Lomnický Štít
Začíname skoro. 5.00h – Starý Smokovec
Šľapeme tmou, nekonečnou asfaltkou vedúcou na Hrebienok, na ktorom nás privítal
pekný východ slnka. S ním sa nám oteplieva a my zhadzujeme prvé vrstvy oblečenia.
V príjemnom tempe pokračujeme k Zámkovského chate, kde zastavujeme na rannú kávu
a „naberáme“ posledného člena výpravy. Posilnený dávkou kofeínu kráčame ďalej Malou
studenou dolinou. Po asi pol hodine šľapania odbočujeme na nenápadný chodníček
vedúci do Filmárskeho žľabu, kde začína ozajstné stúpanie. Míňame skalných mužíkov
a cesta nás vedie do Téryho kuloáru. Tu sa to opäť začína dvíhať a človek už občas ku
kráčaniu potrebuje aj ruky. Nasadzujeme prilby a každý svojim tempom pokračujeme
nahor.
Musím spomenúť, že náš vodca vybral parádnu trasu, ktorou sme celý čas kráčali v
príjemnom tieni.
Našou ďalšou zastávkou bolo pozorovanie dvoch lezcov, ktorí si to namierili do
legendárnej Hokejky. No nič idem ďalej. Vrchol je blízko a začína sa zaujímavá
reťazová pasáž. Tu som vyslaná ako prvá, tak teda dobre. Šplhám nahor a rozmýšľam
ako veriť reťaziam. Namiesto nich občas chytám pekné žulové madlá a zhruba po pol
hodine doliezam na vrchol nášho druhého najvyššieho štítu.
„Lomničák“ nás privítal až gýčovo krásnym počasím. Výhľady na okolité štíty aj ďaleké
doliny. Vychladená „plznička“, koláče už potom boli len zlomok odmeny. Pekné počasie
i príjemné stretnutia s inými turistami nás na vrchole zdržali trocha dlhšie. Aj keď SME
čas mali výborný, predsa len bolo treba zostúpiť. Dole schádzame na opačnú stranu
Emericiho nárekom do Lomnického sedla. Tu sme sa počkali a spolu to namierili
k Skalnatému plesu, odkiaľ to už boli do Starého Smokovca „len“ dve hodiny. Časť z nás
si dopomohla lanovkou, ďalším to ego nedovolilo a tak dokončujeme celú cestu po
vlastných. K autu prichádzame okolo 17-tej hodiny. Celá trasa nám teda so všetkými
prestávkami a dlhým sedením na vrchole trvala zhruba 12 hodín.
Fajne nám bolo, ďakujem za parádny deň a teším sa na ďalšie Tatranské dobrodružstvá.
Soňa
