FILIP

Ako to už býva, najlepšie nápady furt dostaneme pri pive. Nechápem ako je to možné? ☺

V Ďuriho hlávke preblikla žiarovečka, v ktorej uvidel tatranský čunder. Hneď nám ho aj nadhodil. Trasa to bola odvážna a zaujímavá a zároveň stále otvorená rôznym variantám. Mnohí z nás sa hneď stotožnili.

O asi 63 mejlov  neskôr  sme mali konečnú zostavu a dátum spáchania činu. Deň  Dé bol tu! Ja som cestoval ako obvykle z BL nočákom do Popradu. Strašne som dúfal, že moji spolu spiaci v kupéčku nebudú chrapkáči. Podarilo sa. V Poprade som bol s miernym meškaním  cca 3:50 zulu, čo  mi v tomto prípade vôbec nevadilo. ☺  Na prestup do Tatranskej Javoriny som čakal 2 hoďky.

Štart našej cesty bol z Tatranskej Javoriny cca o 7:00 kde ma už úderná jednotka čakala (Ďuro, Ďoďo, Vlado, Jany a Janči). Zvítali sme sa, troška do seba pod…..i, bez toho by to nešlo. ☺ Valili sme si to hore Javorovou dolinou, v ktorej sme všetci mali premiéru. Oplatilo sa. Krásna dolina v ktorej bolo málo ľudí nás odmenila výhľadmi. Po ceste do Sedielka čo je najvyššie položené turisticky prístupné sedlo vo Vysokých Tatrách sa furt riešili varianty. Okolo 11tej sme boli v Sedielku kde sme dali obedňajšiu prestávku. Všetci vyťahovali riadnu stravu, len ja som vytiahol gumených medvedíkov. ☺ Ono to už vlastne neboli medvedíky.☺V aute bolo tak horúco, že sa zliali v jednu formu ako terminátor T1000. Oddýchnutí a plný elánu ☺ sme sa pustili po dobrých choďáčikoch na Malý Ľadový štít. Rýchla fotka, doplnenie tekutín a hajde na tretiu najvyššiu kopku kameňa Ľadový štít. Miliarda poliakov. ☺ Dali sme si das 5x svojku a začali zostup cez Ľadového koňa na Terynu. Ďuro dorazil prvý a hneď sa postavil do radu na pivo, potom som dorazil ja a Vlado. Nejakú hodinku a pol sme čakali zvyšok tímu. Oni neboli takí pomalí, ale cmurkali si vínko bez nás za neďalekým šutrom. ☺ Čas pokročil a my sme sa pomaly ukladali na nočný odpočinok. Mali sme pred sebou ešte dlhú cestu.

Skoré vstávanie má tiež čosi do seba. Vidieť východ slnka je na nezaplatenie. Raňajky, čajík a už sme aj naberali výškové metre do Baranieho sedla. Odtiaľ rýchly výšľap na Baranie rohy pokukac. Posledná fáza, pre mňa asi najnepríjemnejšia bola zostup zo sedla cez Veľkú Zmrzlú dolinu na Brnčalku. Tu ako obvykle 3 miliardy turistov, rad od baru až hen tam do …..preč. ☺ Chuť na pivo bola neukojiteľná a tak sa Vlado a Ďuri obetovali a postavili do radu. Po pivku a kávičke som sa bohužiaľ musel od zvyšku oddeliť. Vlado sa pridal ku mne. Chlapi pokračovali podľa pôvodného plánu z brnči do Kopského sedla cez Monkovú dolinu do Ždiaru.

Bol to skvelý výlet, plný novo navštívených miest a nádherných výhľadov. Verím, že to nebola ani prvá ani posledná klubová VéHaTečka. ☺

JANČI
„Výpravu“ možno zhodnotiť vzhľadom na moje pom – NOŽNÉ okolnosti celkom pozitívne. A síce na včasnú znalosť termínu, sa na potulkách, či neviem-ktorého zjazdu účastníkov HK Slaňák vo Vranove n. T., nezišlo mnoho členov. Zaiste napr. pri prechode cez Ľadového koňa, či iných exponovanejších úsekoch by bola kvantita účasti možno kontraproduktívna, no pre ďalších priateľov priestor určite bol. Tu skúsenejší, radi predostreli svoje rady, takže niečomu sa dalo aj priučiť. Primárne „kráčalo“ o VHT, no niektoré „chodáčiky“ bolo potrebné preliezať aj pomocou rúk, vzhľadom na kondičku, terén a batoh na pleciach (samozrejme píšem tu za seba). Treba však povedať, že ten pocit výhľadov z Ľadového či Baraních v až – až slnečnom počasí stál za to. Vzhľadom na tohtoročné počasie sme sa nevyhli aj dotyku zo snehom – úseky bezpečné, pri Terynke priam vín(im)kovo schodné. Myslím, že každý jeden z nás si uvedomoval svoje neresti a celá výprava sa niesla v pokojnej atmosfére a dobrej nálade. Tož naše krásne Tatry; hviezdy na nebi a legíny na zemi, či?

ĎOĎO
Kvôli krásnym rodičovským povinnostiam poslednú dobu zanedbávam svoje najväčšie hobby a tým sú hory, aj preto na klubový mail ohľadom čundra reagujem tichým nadšením… Po doladení detailov ohľadom dopravy, nocľahu, výstroje a výzbroje ráno 15.7. násadám do auta ku dobre naladenej partii a rútime sa do Tatier. Pôvodný plán je ísť na Malý Ľadový štít bez báglov, naspäť na Sedielko a po zelenej na Térynu. Tie svine vážia aj 20kg, aby sme to nemali príliš ľahké aj keď je leto berieme aj mačky a cepín… .Keďže som na Ľadových štítoch už bol navrhujem ísť s báglami na Ľadové štíty a potom cez Ľadového koňa dole na Térynu. Aj keď v Sedielku mame celkom dosť nikto nenamieta a spoločne si vychutnávame krásne Tatranské štíty. Cestou dole s Janom a „Ňaňom“ zvoľníme tempo a keďže už máme suťovisko za sebou a čútory prázdne, vyťahujem zlatú rezervu…Tokajské. ☺ Pri chate plníme bruchá a ľaháme do spacákov. Krásne posiate nebo hviezdami utužuje pocity z celého dňa. Z Baraních rohov schádzame na nekonečné suťovisko do Veľkej zmrzlej doliny. Na Brnčale je snáď milión „ceprov“ tak dávame len pivečko a sľapeme ďalej. Krásne dva dni v našich veľhorách strávené s priateľmi zanecháva úžasné dojmi, aj keď je telo vyčerpané, myseľ je oddýchnutá.   Hore zdar!

VLADO
Hneď som vedel, že sa pridám k partii milovníkov Tatier, šlapačikov a ohnivej vody. Trasa, chalani a termín bol jasný už sa len dočkať toho dátumu a nemilovaného skorého vstávania. Zvonenie budíka ma vystrelilo z postele. Rýchly ranný WC rituál, kontrola všetkých potrebných vecí na víkend a pomaly odchod na parkovisko kde som čakal na ostatných. Cesta ubiehala rýchlo s menšou zastávkou v Prešove po Ďoďa. Rýchle ranné tempo po chladnej doline  v lese ubehlo a objavilo sa teplé slnečné počasie. Ešte pred obedom nás naše nohy doniesli na Sedielko kde bol naplánovaný dlhší oddych a obedík. A šľapeme. Spoločné stretko na vrchu Malého ľadového štítu. Rýchle selfie a už sa spoločne rútime na ďalší vrchol. Na vrchole Ľadového štítu sme sa zapísali do vrcholovej knihy, spoločné foto a výhľady na široké okolie. Pred nami sme mali, že vraj najnáročnejšiu časť denného prechodu „Ľadového koňa“. Pre pohodu prechodu sme si dali sedáky a naviazali sa na lano. Popri tomto prechode prebehla aj malá inštruktáž. Po zbalení lana sme sa Ďuro, Filip a ja oddelili a rýchlym tempom sme si to valili na chatu a vytúžené pivo. Príchod k chate bol okolo 17tej kde sme zabrali jednu lavičku a stôl pri ktorom bol plánovaný nočný bivak. Únava z celého dňa nás zmorila tesne po zotmení a to sa už každý poberal smerom k svojej karimatke a spacáku.

Skoré ranné vstávanie nás postupne vytiahlo zo spacákov. Bombové na tom bolo, že už sa nám netrebalo teperiť nikam do Tater. Každý sa rýchlo zbalil, naraňajkoval horalkami a s menším časovým sklzom sa mohlo pokračovať. Cesta popri plese prekvapila príjemným teplým vánkom aj napriek tomu, že na dolinu ešte nesvietilo slnko. Rýchlim výšľapom sme sa postupne všetci doteperili do sedla kde bol menší oddych a kde ostali naše ťažké batohy. Zo sedla svižným tempom na Baranie rohy, rýchlych pár foto a zostup späť do sedla nám zabralo max 45 minút. Brnčalku bolo síce v diaľke vidno no cesta k chate bola ešte dlhá aj napriek ceste iba dole. V žlabe po skalách boli nápomocné reťaze. Aj napriek letnému mesiacu sa v doline udržalo ešte kopec snehu, ktorý síce trošku chladil no o to ešte viac zintenzivňoval slnečné lúče teplého dňa. Oproti nám sa hore škriabalo kopec turistov – samí poliaci. Cesta ubiehala svižným tempom. Posledný oddych pred poslednými reťazami popri vodopádoch, ktoré plnia vodou jedno z najkrajších tatranských plies. K chate som dorazil ako prvý a hneď som aj zaujal miesto v rade, ktorý končil ešte „len pri dverách“. Kopec turistov z Poľska a Maďarska už netrpezlivo stalo predomnou a tak padlo rozhodnutie, že okrem kofoly si hneď kúpim aj pivo. Nadišiel Ďuro s objednávkou ďalších pív pre chalanov, ktorý už dochádzali k chate so suchom v ústach. Na stole sa objavila poživeň a všetkým hneď vyčarovala úsmev na tvári. Po pivku sa zaprášilo rýchlosťou svetla a hneď padla poznámka kto ďalší sa postaví do radu, ktorý sa medzi tým predĺžil. Nikomu sa nechcelo čakať v rade tak už nám nič iné neostávalo len sa pobrať každý svojim smerom. Nakoľko ja som už túto dolinu dávnejšie prešiel zvolil som variantu smer PP s Filipom. V PP neďaleko SAD bola mini krčmička kde sme s Filipom uhasili smäd a kam nám bola dovezená fajnová pizza. Po rozlúčke s Filipom, ktorý už šiel vlak som ostal na stanici čakať zvyšok nášho turistického kunčaftu. Chalani došli a rýchlo som naložil do auta batoh a už sme pálili smerom domov. Cestou sme prebrali naše dvojdňové pocity a osobné zážitky. Zhrnuté a podčiarknuté: Bolo fajnovo, slnečno, miestami úmorne no celkový zážitok výborný. Kto nebol môže banovať.

JANKO
“Tak čo banda lenivá, ako tie Tatry, ideme?” Matne si spomínam, že sme sa o nejakom výlete do Tatier bavili, ale na detaily si už nespomínam. Začínam odpočítavať dni do odchodu, cez milión mailov dolaďujeme detaily ako presný dátum, trasy, odvoz a podobné somariny. Dva dni pred odchodom prišiel e-mail od precedu…nezabudnúť sedáky a istítka, kto nemá cepín a mačky, zoberie si z klubu. Čítam ešte raz a rozmýšlam, že to asi nepatrilo mne, to bude len info pre tých, čo pôjdu náročnejšiu trasu. Začínam ľutovať, že som sa ponúkol ako šofér, bohužiaľ aj s autom. Na druhý deň volám Jančimu, ktorý je z posledného e-mailu tiež trochu vystrašený a spoločne hľadáme výhovorku, prečo nemôžeme ísť do Tatier. Po dlhom rozmýšľaní, sme to vymysleli tak, že sa výletu zúčastníme a počas túry v prípade potreby sa vieme vrátiť, alebo sa vydať inou cestou. Skoré ranné vstávanie mi nikdy nerobilo dobre, preto som si záver Javorovej doliny pri výšľape do Sedielka veľmi užíval a pravidelne som zastavoval, aby som sa mohol kochať krásnymi výhľadmi. V Sedielku ma privítal starší asi 70 ročný pán so slovami, tak si to nakoniec zvládol. Musel som vyzerať veľmi biedne. Hneď po ňom ma víta Filip a strká mi do papule gumených medvedíkov, ktorým teplo tiež očividne neurobilo dobre. Gumenú hmotu zalievam vodou. Dozvedám sa, kadiaľ povedie ďalej naša cesta. Pretože som mal plnú papuľu gumenej hmoty, nemohol som podať pozmeňujúce návrhy. Pri pohľade na Jančiho výraz rezignujúceho občana som pochopil, že by to aj tak nepomohlo. V sladkej nevedomosti sa teda spoločne s ostatnými výdávam smerom hore na Ľadové štíty. Ako naberáme výškové metre zisťujem, že mám inú definíciu slova “choďák” ako preceda. Škriabanie sa na Malý ľadový štít som si užíval, aj napriek veľkému ruksaku, ktorý ma dosť obmedzoval v
pohybe. Filip mi celý čas robil spoločnosť a strážil každý môj krok, aby ma nemusel chytať do náručia v prípade potreby. Po výstupe na Ľadový štít ma čaká ďaľšie prekvapenie. Obliekame sedáky a pár metrov pod vrcholom sa navezujeme na lano a dostávame krátku inštruktáž. Naviazaním sa na lano mi moral klesol na nulu, ale aj tak bol prechod cez Ľadového koňa príjemný zážitok za čo chalaňom ďakujem. V bezpečnom teréne nás starí horskí vlci opustili a utekali na Terynu hasiť tlejúce gágory. S Ďoďom a Jančim sme hasili už cestou. V dobrej nálade a v miernom časovom sklze prichádzame na chatu. Dávame večeru, dopĺňame tekutiny a chystáme sa na odpočinok. Druhý deň vyrážame cez Baranie sedlo na Brnčalku. V sedle mám zas trochu problém s rovnováhou, preto zostávam čakať, kým si chalaňi vylezú na Baranie rohy. Pri pohľade dole na “cestu” kadiaľ o chviľu ( dúfam ) budeme schádzať, nie sa kotúľať mi nieje všetko jedno, preto sa radšej otočím a pozerám do druhej doliny. Cesta dole nebola až taká strašná ako sa na prvý pohľad zdalo aj keď smerom hore a bez veľkého ruksaku by som si ju určite vychutnal s väčšou radosťou. Na Brnčalke nás chalani čakali pri stole aj s pivom za čo sme boli veľmi vďační, pretože tam bol asi hodinový rad. Oddychujeme, kocháme sa krásami Slovenska a vedieme rozhovor. Na Brnčalke sa končí naše spoločné putovanie a rozdeľujeme sa. Prechod cez Belianske Tatry do Žďiaru je iný svet. Ǔplne iná scenéria ako sme videli predchádzajúci deň v Tatrách. Čas nás bohužiaľ tlačí, tak nieje moc čas zastavovať a užívať si výhľady. Sľúbili sme Belianskym Tatrám, že sa vrátime aj so 66 eurami vo vrecku. Bol to skvelý víkend, s nezabudnuteľnými zážitkami. Som rád, že som sa tejto skvelej akcie mohol zúčastniť.

Trasa: Tatranská Javorina(1018) > Sedielko(2461) > Malý Ľadový(2603) > Ľadový štít(2627) > Téryho chata(2015) > Baranie sedlo(2393) > Baranie rohy(2526) > Brnčalka(1551) > Kopské sedlo(1749) > Ždiar(896)

[nggallery id = 120]