Od otvorenia lezeckej steny v CVČ už ubehlo pár mesiacov. Sme veľmi radi, že sa to ujalo a čím ďalej tým viac sa stretávame s väčším počtom záujemcov o tento nádherný šport. Kto zatiaľ váha, môže ľutovať a určite by si to mal prísť vyskúšať.
Po náročných dňoch v civilizácii sme si chceli trochu oddýchnuť a zresetovať. Tak sme si povedali, že víkend v lese je to najlepšie čo môžeme spraviť pre naše telo aj ducha. A aj bolo. 15. marca sme si pobalili veci a pobrali sa autobusom rovno do Zámutova.
Piatok ráno, Šuter kľudne raňajkuje. Jankov nečakaný telefonát: „ davaj het do Košíc, môžem ísť preč z roboty“. Šuter sa ide roztrieštiť, aby stihol Lukáša, ktorý by nás zobral do Kojšova. No nestihol, ešte aj autobus do Kojšova ho čakal, Janko vybavil. Príchod na Turniská cca o 16:00, Lukáš sa smeje, že veľa toho nestihneme. No my mu ukážeme!
Dostali sme pozvanie do Žiliny a už keď je aj to pekné počasie, tak prečo nespojiť príjemne s užitočným. Štvrtok s Ďurom začíname stopovať v Prešove a na dva stopy sa nám podarí, v celkom rýchlom čase dostať do Žiliny, ešte aj so zastávkou v Krajinke. Týpek nás vyhodil rovno pred domom Ivky a Mateja. Večer sme posedeli pri „čajíku“, porozmýšľali nad plánom, čo s piatkom a medzi tým sa dovalil aj Janko.
„Zima bola dlhá“ a kde môže byť prvé lezenie, ak nie na skalách v Zámutove. Zozbierala sa celkom slušná partia Maťo Bak, Jančo Vargovčík, Ďuro K., Agi, Gabo, ja (Šuter) a neskôr došla Katka s Tedkom a Ninkou.
3.1 – telefonát potvrdzujúci začatie zimnej sezóny (hádka v telefóne, že ideme celého Grosza – to som chcel ja, Džan chcel iba ľady).
30.6 (večerné hodiny) – škaredý ksicht vyskočil z autobusu v Kežmarku. 1.7 (skoré ranné hodiny) – škaredý ksicht s pekným ksichtom smerujú pod Velický šuter vyliezť cestu Cez výlom o obtiažnosti V. Príchod na Sliezsky dom oznamuje krásnych 7 stupňov a fučno. Vtedy som si spomenul na knihu od uja Orolína a jeho hlášku, že liezť sa dá vždy, len dakedy to trvá kus dlhšie. Bodaj by to trvalo kus rýchlejšie… Počas dňa ukazuje pekný ksicht škaredému ksichtu Vysoké Tatry,…
Už pred rokom som mal sen, vystúpiť na jeden z vrcholov nad 4000 m.n.m rozhodoval som sa nad Matterhornom alebo Mont Blancom. Keďže Matterhorn je dosť náročný čo sa týka lezenia, tak padol verdikt na Mont Blanc. Neveril som sám sebe, že tam budem niekedy stáť, potom to na nejakú chvíľu utíchlo. Prišiel čas, tohto roku začala jar a jedno krásne ráno som sa definitívne rozhodol, že idem na Blanc. Začal som zisťovať veci ohľadom výstupu a zaoberať sa výstupom….
Blížil sa víkend a trebalo sa rozhodnúť, čo s ním. Šuter, Gabo a Janko sa rozhodli, že pôjdu na Turne a Ďuro H. a Ďuro K. sa pobrali na hrebeňovku, cez pohorie Čergov. Keďže predseda si dal podlepiť lezky, tak nemal v čom liezť a aby sa netrhala partia, tak neutrálny podpredseda vyhovel predsedovy a šiel s ním. Bolo rozhodnuté. Jedna partia na Turne a druhá partia na Čergov.
Konečne, balím batoh, Janko povedal, že naľahko. Smer Turniská. Pridala sa k nám aj Monika, takže sme traja. Ráno vystupujem z busu v Košiciach. Monika prichádza krátko po mne, pozeráme na odchod vlaku. Voláme Jankovi, či to za pol hodiny stihne. Dobehol minútu pred odchodom. Tak sme pokope. V Margecanoch sme chytili krásny stop až do Kojšova, už to nemohlo byť lepšie.