Deň prvý

                Vstávam o 4:15. Nechce sa mi, ale musím. Jem červenú kapustu zo včera, neni najľepša. O 5:17 vyrážam žltým vlakom do Považskej Bystrice k Jožovi, ktorý nás naloží do auta a berie do Paklenice. Kupečko je prázdne, parada. Raňajkujem najlepšie bagety v KE. V Kysaku sa ku mne mali pripojiť Ďuri s Jankou. Aj sa pripojili , len ja som trúba a rezervoval som si lístok do iného vozňa. Nevadí. Namiesto Ďura a Janky si ku mne sadli Andrej so Zuzkou (snáď si to pamätám správne).

Prešovčania na tripe do Holandska a kade tade. Fajn ľudia, pozdravujem. Počas jazdy sa došiel aj Ďuri zvítať. Vystúpili sme v Považskej a kým došiel Jožo tak sme dali po pive. O deviatej sme už boli na trase do Blavy, v ktorej sme ešte šaškovali asi tri hodiny pokým sme naložili kajaky a obed. Asi o pol tretej vyrážame na rakúske diaľnice smer Paklenica. Všade kopec áut a veterné elektrárne ( VAZE <3 ) Občas zastavíme natankovať plyn, ktorý platí Ďuro, lebo už pracuje 😀 .Pred rakúsko-slovinskými hranicami schádzame konečne z diaľnice a prechádzame nenormálne krásnym priesmykom s výhľadom na vápencové hory, ktoré vraj Jožo zlyžoval. K Paulinej sestre to už nie je ďaleko. Dáva nám kľúče od bytu a zopár jazykových rád. V Slovinsku nehovorte na verejnosti slovo fukať, budete za blbcov. A pivo je pivo. Najmodernejšou navigáciou sme sa konečne dostali na byt a vyberáme sa ochutnať niečo miestneho. Laško 12-stka s kamzíkom na obale , bars fajne. Potom už len sprcha a spať.

Deň druhý

                Ráno sme si dali ešte výlet do centra Ljubljany. Nič pre mňa takéto kultúrne vyžívanie sa. Ale stojí to zato. Historické centrum cez, ktoré sa tiahne kanál , po ktorom si plávajú loďky. Nakoniec sme vystúpili na ľubľanský hrad. Zrekonštruované, moderné prvky zasadené do hradieb, reštaurácie , galérie a v strede pódium. Vstup zdarma, len za mučiareň bolo treba platiť. Bolo vidieť celú Ľubľanu a za ňou hory podobné našim Vysokým Tatrám. PARADA ! Na obed už vyrážame do Paklenice. Vybrali sme si cestu po pobreží namiesto diaľnice. Zrazu more a priľahlé ostrovy. Krásne večerné výhľady. Na penzión sme došli už takmer so zapadnutým slnkom. Mám pocit že som na Domaši akurát voda je hnusne slaná, ale zato čistejšia. Na záver nám predseda ukazuje svoje gitarové majstrovstvo a slivkovú vôňu domova.

Deň tretí

                Budíček o piatej, aby sme sa vyhli chorvátskemu slnku a tak trošku aj plateniu za vstup. Oficer z parku bol na nás ale pripravený a privstal si tiež. Platíme a ideme dnu. Troška neskoro zisťujeme, že ten poplatok nie je pre nič za nič a zostáva mi rozum stáť, keď vidím WC vyrazené do skaly a hneď vedľa toho obchod so suvenírmi a kadečím.

Konečne ale už o lezení. Za parťáka mám Peťa zo Slávie. Bez veľkej rozcvičky sa púšťame do cesty za 4 niečo. Vyšmýkaný vápenec jak sviňa ! Neverím žiadnemu stupu. Na trenie ani neskúšam. Nejako to ale dávame a ideme do trojkovej cesty, ktorá mala byť na rozlez. Tam to ide ako po rebríku. Hneď vedľa sú dve cesty za 5a a 5b. S predsedom sa troška pučím, ja som si aj trošku pokričal ale dávame. A na záver po štvorkovej 20 metrovej ceste, kde nás na vrchole už zastihuje slnko. Ja leziem pre radosť a tak sa rozhodujem, že po slnku ja loziť nebudem ! Ostatní sú podobného názoru a tak sa okolo obeda vraciame na penzión. Varíme obedy, kúpeme sa v hnusne slanom mori a večer spac .

Deň štvrtý

                Menej ciest ako včera ale pre mňa náročnejšie. Prvá za 4 niečo asi 20 m. Všetko OK len pred koncom miesto kde nebolo čo poriadne chytiť ani stúpiť. Nakoniec idem len na hnusne stisky  a nohy na trenie. Nebolo mi všetko jedno 😀 ale dávam a do ďalšej štvorky sa mi ide už ľahšie. Potom predseda zaj*bal cestu za 6a. Najprv, že na top rope, ale doteraz som si vždy cestu vytiahol tak teda ťahám. Padám, vrieskam, nadávam. Asi po polhodine som konečne hore. Koniec dňa pre mňa, už len istím. Večer pivo, voda a kajak.

Deň piaty

                Dnes máme rest day. Takže vstávame o štvrtej aby sme v parku boli skoro a začíname našu pôvodne 4-hodinovú túru. Ideme hore Veľkou paklenicou až k Ivančevmu domu, kde nás víta domáci a dávame si pivo. Má tu vyložené aj domáce liečivá z lesných plodov, z ktorých s predsedom ochotne koštujeme. Ja si domov beriem borovaću. Sladká fajnotka. Domáci nám ukazuje cestu kade ďalej a kráčame parádnym lesom, skoro jak u nás v slanských vrchoch. Smer Veľká Močila. Ešte pred ňou si s Ďurim dávame rýchlovýstup na Čierny vrch skrátený z hodiny na 20 min. Hore pri blezkozvode sa píšeme do vrcholovej knihy a kocháme sa výhľadmi na hory a more. Paradoxne cesta dole nám trvala dlhšie ako výstup. Stretávame sa s ostatnými a ideme ďalej k rázcestníku kde sa píše že do cieľa nám chýbajú 4 hodiny. Smejeme sa že to dáme za dve. Kráčame dole vyschnutým korytom sezónnej rieky. V tramkách sa mi ide bohovsky ! Teplo začína byť neúnosnejšie, ale nachádzame úkryt v jaskyni, kde si doplňujeme zásoby vody. Po nekonečných 4 hodinách zostupovania sa konečne dostávame na koniec našej „4-hodinovej“ túry a víta nás tabuľa : „Welcome in Malá Paklenica. Entrance for expierence mounteeners only“. Toto keby som vedel tak si zoberem viac jak 1,5 l fľašu vody prevesenej cez plece na šlinge, jablko a tramky. Dokopy to bolo 10 hodín šľapania po chorvátskom slnku a balvanoch veľkých jak auto. Túry sa zúčastnili : Ďuro a Janka, Rado a Miška, Peťo a Ja.

Deň šiesty

                Dneska už naozajstný rest day. Ráno cestujeme autom do Zadaru, pokukať troška histórie. K tomu by vedela povedať viacej Janka, ja si toho moc nepamätám 😀

Janka: Jasné že Vám k tomu niečo napíšem. Mala by som sa zmestiť do zopár riadkov, bolo to proste úchvatné. Hneď pri vstupe do starého mesta Zadaru nás vítala kopa starých lodí v prístave, zopár paliem a nádherne antická architektúra roztrúsená po ostrove. Samozrejme chcela som vidieť aj to čo sa nedalo a chalani ma všade čakali vonku, na pive alebo pri pouličných hudobníkoch. Moje kroky prv nabehli k archeologickému múzeu antiky to bola jedna báseň a hlavne – bola tam klima. Na najkrajšom a asi aj na najhlavnejšom námestí bola citadela sv. Donata, vstup zadara, citadela obrovská ,…. chalani vonku. Vybehla som na najvyššiu vežu čo tam bola a samozrejme horolezci leniví dole na pive vyčapení. Bola to katedrála sv. Stošije – odporúčam, výhľad na more a celé mesto. A za spomenutie tiež stojí morský orgán kde si treba ľahnúť na chodník k diere a počúvať melódiu – mne to ukázala Pauli, ktorá sa tam potom fotila s plyšákom. Zakončili sme to kúpaním sa v mori 😀 a šli sme pomaly do Seline. Cestou spať romantický západ slnka, kt. sme pozorovali z mosta …. proste nádherné mesto 😀

Deň siedmy

                Dneska lezieme viac dĺžku. Pre mňa premiéra. Ľahučká cesta, skvelá pre začiatočníkov. Boli to dve viac dĺžkové cesty na vrch menom Veliki Čuk. Spolu to bolo 300 m krásneho vápencového lezenia. Krásne výhľady na okolité skaly a more. Ľudia dole sa mihotali ako mravce 😀

Osmy deň

                Doobedu sme sa zase vybrali do historickej časti Zadaru. Popozerali sme čo sme pri prvej návšteve nestihli. Dali sme dajaké pivko (super je, že v Chorvátsku môže piť aj šofér 😀 je tam tolerancia na alkohol).  Podvečer sme sa ešte vybrali do paklenice a do tmy sme poliezli zopár ciest.

Deviaty deň

                Skoro ráno budíček, naložiť veci do auta a dža domov. Seline – Bratislava, diaľnice, bočné cesty, diaľnice a takto dookola. V Bratislave sme sadli na vlak a cestovali až domov. Ešte nám stihli vo vlaku ukradnúť aj lano (welcome to Slovakia). Krásne privítanie po 10 dňoch mimo SR. No ale nevadí.

Každopádne lezenie v Paklenici bolo nádherné. Nazbierali sme mnoho skúseností, spoznali sme skvelých ľudí, novú kultúru a krásne prostredie Chorvátskych hôr a mora.

Maťo a Janka

[nggallery id=52]