HrádokNávrhy na výlet nejako nepadali tak sme s Lukášom navrhli Hrádok. Hlavné dôvody boli dva. K dispozícii bola chatka a priestor pre autá a stany. Druhým bol samotný Hrádok. Lezenie pre všetky kategórie lezcov. Dlhé cesty v obťažnostiach zaujímavých aj pre nás a taktiež viacdĺžky na vyskúšanie. Tradičné aj odistené cesty. Bouldre na neďalekej Končitej. Problém bol iba jeden. Počasie. Hic nenormalny bol, ale prekladať to na inokedy sa nám už pravdupovediac nechcelo. A nikto neprotestoval 😀 

  1. deň

Došiel som vlakom z BA (klimatizovanym) nejako poobede, cestou hore ma vzal Filip, ktorý došiel už v stredu a šli sme kúpiť nejakú večeru. Filip s Matúšom v potoku postavili menšiu hrádzuBaňurik a tak sme mali úplne luxusný baňurik, ktorý sa využíval počas celého našeho pobytu. Večer sa dovalila časť Slaňáku Maťovou priamou autobusovou linkou Vranov – Hrádok. Večerná opekačka a pivečko padlo veľmi vhod.

  1. deň

Kedže bol neskutočný hic a Hrádok sa lezie na slnku, tak trebalo vstať veľmi skoro aby sa stihlo poliezť aspoň zopár ciest. Ráno sa zo spacáku podarilo vyhrabať Filipovi, Matúšovi, Dominike a Soni. Spod spacáku som ich jedným očkom vyprevadil a išiel ďalej zdichac.Okolo 10-11 už boli späť. Kubo s Vikou sa vybrali Ranný vstávačibouldrovať na Končitú. Kubovi sa podarilo preliezť Levitáciu (7A). My sme zatiaľ spracovali mäsko na zajtrajší guľáš a dnešnú fazuľovicu. Dajaké drevo sme prichystali a potom za odmenu čľupkanie sa v baňuri. Došli ďalší členovia z východu a čiech a zopár sympatizantov z BA. A večer už klasicky 🙂

  1. deň

Toto ráno som si šiel zaliezť už aj ja. Aj napriek tomu, že som spal len zopár hodín a zobudil som sa vlastne až pod skalami, sa mi liezlo celkom dobre. Zo tri cesty a šli sme nazad do kempu. FilipSekaniny s Peťom skúsili viacdĺžku. Okolo obeda nás Peťo zaviedol na Sekaniny. Skaly sú schované v lese, takže sa liezlo podstatne lepšie. Okrem Šutra, ale nikto iný lepšie výkony nepodaval 😀 Vrátili sme sa do kempu a všetci rovno do vody. Podávalo sa pivo a guľáš. Všetko tak jak ma byť. Hudobníkov sme mali viac než dosť. Gitara horela.

Ďalšie ráno už len pratačky a pred obedom už po nás neostalo nič okrem poľahanej trávy. Ďakujem krásne za parádny predĺžený víkend.

Dúfam, že ste si ho užili aspoň tak ako ja. Okrem kusancov od komárov a kliešťov sme iné zranenia nemali. O rok sa vidíme znova!

výprava: skoro cely slaňak, už ani nepamätam kto presne (viď foto pod člankom) 😀

Bako

Spoločná foto

deti Opäť na skalách 18.5.2019

deti Opäť na skalách 18.5.2019

Tak ako minulí rok, tak aj tento sme sa rozhodli odmeniť naše šikovné deti z krúžku. Ako? Samozrejme lezením na skalách. Objednali sme počasie, vybrali termín a miesto. Ako stále naše obľúbené Zámutovské skaly.

V sobotu ráno sa všetci účastníci zišli na autobusovej stanici vo Vranove, posadali do autobusu a vyrazili do Zámutova. V Zámutove všetky deti povyskakovali z autobusu a plné nadšenia a energie sa vybrali na cestu k skalám. Po dlhom šľapaní blata do kopca, začalo nadšenia a energie trocha ubúdať. Malou záchranou sa stal prírodný prameň pri ktorom sme sa všetci osviežili a nabrali zásoby vody na neskôr. Cestou nahor sme sa tradične zastavili pri obrovskom niekoľko storočnom chránenom dube. Spravili niekoľko fotiek a pokračovali ďalej. Sledovať natešené tváre detí keď sme dorazili ku skalám stálo naozaj za to. Nejaký čas sme si oddýchli, najedli sa a šup šup povybaľovať a porozdeľovať si lezecký vercajk.

Pod Filipovim drobnohľadom si všetci zopakovali ako sa správne naviazať na lano. Počas tejto „skúšky“ sa  Viki a Kika  šikovne postarali o to, aby už boli na skale natiahnuté laná. A my ostatní sme Opakovaniesi porozdeľovali ďalšie úlohy (fotografi, ističi, a strážcovia ohňa).

Niektorí boli na skalách po prvý krát, ale za tými ktorí už skalu okúsili dlho nezaostávali. Každý  si vyskúšal viacero obťažnosti a niektorí prekonali svoje doterajšie limity. No a najväčší odvážlivci sa dokonca pustili aj do zlaňovania. Niekoľko hodín lezenia nám všetkým dalo poriadne zabrať. Všetci unavení sme postupne začali baliť laná a všetok ostatný materiál. Na záver sme vybehli na vyhliadku. Odtiaľ sme si vychutnali parádny výhľad, spravili niekoľko fotiek a utekali dole. Dole nám Ďuro za odmenu rozdal džúsiky a horalky (úžasný moment).  Nastal čas vrátiť sa späť. Ďuro si vzal na pomoc Dominiku a spolu bezpečne odprevadili všetky deti do dediny. A tam si ich už vyzdvihli rodičia.

Myslím si, že to bol krásny deň z ktorého sme vyťažili čo sa dalo. Tak už len počkať rok a sme opäť pripravení zozbierať kopec nových zážitkov a skúseností.

Soňa 😀

Vrcholovka