Nápad na hrebeňovku Západných Tatier vznikol už pred nejakým časom, kedy sa dvaja Lukášovia dohadovali, v ktorých kopcoch ešte ani jeden z nich nebol. Bolo treba dať dokopy nejakú tú partiu. No očakávania neboli veľké, keďže sa táto hrebeňovka konala na konci leta, kedy už skoro nikto nemá dovolenku. Nakoniec sa dala dokopy partia dvoch Lukášov a náčelníka = predsedu Ďuriho, pôvodne pozvaný Bakom, ktorý sa zo zdravotných dôvodov nezúčastnil tejto preparádnej túry.

Deň 1. 29.8.2017
Z logistického hľadiska sú Západné Tatry asi najhoršie pohorie. No podarilo sa nám dostať načas všetkým trom na miesto, odkiaľ sme chceli vyrážať, a to do Podbanského. Išli sme všetci traja z Vranova prvým ranným vlakom, niečo po štvrtej hodine. Rýchly prestup v Prešove až do Liptovského Mikuláša, kde sme dali kávičku, rýchle doplnenie zásob a vyloženie zbytočností, komu trebalo :). Autobusom do Podbanského, namazanie proti úpalu a hybaj ho na hory. Zrazu sme si uvedomili, že je 29.8., čiže štátny sviatok SNP a v Podbanskom v tom čase začínala akcia, kde nechýbalo aj pivečko. A čo je lepšie na začiatok túry ako pivo? Opatrne sme sa opýtali, koľko by chceli za tento zlatý mok. Odpoveď, že nič, reku davaj tri. Buchli sme tri pivá (teda každý jedno), uctili pamiatku padlým vojakom SNP a davaj ho konečne hore na hrebeň. Z Podbanského sme vyrazili po modrej Kamenistou dolinou hore na Pyšné sedlo odkiaľ sme pokračovali na Bystré sedlo. Narýchlo sme vybehli na Bystrú, kde nebol v podstate žiaden výhľad kvôli mraku, ktorý sa práve rozhodol usadiť na kopci. Plán bol jasný, dostať sa na Kolibu pod Klinom, kde sme chceli prespať. Pokračovali sme teda ďalej cez Gáborovo sedlo na Klin. Na Kline Ďuri zahlásil, že nás budú čakať na Kolibe tri dievčatá s navareným jedlom, a tak sme sa vybrali túto hypotézu preskúmať. Pri schádzaní z Račkového sedla zrazu vidíme pred sebou štyri dievčatá smerujúce nahor. Ďuriho predpoveď zjavne nevyšla. S dievčatami sme vymenili zopár informácií ohľadom Koliby. Vraj je to tuším najvyššie položená Koliba na Slovensku. A dokonca je v nej prísne zakázané spať a podľa legiend tam chodia medvede. No samé pozitívne veci. Napriek upozorneniam sme už boli silno rozhodnutí, a tak sme pokračovali ďalej. V útulni bol už zložený jeden poľský pár so psom, neskôr sa pridali aj dvaja týpci zo Záhoria. Pred jedlom nemohla chýbať rýchla večerná hygiena v miestnom potoku. S týpkami sme povymieňali nejaké info, poochutnávali pálenky, slaniny a pod. a šli ešte za svetla spať.

Deň 2. 30.8.2017
Tak ako prvý deň, aj druhý sa začal úplne nádherným počasím, miestami trošku pofukovalo, čo vôbec nebolo od veci keďže bolo v priebehu dňa aj celkom teplo. Po zbalení a rýchlych raňajkách sme chytro vystúpali naspäť hore na Račkovo sedlo. Cesta pokračovala ďalej cez Volovec a asi najväčšia sranda dňa, aspoň pre mňa (Lukáš S.), Ostrý Roháč, kde to bolo veľmi šťavnaté. Vcelku veľká partia Čechov, nejaké dôchodkyne a zvyšný národ sa pomaly štveral hore na krásny skalnatý kopček. Reťaze, miestami také trojkové lezenie s dosť ťažkým batohom mi celkom ukázalo, že kancelárske kolená by bolo treba viacej zaťažovať. Od Ostrého Roháča to bolo až po Plačlivô hore-dolu, hore-dolu,dolu-hore cez skalky a podobné útvary. Keďže Ďuri a Lukáš I. sa cítili kolenovo v pohode, pokračovali cez Tri kopy, Hrubú Kopu a Baníkov. A ja (Lukáš S.) s boľavými kolenami som si dal relaxačný výbeh na Baranec a následne všetci traja sme sa skoro rovnako stretli na Žiarskej chate. Na chatu som došiel ako prvý. Pri vstupe do chaty mi udrel do očí nadpis piva Zubr, na ktoré som mal celý deň viac než chuť a nebol som v tom sám. Kapustová polievka zakryla dieru v žalúdku a pivo doplnilo minerály. Pri druhom pivku došiel Ďuri a pri treťom aj Lukáš. Obaja tiež doplnili energiu polievkami a pivom a po asi hodinovej poľsko-slovenskej diskusii s poľským turistom, ktorý mal booknuté spanie kdesi na Štrbskom Plese sme sa vybrali osprchovať a spať. Na chate bolo síce vcelku dosť ľudí, no dalo sa úplne v pohode vyspať, v teple a suchu.

Deň 3. 31.8.2017
Kilometráž a únava sa prejavili aj na čase nášho ranného chystania. Po nejakých dvoch hodinách balenia, varenia a raňajkovania sme sa konečne vybrali hrebeňovať. Na Príslope a Baníkove sme dali malé pauzičky a pokračujeme ďalej. Počas celého dňa bolo dosť teplo, miestami až brutálne horúco. Lukášovi I. sa podarila úžasná vec, myslím, že prvý deň si obul do topánok tenké ponožky, čo malo za následok, že sa mu vytvorili na chodidlách otlaky. Presne také tie fajnové otlaky, ktoré nútia nohu vykrúcať a krčia ksicht od bolesti. Na Salatíne sme už mali vcelku všetci dosť. Dokonca už aj Ďuri povedal, že ho začínajú bolieť nohy, a to už je reku čo povedať. Na sedle Pálenica sme sa trojhlasne zhodli, že z hrebeňa schádzame do Bobroveckej doliny a Sivý vrch ostáva pre nás nezdolaný. Bobrovecká a Jalovecká dolina boli zatiaľ najkrajšie doliny, aké som kedy videl. Celou cestou nás sprevádzal Jalovecký potok, všade samé lopúchy, rastlinky, stromčeky, kamene, maliny a všakovaké iné lesné plody. Celú cestu z hrebeňa Lukáš I. trpezlivo trpel otlaky, až v ústí Jaloveckej doliny to začalo bublať, a to nie len uňho. Od tohto bodu to malo byť do Jalovca iba 45 minút, no nakoniec to bolo čosi okolo 3,7 km po asfalte a rozpálenom slnku. Okolo piatej sme mali vyhliadnutý bus, a tak sme mali celkom silnú motiváciu stihnúť spáchať nejakú tú hygienu v potoku, rýchle pivo a vypadnúť preč. Všetko klapalo ako švajčiarske hodinky. Pri zastávke autobusu bol potok, kde sme aj nakoniec spáchali hygienu. V Jalovci sme buchli každý po dve naozaj rýchle pivká, pokecali s miestnym krčmárom z Oravy a utekali na bus. Liptovský Mikuláš – ďalšie pivo a bolo po výlete. Lukáš I. s Ďurim šli na východ a ja na západ. Celkovo sme prešli čosi okolo 57 km a nastúpali viac než 7 výškových km, no proste parádička. Vrelo odporúčam.

                                                                                                                                                    Lukáš Satvari

[nggallery id=75]