A je to tu. Po lete prišiel ten september nejako rýchlo a tak ako každý rok na jeseň, aj tento sa vrece s lezeckými akciami roztrhlo. Medzi nimi aj dlho očakávané narodeniny nášho klubu. Z nášho klubu sa tohto roku stal už 7 ročný spratek a my sme to patrične oslávili. Ale po poriadku. Normálne oslavujeme klubové narodky od piatka do nedele, ale vždy sa nájdu aj nejakí premotivovaní, ktorí si poprdkávajú pod skalami už od štvrtka. Tohto roku to boli presne Maťo Bak, Rasťo, Monika a Banky s Tinkou. Začalo sa to celkom zľahka.

            Na výzvu nášho predsedu, že hore pod skalami môže byť maximálne jedno auto, som sa psychicky pripravovala na to, že si ten kopec zase pekne vyšľapem. Z Vranova mňa aj Filipa mladšieho zobrali do auta Ďuro s Jankou a maličkou Laurou. V Zámutove sme však ešte naložili Soňu a Vlada, aby mali o 500 metrov menej chodenia – kto počíta, vie, že 6 dospelých ľudí vrátane troch veľkých zadkov a ešte s jednou autosedačkou, je celkom dosť na Daciu Logan. Ale vraj sa dobrých ľudí všade veľa zmestí. Janka s Laurou nás vyhodili niekde na začiatku lesa a išli späť domov s prísľubom zajtrajšieho návratu. Začali sme šľapať hore, zozačiatku som držala krok s Vladom a Ďurim s tým, že to chcem mať rýchlo za sebou. No keď toho kopca neubúdalo a keď som si uvedomila, že som sa poriadne nenadýchla, odkedy sme vyrazili, oprela som sa radšej o strom a počkala Soňu s Filipom za neustáleho lapania po dychu. Predpokladám, že som už zabudla, ako je ten kopec nekonečne dlhý(alebo žeby starnem?!) pretože som, pri všetkej úcte, cestou hore skoro odpadla.

Keď sme konečne došli hore, už vtedy tam bolo veľa ľudí. Na každom druhom strome hammaky, na zemi stany a karimatky, medzi kmeňmi natiahnuté celty, ohník rozložený, detský kočík odstavený na lesnej cestičke a na tvárach známych ľudí široké úsmevy. Ako sme došli pod skaly a so všetkými sa zvítali, hneď sme sa odmenili pivkami a inými tekutými pochutinami. A keďže bolo už asi 7 hodín, na skaly sa už ani neoplatilo ísť. Odštartovala sa večerná zábava – Ďuri hrajúci na girate, jeho verný zbor škriekajúc vôkol neho (v prvý večer sme asi neboli rozospievaní), neustále sa čapujúce pivko, niekto opekajúc slaninku a určite aj niekto, kto celý večer chodil so štamperlíkmi a počúval na povel: „Za každú pesničku po poharičku“ alebo ako alternatívu: „Hudba nemacopic…“Nebudem klamať, keď poviem, že si bez takejto veselice večer pod skalami ani neviem predstaviť.

V neskorých večerných hodinách sme nakoniec všetci pozaliezali do spacákov a veru v skorých ranných hodinách sa z nich niektorí už vytrepali. Osobne, keby ma v to ráno nevyhnala zo spacáka už tri hodiny zadržiavaná malá potreba, tak tam ležím ešte doteraz. Okrem fujavice k nám v sobotu ráno dorazil zvyšok nášho stále sa rozrastajúceho klubu, a dokonca k nám prijal pozvanie aj predseda Rožňavského klubu KHS Kras, ktorý prišiel aj s rodinkou. V takejto chvíli človek naozaj ocení našu provizórnu kadibudku. Okrem všetkých klubových členov nás svojím príchodom potešil aj Peťo Šimkanin, autor nového sprievodcu – Skalky Východného Slovenska, s ktorým sme sa v ten deň vybrali liezť na Jasenovský hrebeň. Hneď po privítaní ostatných, sme sa dali do partie Peťo Š., Maťo B., Monika, Filip mladší a ja. Na tomto sektore našich Zámutovských skál som ešte dovtedy neliezla, tak som sa tešila. Parádne sme si poliezli cesty, ktorých názov si už vôbec nepamätám, ale klasifikáciou sa pohybovali od 4-iek na rozlez cez 5 až po 6 a Filip s Maťom sa púšťali aj do 7-čiek. Mimo iného sme si hneď na začiatku pripomenuli, ako sú prilby pod skalami dôležité, keď v priebehu 10-tich sekúnd mimovoľne preleteli okolo Peťovej hlavy 3 veľké šutre. Dokonca sme tam popoludní stretli aj ďalších lezcov pôvodom z Košíc. Nemusím hovoriť, aké komentáre nám zlepšovali náladu počas celého lezenia, no určite boli spomenuté nejaké fekálie („do hoven!“ sa celkom ujalo), ďalej výzva na Moniku: „Monika tvár sa, že lezieš nech sfotím.“Úplné ticho pod skalami pri nás väčšinou nebýva. Keď sme si povedali, že nám už lezenia na severnej strane Jasenovského hrebeňa stačí, išli sme si s Peťovým doprovodom obhliadnuť aj južné skaly, a to boli riadne krásne pecky – platne, piliere a previsy, o ktorých zatiaľ môžem len snívať. Ešte sme sa stihli vyvajčiť na vyhliadke dúfajúc, že keď dôjdeme k ostatným, bude na nás už čakať Pajkyho vychýrený guláš. A tak aj bolo, guláš bol presne taký, aký si ho človek môže len vysnívať, dokonca som sa ho nevedela vzdať, ani keď sa fotila klubová fotka. Vtedy dosiahol počet ľudí maximum a to je cca 30, ktoré je zachytené aj na fotke, ale v skutočnosti sa tam dokopy vystriedalo ešte aspoň o 10 ľudí viac.

Keď nám trošku vytrávilo, pobrali sme sa ešte z posledných síl poliezť niečo v blízkom okolí ohniska. Už keď sme sa blížili ku skalám, sme počuli, ako sa Bažant trápi v ceste Pozor strom za 6- : „Nechapem,cona timšporcevidzice.“ Hneď pár metrov ďalej si malá 8 ročná Eliška tichučko ťahala cestu s názvom Britva klasifikácie 5. Mimochodom medzičasom sa Eliška stala vicemajsterkou vo svojej kategórii v lezení na obťažnosť, z čoho sa viac ako len veľmi tešíme.Neďaleko nás sa niektorí vybrali osviežiť si zlaňovanie. My s Mončou sme sa išli asi len demotivovať do Technickej výchovy za 6+. Nebol to najlepší a najhodnotnejší nápad po celodennom lezení a výdatnom guľáši, a tak sme sa pokorne vrátili k ohňu na večerný program.

V poobedňajších hodinách sa konečne narazil aj sud s klubovým pivom, ktoré uvaril Maťo Adam. Samozrejme, že nám ani ten nepostačil, a tak sa neskôr narazil aj tretí sud, ten bohužiaľ už nebol z domácej kuchyne. Pri ohníku sa väčšina dala do práce a pomáhali sme s prípravami živánskej, tej bolo v konečnom dôsledku nemálo. Inak vyzeral sobotňajší večer podobne ako ten predtým. Akurát náš zbor nabral na počte a išlo nám to oveľa lepšie. Okrem tradičných pesničiek bola vyvrcholením večera pieseň Zelený tulipán v mojom a Monikinom prevedení. Kto nezažil, môže ľutovať, tí čo zažili, to však ľutujú tiež. Opäť sme sa pobrali niekedy spať a niekedy v nedeľu ráno sme vstávali.

Niektorí museli fičať už hneď ráno, my sme našťastie mali ešte čas, čo-to poliezť. A to konkrétne časť skál od cesty Načo názov až po Schovanku. Popoludní sme sa už takmer všetci pobrali domov. Čo dodať, ďalšia vydarená akcia plná lezeníčka, dobrého jedla, spevu, piva a tých najlepších ľudí, je za nami a my sa teraz môžeme tešiť na ďalšie akcie a hlavne na ďalšie ročníky oslavy existencie nášho malého-veľkého klubu.

Aďa

[nggallery id=100]