Už pred rokom som mal sen, vystúpiť na jeden z vrcholov nad 4000 m.n.m rozhodoval som sa nad Matterhornom alebo Mont Blancom. Keďže Matterhorn je dosť náročný čo sa týka lezenia, tak padol verdikt na Mont Blanc. Neveril som sám sebe, že tam budem niekedy stáť, potom to na nejakú chvíľu utíchlo. Prišiel čas, tohto roku začala jar a jedno krásne ráno som sa definitívne rozhodol, že idem na Blanc. Začal som zisťovať veci ohľadom výstupu a zaoberať sa výstupom. Neskôr som natrafil na meno Vlado Štrba, nechýbalo veľa a hneď som sa u neho informoval. Povedal mi základné info a bolo rozhodnuté, že v septembri sa ide na Mont Blanc.

Tak začal som trošku s prípravou, kúpil som si bicykel a začal tvrdo na sebe makať a postupne si aj dokupovať nejakú výbavu, keďže sa šlo do väčšej výšky ako som bol zvyknutý. Cez víkendy som sa snažil chodiť do prírody na celodenné a viacdenné túry. Tak ubiehali dni, týždne, mesiace, až napokon prišiel deň D a bolo treba sa pobaliť a vyraziť na dlho očakávaný výstup.

Vyrážal som piatok večer vlakom do Bratislavy, kde v Spišskej Novej Vsi pristúpil ďalší kandidát na zdolanie vrcholu, bol to Rasťo. Ráno nás čakal Vlado a ostatní členovia Pali a Tóno. Už sme sedeli všetci v aute a šup ho do Francúzska. Šli sme cez Rakúsko, Lichtenštajsko, Švajčiarsko a napokon cieľ, Francúzsko mesto Chamonix. Dorazili sme tam o ôsmej večer. Nasledovalo vybalenie a stavba príbytkov (stany). Netrvalo dlho a už sme spali. Rano krásne prebudenie s výhľadom na masív Mont Blancu a s predstavou, že to je náš cieľ, za ktorým sme tu prišli. Sám sebe som neveril, že tam raz budem stáť. Pred obedom sme sa vybrali na lanovke na Midi vo výške 3884 m.n.m.  Naskytli sa nám úžasné panoramatické výhľady. V hlave myšleinka, že na druhý deň budem stáť ešte o 1000m.n.m vyššie. Neuveriteľné . Tak trošku to skrátim, lebo už ma bolia palce od toho ťukania. Skúsim vám priblížiť hlavnú pointu tohto článku a to je priamo výstup. Tak vstávame o piatej ránou, už pobalení. Ešte k tomu baleniu, všetci sa smiali, ako som sa balil, až dlhé 3 hodiny. No nakoniec som dostal pochvalu od vedúceho zájazdu, ako šikovne a úsporne som sa zbalil. Poďme ďalej. Ráno vyrážame autom do mestečka La Fait, ktoré sa nachádza vo výške 538 m.n.m., kde ja malá stanička a pristavený vláčik, ktorý nás vyviezol do výšky 2317 m.n.m., odkiaľ už nasledoval samotný peší výstup. Všetci vyrazili a ja, ako posledný a najmladší za nimi, ale netrvalo dlho, rozhýbal som sa a rozdýchal a pomaličky, jeden za druhým, začal ich predbiehať. Nakoniec som išiel prvý, až ma potom brzdili hihi. Po ceste sa nám naskytla prvá búdka, mala názov Runia a kráčali sme ďalej, po niekoľkých hodinách prichádzame k chate Tete Rouse, ktorá je vo výške 3143 m.n.m., kde už sa nám začína objavovať aj snehové pole. Tam si už dávame sedáky a prilbu, po kratkej prestávke vyrážame a blížime sa k miestu, ktorého som sa veľmi obával je to Grand Cuolar, kde ročne zahynie až 150 ľudí. Naštastie ja som medzi nich nepatril, ale posraty som bol riadne. Ako som cez neho prechádzal, na druhej strane som si musel sadnúť a vydýchať, bolo to dosť kruté a adrenalínové. A šup ho tam, nasledoval ďalší exponovaný úsek a to skalné rebro, ktoré viedlo až k chate Gouter, ktorá je vo výške 3811 m.n.m.. Poobede trošku spotení, ale napriek tomu sme dorazili na chatu, kde nás už čakalo pivo v mojom vaku, do ktorého som sa s pochvalou zbalil. Viem prečo som bol pochválený, pre to pivo hihi. Partia sme boli ako: A je to. Jeden slanina, druhý pivo a tí ostatní mali to ostatné (rozum). Večera bola skvelá, mali sme hovädzinku, špagety a k tomu aj dezertík a to bol puding. Ešte pár foto so západom slnka, mešnia hygenia v snehu a šup do postele, lebo ráno nás čakal dosť krutý výstup. Mňa síce trošku bolela hlava, ale pomohla zázračná ružová tabletka, nebojte sa, nie modrá. Spať som nejako nemohol neviem prečo asi tá výška s omou robila zbojstvo, ale nad ránom okolo druhej som zaspal a neprešla ani hodinka a vstávali sme na raňajky, ktoré boli moc „bohaté“, až na jeden kúsok chleba s džemom a pohárom džusu a čaju a stálo to 10 €, ale šak keď musíš, tak musíš. Po unavujúcich raňajkách nastala príprava na samotný výstup, niektoré veci sme nechali na chate a potrebné brali so sebou. Ráno bola krutá zima, únava atd. O pol piatej stojíme vonku pred chatou, rozhoduje sa kto ako pôjde, vyšlo na mňa, že pôjdem posledný, ako vždy, ale bol som rád, lebo som ich mal pod kontrolou a mne to vyhovovalo. Vladko išiel prvý, veď nie nadarmo sa vraví stádo vede vúl. Prepač Vladko, ale tak mi to prišlo na pár minút. Šľapeme v mačkách naviazany po ľadovci a potme ideme a ideme, cestou sem tam driememe. Po nejakom čase sme sa pekne zosúladili a cesta hore bola jednoduchšia. Asi o šietej ráno začalo nepatrne svitať a my sme sa tiež začali viac hýbať. Prechádzali sme okolo vrchu Gouter, ktorý sme míňali len pár metrov od vrcholu, potom menší zostup do sedielka a výstup k Valotke, je to posledné miesto, kde sa dá núdzovo bivakovať, plechová búda. Tam sme mali menšiu prestávku, dal som si pikao a šup ho ďalej, už mi bola aj zimka na prsty, tak som pytal Vlada nech mi dá jeho rukavice, nechcel som skončiť ako on bez prsta, o ktorý prišiel na jednej z osemtisícoviek. Pred nami uz bolo iba pár výškových metrov, asi 500 výškových.

No ale srandy nabok, začalo to už byť kruté, začala sa prejavovať už aj výška, mal som trošku problémi s dýchaním aj ostatní, tak sme zvolili tempo 20 krokov a prestávka na vydychanie, bolo vydno aj na ostaných skupinách, ktoré išli pred nami a za nami. Povedal som si, že ak už som tu vyšiel, tak to musím dať hoc sa tam doplazím. Bolo to veľmi namáhavé, prekonať sa a udržať psychiku, ale nakoniec Vlado, ako vodca, nás povzbudil jeho rečami a pomaličky sme šli hore, až nakoniec o 9 ráno sme stáli všetci piati na vrchole a ja aj so slzami dojatia. Bolo to niečo neuveriteľné pre mňa a môj rozum. Ale dokázal som to a som na seba hrdý (Ďuri). Dali sme pár foto, zavolal som domov, že som hore a pobrali sme sa dole. Tu som ostal prekvapený, Vlado ma dal ako prevého na zostup, kde som cítil aj zodpovednosť, lebo som mal za sebou ostatných. Keďže sme boli tým, tak všetci sme cítili, že jeden za všetkých, všetci za jedneho. Proste sme boli partia, verili sme jeden druhému a to je v horách základ (dôvera). Zostup bol už omnoho ľahší, aspoň pre mňa. Pár minút, ako sme schádzali hrebeňom sa strhla lavína a začala sa záchranná akcia, vrtuľníky mali čo robiť, ostalo tam približne asi do 10 ľudí. Tak, mali sme možnosť vidieť naživo aj záchrannú akciu. Okolo dvanástej prichádzame na chatu Gouter, kde dopĺňame tekutiny, balíme veci, ktoré sme si tam nechali a poberáme sa na zostup tou istiu trasou, ktorou sme vystupovali, čiže skalné rebro a zas ten obávaný cuolar. To bolo ešte mojim takým snom, nech sa tam nič nestane a budem šťastný. Neprešli ani dve hodiny a stal som sa šťastým človekom pod Mont Blancom. Boli sme na chate Tete Rouse, kde už sme zistili, že o hodinu a pol nám ide posledný vláčik a Vlado povedal, že to musíme dať, ináč budeme niekde v terčne bivakovať a to sa nám už nechcelo. Boli sme veľmi vyčerpaní, ako aj ja teraz, tak sorry za chyby. Nakoniec sme ten válčik stihli a priznám sa, už som bol v koncoch a nemali sme už ani vodu. Vo vláčiku, ako som sedel a pred domnou si francúzka popíjala vodu, tak som bez hanby pýtal vodu po anglicko-francúzko-slovensky, exkjuzmi madam vodu. No ona na mňa pozrela, videla môj výraz tváre a hneď mi dala svoju fľašu vody, to bol môj prvý pocit, keď človek nemá vodu, čo je schopný urobiť. Došli sme dole, nasledoval nákup v obchode, víno, syry a v kempe oslava. Kde som sa zoznámil aj s Ihorom, ktorý bol v Pakistáne na výstupe Nanga Parbat, kde zahynuli aj naši dvaja významní horolezci. Bolo mi cťou spoznať takého človeka, s takým srdcom, ako má on. Nakoniec sme spolu varili ruský boršč, ktorý bol vynikajúci. A ja už končím, už sa mi nechce priatelia. Bol to neskutočne neopísateľný zážitok v mojom živote, na ktorý budem ešte dlho spomínať a dúfam, že nie je posledný. Ak by ste ešte niečo chceli vedieť z tejto expedície číslo je na mňa na stránke, rád sa podelím s vami, s pozdravom Ďuri.

[nggallery id=29]