Browsed by
Kategória: Aktuality

aktuality

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Cyklolezecký výlet 16.-18.5.2020

Maťo: “ Berem MTBčko na východ, pobajkujeme dačo.”
Ďuri: “ Jasne super, ber het.”
Ďuri: “A čo keby sme to spojili aj s lezením?”
Maťo: “Hmmm.”

A tak sme sa vybrali liezť bicyklami.

Ďuri navrhol Rakovský kameň. Neznáma oblasť vo Vihorlastkých vrchoch. štartTak malo známa, že sme k nej nič podrobné čo sa lezenia týka, nenašli. Len že skala je zhruba 10 metrov vysoká a zalezú si aj menej zdatný lezci. Viac nám netrebalo a už sa plánovala trasa. Kritéria pre trasu boli jasné. 1. Mimo hlavných ťahov 2. Nejaké tie napájadla po ceste. Hodil som to všetko na mapy.cz a vypľuvlo mi zhruba 50 km trasu s rovinami aj kopčekami. Odchod z VT sme si dali na 10tu hodinu. Predseda znova meškal. Nejaká fotečka na začiatok a vyrazili sme smer Vinné. Bez netrafenej odbočky by to nešlo a tak sme sa museli vracať troška späť, ale nikto nenadával. Všetci sme sa cítili dobre, všetci sme si to užívali. Prvý krát sme sa napojili v Strážskom, hneď rovno 2x. Druhý krát sme sa napojili a najedli na Vinnianskom jazere. Odkiaľ už sme začali našu trasu po Vihorlastkých vrchoch. Ďuri mal matnú predstavu kde asi skaly sú, ale nedočkavci Igor a Peťo nás nepočkali a tak sme odbočku ku skalám nechali tak a šli za nimi ďalej. Skala už bola nadohľad, ale cesta k nej viedla cez mladinu a pozbieranú kalamitnú ťažbu. Nič príjemné. Po asi hodine a pol šľapania a hľadania najvhodnejšej cesty sme konečne dorazili do base kempu. Rozložili nocľah a opiekli dajaké lakocinky. Druhý deň sme sa prebudili na dážď. skalyHurrrááá. Rýchlo zbuchať nejaké bivaky nech sme aspoň suchý, keď už nelezieme. Poobede sa už na nás usmialo slniečko. Vysušilo skalu a tak sme mohli konečne vyskúšať miestny andezit. Nemali sme sprievodcu takže sme sa museli spoľahnúť len na náš odhad. A celkom to aj vyšlo. Cesty ktoré sme liezli (asi 7 kusov sme stihli) mohli mať obtiažnosť od 4 po 6+ max. Chytov a stupov bolo všade dosť, skoro ako na umelej stene. Dosť tam bolo aj lokrov. Jeden o veľkosti taniera mi skoro ostal v ruke. Celkom zaujímavý pocit ak ste nad posledným istením. Bolo ale vidno, že sa tu veľmi nelezie, keďže aj toho machu tu bolo požehnane. Večer nás ešte prišla pozdraviť búrka, ale to už sme boli zalezení v spacákoch. Cestu domov sme už plánovali viac oddychovejšie. Tiež 50 km, ale kopcov už pomenej. Nakoniec z toho vzišiel celkom zaujímavý výletik. Len nabudúce si musím zobrať bajk s nosičom a nenosiť všetko v ruksaku na chrbte. Peace.

Nadšení bajkeri a lezci: Ďuri, Peťo, Moňa, Maťo

cesta tam a cesta späť

                                                                                                                                                                                            Maťo

Janko Ocilka pod Everestom

Janko Ocilka pod Everestom

Malá trojčlenná expedícia zo Slovenska v zložení Ján Ocilka, Maroš Goga a Patrik Krivák, člen MO MS Hermanovce nad Topľou, dedinkou nachádzajúcou sa pod vrchom Oblík v Slanských horách, navštívili Nepál a vystúpili do základného tábora expedícií na Mount Everest.

Po prílete do Nepálu a čiastočnej aklimatizácii, sa vydali na prehliadku mesta Káthmandu, ktoré leží v nadmorskej výške 1400 m n. m. Nasledujúci deň ich čakala dobrodružná 6 hodinová cesta naprieč nepálskym vidiekom do mestečka Ramechhap, odkiaľ nasledoval letecký presun do horského mestečka Lukla, kde sa nachádza najnebezpečnejšie letisko na svete, na ktorého stavbe sa podieľal Sir Edmund Hillary, prvý horolezec, ktorý dokázateľne vystúpil na najvyššiu horu sveta Mount Everest. Odtiaľ sa po rýchlom obede spolu so sprievodcom vydali do dedinky Phakding. Ďalší deň prešli údolím rieky Dudh Kosi (Mliečna rieka) do dedinky Monjo a  do Jorsalle (2845 m n. m.), kde sa začína Národný park Sagarmatha, čo v sanskritskom jazyku znamená „Tvár nebies“.Base camp

Cestou plnou karaván jakov a mulíc prevádzajúcich zásoby do mesta šerpov Namche Bazaar, ktoré sa nachádza v nadmorskej výške 3450 metrov, sa im prvýkrát na krátko ukázal Everest. V Namche Bazaar ich čakal aklimatizačný deň, ktorý využili prehliadkou na vysokohorské pomery rušného  mestečka. Po krátkom oddychu nasledoval nádherný, no náročný výstup do Tengboche (3880 m n. m.), ktorý spríjemňovali dych vyrážajúce scenérie hôr a hlavne siluety Ama Dablam a ďalších sedemtisícoviek. Turistická trasa ich viedla okolo budhistickej stúpy až do kláštora v sedle. Odmenou im bol jeden z najkrajších výhľadov na svete. V Tengboche navštívili najznámejší a najväčší budhistický kláštor z južnej strany Mount Everestu. Z Tengboche potom prešli cez Pangboche, najvyššie položenú celoročne osídlenú dedinu v údolí, kde bola do roku 1991 uložená Yetiho lebka a ruka.

Na ďalšej zastávke v dedinke Dingboche ich čakal ďalší aklimatizačný deň. Po ňom ich cesta pokračovala do Lobuche ( 4930 m n. m.), ďalej do najvyššie položenej osady tohto výstupu Gorak Shep (5160 m n. m.) a odtiaľ po hrane obrovského ľadovca Khumbu do základného tábora pre výstupy na Mount Everest, ktorý sa nachádza vo výške 5364 m n. m. Po dosiahnutí vytúženého cieľa si pochutili na slovenských dobrotách. Po zostupe do dedinky Gorak Shep, kde prenocovali v najvyššie položenom hoteli,  ráno vyšli na vyhliadkový vrchol Kala Patthar, z ktorého je najkrajší výhľad na Mount Everest a okolité vrcholy.

Po ôsmych namáhavých dňoch a 70 km výstupu nasledovali 4 dni návratu na letisko v Lukle, odtiaľ let späť do mestečka Ramachhap a  preprava po prašných cestách znova do Káthmandu, kde im ich sprievodca predstavil miestne špeciality. Zostávajúce dni pobytu si vyplnili návštevou známeho Opičieho chrámu, ako aj Záhrady snov, kde si ľudia z preľudneného, rušného a do smogu ponoreného mesta chodia oddýchnuť a užiť si trochu zelene a tieňa stromov. Himaláje, v doslovným preklade so sanskritského jazyka Domov snehu, svojou majestátnosťou v členoch expedície zanechali rešpekt, ako aj množstvo emócii, nezabudnuteľných zážitkov a nových priateľstiev. Aj takýmto náročným výstupom sa Matica slovenská zviditeľnila na mieste, kde sa človek bežne nedostane.

Samozrejme nechýba pamätná fotografia členov expedície s vlajkou Matice slovenskej v nadmorskej výške 5364 m n. m.

Autor : Anna Kriváková, Miroslav Gešper

Foto: Patrik Krivák

odkaz na ďalší článok

Mikulášske lezenie 5. decembra 2019

Mikulášske lezenie 5. decembra 2019

Pilotný pretek Slovenského pohára Lead detí kat. C vo Vranove nad Topľou s názvom MIKULÁŠKE LEZENIE dopadol výborne. V skromných podmienkach na lezeckej stene v CVČ sa do súťaže zapojilo 17 detí z troch východoslovenských klubov. O prvé priečky zabojovali deti z HK SLAŇÁK, HK ROZLOMITY a HK METROPOL. Pre mladých lezcov bolo pripravených 9 ciest. Liezlo sa s lanom štýlom TR. Cesty boli rôznej obťažnosti, preto si zaliezol každý. Súťažilo sa v kategóriách U8 – U16 s tým, že sa vyhodnotili tri najlepšie dievčatá a traja najlepší chlapci, ktorí dosiahli najviac topov. Za umiestnenia v jednotlivých kategóriách získali všetci body do SP. Ďakujem všetkým lezcom a organizátorom, ktorí prispeli svojou troškou k tomuto podujatiu a teším sa na stretnutie o rok.

ďuro

dievčatá chlapci

Spoločná foto

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Stráviť jesenné prázdniny v teple domova? Niee, dík… Radšej pôjdem vymrznúť do lesa, zobúdzať sa za východu Slnka, šľapať celý deň, spať v útulni na Smrekovici (1200 m n. m.-najvyšší vrch Braniska), kde fučí ako divé, kde ešte aj horiaca sviečka v kahanci bola studená, kde voda nechcela zovrieť, kde zistíš, že aplikácia teplo v mobile ešte neexistuje, kde si zahuľaná so šiestimi vrstvami na sebe v spacáku uvedomím, že pred troma hodinami bol môj najväčší problém to, že som si sadla do živice, kde zistím, že vlastne Maggi polotovary nie sú až také zle, keď chutia aj myšiam, kde sa ráno zobudím na to, ako Ďuro vraví že sneží…. Radšej zažijem toto, ako by som ležala v mäkkej teplej posteli, v izbe, kde nenafúka sneh a vodu na čaj mám zovretu za 45 sekúnd… Aj takýto bol Dušičkový vander… 

D️ominika❤

Dominika: Soni nechceš ísť na to Branisko ?

Hneď som si spomenula na moje „výstupy“ na ktorých som došla hodinu neskôr ako všetci ostatní, aj na infarktové stavy na schodoch pri kráčaní do triedy.

Ja: okej poďme len mi zožeň poriadny spacák.

Paráda spacák mám. Topánky sú už zabehnuté. Môžem sa začať baliť.

Prvý deň: Stresujem. Mám všetko ? Mám dosť jedla ? Nie jedla nie je nikdy dosť. Tak šup do jednoty na ďalšie polotovary (pol batoha potom zabralo jedlo). Stretko sme mali na vlakovej stanici vo VT. Cesta do Prešova, prestup na bus do Krompách. Šofér nás ale vyhodil na hranici Kluknavy a Richnavy aby sme to mali bližšie. Z autobusa sme povyskakovali už po zotmení. Po pricestovaní sa začalo naše cestovanie v čase návštevou zapadnutej krčmy kde aj domáci pili fľaškové pivo. Neskôr sme sa presunuli do súčasnosti a podniku ktorý sa nerozpadával. Dojedli sme dopili sme a cesta nočnou krajinou sa mohla začať. Čakala som, že to bude náročný víkend, ale skutočne som nečakala, že už po prvom kilometri nočnej prechádzky budem mať dosť. Nakoniec som to rozdýchala a dokonca som ani veľmi nezaostávala. Nemala som na výber, nesvietila mi čelovka. Keď sme konečne došľapali na rovinku Filip nabral rýchlosť a dostal sa do vedenia. Našiel pekné miesto kde nás všetkých počkal už aj zo založeným ohňom. Večera, príbehy,  smiech, zas večera, a napokon spánok.

Druhý deň: Po prebudení som na ranný mráz zabudla vo chvíli, keď som zbadala tú nádhernú panorámu s ešte krajším východom slnka. Po obdivovaní okolia nasledovali raňajky, jeden vyliaty čaj, zopár fotiek a nakoniec sme sa pustili do upratovania a balenia.

9.00 Filip: to už je neskoro to už sme dávno mali vyraziť. Ja už idem stretneme sa tam a tam …..

Okej 5 minút na to sme vyrazili aj my opozdilci. Všade naokolo krásna príroda a super výhľady na zobúdzajúcu sa krajinu. S takýmto parádnym pocitom sa mi šľapalo fajnovo. No ako sa zbierali kilometre tak sa aj zväčšovala únava. Úsmevným miestom bola autobusová zastávka za ktorou nasledoval brutálny kopec. Fakt bol brutálny,  nesrandujem. Najviac ma dostal týpek, ktorý si ho vybehol jak kamzík. Čistá depka. No vyšľapať ho stálo za to, pretože o niekoľko sto metrov ďalej sme došli na vrch nazývaný Sľubica (1129 m). Parádny výhľad na kopce, Spišský hrad a samozrejme aj Tatry (tie som si ale všimla až po 10 minútach očumovania výhľadu). Nainštalovali sme sa na spoločnú fotku, rozposlali niekoľko fotiek aj domov, aby nám mali čo závidieť. Bonus bola latrína, ktorú som nemohla len tak obísť. A tak pokračujeme v ceste brutálne z kopca, brutálne do kopca a stále dookola (achh, ktorý inteligent vymyslel také kopce). Na obed sme sa zastavili na mieste zvanom Rajtopíky (1036 m) kde sme prechádzali cez parádne skalné okno. Naobedovaní a premrznutí pokračujeme a stretáme Filipa. Zasa z kopca do kopca. Prechádzame okolo vysielača, zbierame mätu, pozorujeme prírodu keď tu zrazu Ďuro zbadal cieľ (Smrekovica – 1200m. n. m.). Pozerám kde to je? A vidím také malé nič niekde ďaleko pred nami. Hovorím si, to nemôže myslieť vážne. Ale dobre spravím 2-3 fotky, hlavu dole a ideme ďalej. Postupne sme sa rozbili a každý šiel ako vládal. Posledná oddychová zastávka, všetci sme sa počkali, oddýchli, nabrali sily a hor sa na posledné stúpanie. Kráčalo sa cez dedinku po parádnej, zato neskutočne dlhej asfaltke (vlastne po celkom dni by mi bola dlhá aj cesta z kuchyne do obývačky). Tá končila pri malom penzióne do ktorého nás celkom ťahalo, ale odolali sme. Cestou sme našli aj prameň kde sme sa občerstvili a nabrali zásoby. Tak pokračujeme, ja si necítim nohy, chrbát, zadok …..noo dobitá som bola celá. Ďuro hlási posledné kilometre. Paráda už to nie je veľa pokračujeme. Kopec nekončil a bol stále a strmší a tak moje „utrpenie“ nekončí. Ďuro a Matej napredovali. Tak sme s Dominikou kráčali nekonečnou cestou na vrchol už len vo dvojici.

Dominika: to už sme blízko, počujem vietor……

Mala pravdu, o malú chvíľu sme zistili, že ten kopec má predsa len koniec. Tak natešené kráčame v pred.

Ja: Domi? To čo je ?  Kukaj jak sú stromy omrznuté….

Poviem pravdu, dosť som sa toho zľakla. Vykukli sme spoza stromov a aj mňa s mojou váhou a ťažkým batohom na chrbte skoro odfúklo. Vďaka bohu za tú útulňu/kaplnku, neviem presne čo to bolo ale boli tam dve miestnosti o rozmeroch tak 180 na 150 cm kde sme sa museli vojsť štyria. Maťo Jano a Filip mali to šťastie že boli len traja. 😀 V tento večer som si myslela, že umrznem a to bolo len niečo málo okolo nuly. Zistila som že Maggi polotovary nie sú až tak zlé. A, že malú miestnosť plnú medzier medzi doskami (cez ktoré fučalo) jedna sviečka v kahanci nevytopí. Fakt ten kahanec bol aj po hodine studený. Čo najskôr sme sa uložili na spánok. Noc bola dlhá, málo miesta, málo tepla. Počas noci som rozdala aj niekoľko kopancov (snáď mi to odpustia 😀 ).

Tretí deň: Ranná stratégia: čo najrýchlejšie sa pobaliť a vypadnúť z toho mrazivého miesta. Jedna fotka v hmle a ide sa dole. Už len stále z kopca. Svojim kolenám som dala zabrať tak ako nikdy predtým. Pomaly schádzame vietor fúka a ja sa snažím udržať krok s Dominikou a Ďurom.

Ďuro: tu nefúka… môžeme si dať raňajky….

Tak sme sa v strede cesty zložili, najedli, ohriali ruky na teplom ešuse, a pokračovali smerom nadol do dedinky Šindliar. Tam sme zistili, že bus nám ide až niekoľko hodín a krčma sa otvára tiež neskoro. Nevadí, zabývali sme sa v plechovej zastávke a čakali ostatných chlapcov. Po ich príchode sa stali miestne potraviny ich obľúbeným miestom. Prečo asi ? Bolo tam pivo. Nastal čas obeda, a do môjho zoznamu zážitkov pribudlo aj varenie na zastávke. Z pohľadov okoloidúcich som usúdila, že sme sa asi stali hlavnou atrakciu. Aj keď neviem čo bolo také zaujímavé na ľuďoch, ktorí popíjajú a varia na zastávke. 😀 Nastal ten čas. Prichádza bus a vander sa pomaly ale isto končí. V PO prestupujeme na vlak a užívame si ešte posledné chvíle výletu (aj keď  sa po príchode nedalo nezakotviť v Dreveňáku).

Tak takýto bol môj prvý vander. A ako ho hodnotím ? Parádne, ako inak by som aj mohla? Veď  som tieto dni prežila s ľuďmi, ktorí sa stali mojou rodinou. Rodinou, ktorá ma nenechala zamrznúť na nehostinnom mieste, namotivovala keď som nevládala a nedovolila mať zlú náladu nech by sa dialo čokoľvek. Takto nejako si predstavujem šťastie. Túlať sa svetom bez zbytočných starostí a s otvorenou mysľou cítiť nekonečnú slobodu.                                                                  Ďakujem.

Soňa 😀 😀 😀

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

            A je to tu. Po lete prišiel ten september nejako rýchlo a tak ako každý rok na jeseň, aj tento sa vrece s lezeckými akciami roztrhlo. Medzi nimi aj dlho očakávané narodeniny nášho klubu. Z nášho klubu sa tohto roku stal už 7 ročný spratek a my sme to patrične oslávili. Ale po poriadku. Normálne oslavujeme klubové narodky od piatka do nedele, ale vždy sa nájdu aj nejakí premotivovaní, ktorí si poprdkávajú pod skalami už od štvrtka. Tohto roku to boli presne Maťo Bak, Rasťo, Monika a Banky s Tinkou. Začalo sa to celkom zľahka.

            Na výzvu nášho predsedu, že hore pod skalami môže byť maximálne jedno auto, som sa psychicky pripravovala na to, že si ten kopec zase pekne vyšľapem. Z Vranova mňa aj Filipa mladšieho Eliškazobrali do auta Ďuro s Jankou a maličkou Laurou. V Zámutove sme však ešte naložili Soňu a Vlada, aby mali o 500 metrov menej chodenia – kto počíta, vie, že 6 dospelých ľudí vrátane troch veľkých zadkov a ešte s jednou autosedačkou, je celkom dosť na Daciu Logan. Ale vraj sa dobrých ľudí všade veľa zmestí. Janka s Laurou nás vyhodili niekde na začiatku lesa a išli späť domov s prísľubom zajtrajšieho návratu. Začali sme šľapať hore, zozačiatku som držala krok s Vladom a Ďurim s tým, že to chcem mať rýchlo za sebou. No keď toho kopca neubúdalo a keď som si uvedomila, že som sa poriadne nenadýchla, odkedy sme vyrazili, oprela som sa radšej o strom a počkala Soňu s Filipom za neustáleho lapania po dychu. Predpokladám, že som už zabudla, ako je ten kopec nekonečne dlhý(alebo žeby starnem?!) pretože som, pri všetkej úcte, cestou hore skoro odpadla.

Keď sme konečne došli hore, už vtedy tam bolo veľa ľudí. Na každom druhom strome hammaky, na zemi stany a karimatky, medzi kmeňmi natiahnuté celty, ohník rozložený, detský kočík odstavený na lesnej cestičke a na tvárach známych ľudí široké úsmevy. Ako sme došli pod skaly a so všetkými sa zvítali, hneď sme sa odmenili pivkami a inými tekutými pochutinami. A keďže bolo už asi 7 hodín, na skaly sa už ani neoplatilo ísť. Odštartovala sa večerná zábava – Ďuri hrajúci na girate, jeho verný zbor škriekajúc vôkol neho (v prvý večer sme asi neboli rozospievaní), neustále sa čapujúce pivko, niekto opekajúc slaninku a určite aj niekto, kto celý večer chodil so štamperlíkmi a počúval na povel: „Za každú pesničku po poharičku“ alebo ako alternatívu: „Hudba nemacopic…“Nebudem klamať, keď poviem, že si bez takejto veselice večer pod skalami ani neviem predstaviť.

V neskorých večerných hodinách sme nakoniec všetci pozaliezali do spacákov a veru v skorých ranných hodinách sa z nich niektorí už vytrepali. Osobne, keby ma v to ráno nevyhnala zo spacáka už tri hodiny zadržiavaná malá potreba, tak tam ležím ešte doteraz. Okrem fujavice k nám v sobotu ráno dorazil zvyšok nášho stále sa rozrastajúceho klubu, a Klárkadokonca k nám prijal pozvanie aj predseda Rožňavského klubu KHS Kras, ktorý prišiel aj s rodinkou. V takejto chvíli človek naozaj ocení našu provizórnu kadibudku. Okrem všetkých klubových členov nás svojím príchodom potešil aj Peťo Šimkanin, autor nového sprievodcu – Skalky Východného Slovenska, s ktorým sme sa v ten deň vybrali liezť na Jasenovský hrebeň. Hneď po privítaní ostatných, sme sa dali do partie Peťo Š., Maťo B., Monika, Filip mladší a ja. Na tomto sektore našich Zámutovských skál som ešte dovtedy neliezla, tak som sa tešila. Parádne sme si poliezli cesty, ktorých názov si už vôbec nepamätám, ale klasifikáciou sa pohybovali od 4-iek na rozlez cez 5 až po 6 a Filip s Maťom sa púšťali aj do 7-čiek. Mimo iného sme si hneď na začiatku pripomenuli, ako sú prilby pod skalami dôležité, keď v priebehu 10-tich sekúnd mimovoľne preleteli okolo Peťovej hlavy 3 veľké šutre. Dokonca sme tam popoludní stretli aj ďalších lezcov pôvodom z Košíc. Nemusím hovoriť, aké komentáre nám zlepšovali náladu počas celého lezenia, no určite boli spomenuté nejaké fekálie („do hoven!“ sa celkom ujalo), ďalej výzva na Moniku: „Monika tvár sa, že lezieš nech sfotím.“Úplné ticho pod skalami pri nás väčšinou nebýva. Keď sme si povedali, že nám už lezenia na severnej strane Jasenovského hrebeňa stačí, išli sme si s Peťovým doprovodom obhliadnuť aj južné skaly, a to boli riadne krásne pecky – platne, piliere a previsy, o ktorých zatiaľ môžem len snívať. Ešte sme sa stihli vyvajčiť na vyhliadke dúfajúc, že keď dôjdeme k ostatným, bude na nás už čakať Pajkyho vychýrený guláš. A tak aj bolo, guláš bol presne taký, aký si ho človek môže len vysnívať, dokonca som sa ho nevedela vzdať, ani keď sa fotila klubová fotka. Vtedy dosiahol počet ľudí maximum a to je cca 30, ktoré je zachytené aj na fotke, ale v skutočnosti sa tam dokopy vystriedalo ešte aspoň o 10 ľudí viac.

Keď nám trošku vytrávilo, pobrali sme sa ešte z posledných síl poliezť niečo v blízkom okolí ohniska. Už keď sme sa blížili ku skalám, sme počuli, ako sa Bažant trápi v ceste Pozor strom za 6- : „Nechapem,cona timšporcevidzice.“ Hneď pár metrov ďalej si malá 8 ročná Eliška tichučko ťahala cestu s názvom Britva klasifikácie 5. Mimochodom medzičasom sa Eliška stala vicemajsterkou vo svojej kategórii v lezení na obťažnosť, z čoho sa viac ako len veľmi tešíme.Neďaleko nás sa niektorí vybrali osviežiť si zlaňovanie. My s Mončou sme sa išli asi len demotivovať do Technickej výchovy za 6+. Nebol to najlepší a najhodnotnejší nápad po celodennom lezení a výdatnom guľáši, a tak sme sa pokorne vrátili k ohňu na večerný program.

V poobedňajších hodinách sa konečne narazil aj sud s klubovým pivom, ktoré uvaril Maťo Adam. Samozrejme, že nám ani ten nepostačil, a tak sa neskôr narazil aj tretí sud, ten bohužiaľ už nebol z domácej kuchyne. Pri ohníku sa väčšina dala do práce a pomáhali sme s prípravami živánskej, tej bolo v konečnom dôsledku nemálo. Inak vyzeral sobotňajší večer podobne ako ten predtým. Akurát náš zbor nabral na počte a išlo nám to oveľa lepšie. Okrem tradičných pesničiek bola vyvrcholením večera pieseň Zelený tulipán v mojom a Monikinom prevedení. Kto nezažil, môže ľutovať, tí čo zažili, to však ľutujú tiež. Opäť sme sa pobrali niekedy spať a niekedy v nedeľu ráno sme vstávali.

Niektorí museli fičať už hneď ráno, my sme našťastie mali ešte čas, čo-to poliezť. A to konkrétne časť skál od cesty Načo názov až po Schovanku. Popoludní sme sa už takmer všetci pobrali domov. Čo dodať, ďalšia vydarená akcia plná lezeníčka, dobrého jedla, spevu, piva a tých najlepších ľudí, je za nami a my sa teraz môžeme tešiť na ďalšie akcie a hlavne na ďalšie ročníky oslavy existencie nášho malého-veľkého klubu.Spoločná foto

Aďa

vitalsport decathlon prešov 7.-8. septembra 2019

vitalsport decathlon prešov 7.-8. septembra 2019

Rok 2019 bol pre Slaňák veľmi náročný a natrepaný spoločnými akciami. Jednou z nich bola aj akcia pre Decathlon, kde nás zavolali prezentovať šport, ktorý nás všetkých baví a napĺňa. Ale pome od začiatku.

Raz mi tak volal Ďuri (keby len raz 🙂 ), že mu volali z Prešovského Decathlonu či by sme nemali záujem prísť prezentovať horolezectvo aj s našou prenosnou stenou. Prvé čo mi napadlo bolo odkiaľ vedia, že máme stenu??? A druhé zas odkiaľ majú kontakt na nás??? Vysvitlo, že Horoškola im posunula kontakt. Veľmi milo ma to prekvapilo. Ďuri sa akcie nemohol zúčastniť, pretože svadboval kdesi na Maďaroch. Tak som sa toho ujal a vyskladal svoj úderný tím. Celé sa to udialo 7.-8.9. pred Decathlonom v Prešove. Domov som docestoval v sobotu v noci a po pár hodinách spánku už som valil do PO. Stenu sme postavili za 2 hodinky aj s tým, že sme s Rasťom vypili dve kávy (s prehľadom napokoju). Začiatok akcie bol naplánovaný na 10:00 a ukončenie o 18:00. No v sobotu počasie celkom nepotešilo a rozpustili sme to už o 16-tej. Čo Vladovi, Rasťovi a mne vôbec nevadilo. Prečo asi keď v Šariši bol deň otvorených dverí.  😀 Tak sme si odskočili na das dva pivka…

Nedeľa sa už niesla v peknom slnečnom počasí. To sa odzrkadlilo i na počte návštevníkov. Všetky kluby mali čo robiť aby ukázali v čom sú naj a čo ich baví. Ale my sme mali aj tak najviac. 😛 Proste lezenie je v poslednej dobe IN. Najväčší nával sme na stene mali od 15:00 do 18:00. Pred koncom chce zrazu každý liezť, nestíhali sme prezliekať ani prepínať no a začali sa tvoriť kolóny. Definitívne dobojované bolo až o pol siedmej a čakala nás už len posledná úloha a to zbaliť všetok vercajk. Táto akcia nám priniesla mnoho nových skúseností a kontaktov. Dúfam, že túto spoluprácu budeme ďalej rozvíjať. Chcem poďakovať Kike, Vike, Monike, Soni, Rasťovi a Vladovi za skvele odvedenú tvrdú prácu, a že pred svoje potreby postavili potreby klubu. Ale hlavne sa chcem poďakovať Lenke, že si vybrala práve Slaňák aby ukázal ľuďom aké je lezenie super a čo nám prináša do životov.

Filip

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Pohľad na lezenie v tatrách podľa adi

Aj keď THT znamená pre mnohých zúčastnených týždeň dovolenky, Monika a ja sme sa hore na Chatu pri Zelenom plese trepali až vo štvrtok. Z Vranova sme išli asi piatimi vlakmi a vystúpili v Tatranskej Lomnici. Cesta vlakmi bola síce dlhá, no aj tak sme si počas nej neraz povedali, že sa nám hore vôbec nechce šľapať, akože „turistky“. Z Tatranskej SmerovníkyLomnice nám to malo trvať 4 hodiny, čo nás len odrádzalo. Našťastie sme si každá doma pribalili do batoha aj nejakú tú tekutú ‚motiváciu‘ a povedali sme si, že pri každom smerovníku sa namotivujeme. Keďže smerovníkov bolo na našej ceste menej, ako by sme chceli, motivácie nám ubúdalo aj pomimo smerovníkov. Veľmi sme sa snažili prebehnúť čas, ktorý nám ešte podľa trasy zostával, ale to ako sa nám to nakoniec podarilo, sme si asi vymodlili. Približne hodinu pred tým, ako sme mali konečne doraziť na chatu, sme sa na turistickom chodníku museli vyhnúť horskej záchrannej službe. Komentár, že by sme mali vystaviť naše prednosti a zadnosti, aby nám páni záchranári zastavili, zabral natoľko, že asi tri metre pred nami sa auto zastavilo. A tak dve vysmiate (potom zapáchajúce) lečá sa vyvalili na zadné sedadlá horskej záchrannej služby a čuduj sa svete, rehotali sme sa tam ešte viac, a to aj napriek tomu, že sme pri tom teréne v aute dostali skoro otras mozgu.

„Prepáčte, no ja vám asi sedadlo vytrhnem.“

 „Nevadí, šak to štátne.“

Do dnešného dňa ďakujem tej pani, čo si práve vtedy pri Zelenom plese vyvrtla členok. Asi po 20 minútach sme z auta vypadli pri chate, kde nás privítali ako prví členovia nášho klubu. Viac ako z nás sa tešili z našej ‚motivácie‘, aj keď podľa mňa boli namotivovaní už dosť. Veď sme aj prišli akurát včas na večernú zábavu. Pri pive sme si vypočuli prednášku od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii, už len to počúvať bol riadny zážitok. Po nej sme ešte nejaké pivká obrátili, no v skorých večerných hodinách sme sa pobrali trochu sa vyspať, nech na druhý deň niečo aj polezieme.

V piatok po raňajkách sme sa dali do partie Konštantín, Lucka a ja a vybrali sme sa liezť niečo na oboznámenie sa s tatranským terénom. Monika sa pobrala na túru na Jahňací štít. V ten deň bola predpoveď všelijaká, tak sme s malou dušičkou dúfali, že nám počasie vydrží. Vybrali sme sa liezť na Koziu kôpku, južný štít – názov cesty si nepamätám, ale bolo to niečo ľahučké -trojkovej obťažnosti. Nebudem klamať, mne naozaj stačil ten hodinový nástup pod stenu do toho kopca. Na začiatku inštrukcie od Kosťa; čo, kedy, ako, prečo, a potom Kosťo začal liezť. Išla som ako druhá a asi som bola viac vystresovaná, ako som si chcela priznať. Navonok vyrovnaný ksicht a pohodové dýchanie, veď už si všelikde liezla a vovnúti; „nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“„nádych, výdych, ruka, noha, ruka .. Bože, prečo nedoberá?! .. More Aďa, v Tatrách sa nepadá, v Tatrách sa nepadá .. Drž noha, drž tam, kde som ťa položila, do hoven!“Dokonca som si po prvých troch metroch lezenia na celkom položenej tatranskej skale sama pre seba hovorila, že asi ostanem verná skalkám a umelej stene. Môj morál klesol z 80 na asi -90. Neviem, čo ma tak vykoľajilo, asi tá exponovanosť, batoh na chrbte, alebo to, že som bola sakra vysoko(!). Kosťo si nemohol nechať ujsť, sfotiť môj vystrašený ksicht asi tak 4 metre pod ním. A keď som doliezla k nemu a konečne sa nadýchla, povedal, že som to rýchlo vybehla a ja jemu, že som to asi chcela mať skôr za sebou. Čakali sme na Lucku, tá sa so stresom snažila vyrovnať spolu s nami, a to konkrétne novým stále sa opakujúcim povelom „počkaj!“Kosťo mi s úsmevom hovorí, že možno už po prvej dĺžke budeme musieť zlaniť dole, na moju otázku, či si myslí, že už začne pršať, mi skôr odpovedala Luckina usmiata vykúkajúca tvár: „Nevyserieme sa na to už?“

Našťastie doliezla bez ujmy k nám a do druhej dĺžky sa nám išlo už ľahšie, vlastne na tej trojkovej ceste ani nemalo byť, čo ťažké. „počkaj!“Skôr len psychicky vyčerpávajúce ani nie tak pre nás ako pre Kosťa. Až som ho ľutovala. Moja druhá dĺžka prebehla hladšie a asi ešte rýchlejšie, zatiaľčo Luckina ani popravde nie. Keď mala vybrať čok, kričala nám, že „ten friend“ nejde vybrať, na čo jej Kosťo kričal späť, že tam má potiahnuť za páčky. Popasovala sa s tým nejako, a to, že „ten friend“ nie je friend, zistila, až keď došla k ozajstnému friendu. Keď k nám doliezla, hovorila, že si myslela, že sa ten Kosťov friend pokazil a že mu tie páčky odpadli. Ani sa jej nečudujem, v takej výške, keď sa človek drží zubami nechtami skaly, zabudne človek aj na svoje meno a nieto na názov nejakej železnej veci.

Odmenili sme sa čajíkom za dve dĺžky, obuli si baganče lebo od poslednej dĺžky nás delil trávnatý porast. Povedali sme si, že tretiu skúsime v bagančoch. A keď sme doliezli nezmohla som sa na nič iné, len opakovať dookola, ako sme masaker vysoko. „Bože, toto bol masaker. Pozrite, kde je naša chata, jak sme vysoko. To je masaker. Vy to nevidíte?! Šak sa pozrite, jak sme vysoko.“ Videli to, ale asi boli na to zvyknutí. Ja som sa s nechtami zakvačenými pod riťou držala skaly a hovorila im neustále o tom, že sme strašne vysoko. Kosťo to opísal asi tak, že som im cca 20krát povedala o tom, že sme vysoko a že je to masaker. Potom mi ukázali, kam ešte ideme, na Kozí štít. Lucka sa veľmi tešila a s Kosťom skákali po skalách akoby nič, akoby pod nami nebol aspoň kilometer spád dolu do doliny, akoby ten spád nebol na obidvoch stranách 20 centimetrov širokého kameňa, na ktorý som si práve položila nohu a akoby som len fakt ja jediná bola taká posratá z toho, že vôbec nie som na lane priviazaná a aj napriek tomu som tak vysoko. V niektorých chvíľach som sa fakt musela prekonať vyložiť nohu, keď mi v hlave bežal film s názvom „Keď spadnem, ako asi spadnem a kde sa zastavím“.Prekonala som sa a na štíte sme sa stretli s Kosťovým kamošom a ešte za nami doliezli aj Ondro so Saškou a Peťom, ktorí liezli rovno pod Kozím štítom. VrcholovkaDali sme niekoľko vrcholoviek a pobrali sa pomaly, veľmi pomaly, škaredým žľabom dole. Neviem, koľko nám to trvalo, ale boli asi tri hodiny poobede, keď sme došli k chate. Odmenila som sa pivom a Kosťa rovno dvomi, za jeho nekonečnú trpezlivosť s nami. Vyrozprávali sme zážitky z lezenia Monike a Maťovi, popili ešte pár pív aj počas prednášok hlavného programu. Po ňom sme sa s niektorými presunuli do baru. Kde sa spievalo a ako je zvykom, mi popri spievaní odišiel aj hlas.

Ďalší deň sme išli Filip, Monika a ja liezť na Žeruchové veže cestu s názvom Kniha, ktorá je podľa úsekov klasifikovaná číslom 5. Je to asi najlezenejšia cesta v tejto tatranskej doline a zhodou náhod k nej viedol ten istý chodník do toho kopca, z čoho som nebola veľmi nadšená, ale lepšie som to zvládla, ako som si myslela. Pri tejto našej starej partii boli nemiestne komentáre a reči na mieste už hneď pár metrov od chaty, len čo sme vyrazili. V dobrej nálade sme pod cestu dorazili v ten deň prekvapivo ako prví, no hneď po nás prišla ďalšia trojica lezcov s najmladšou lezkyňou, ktorá mala len 11 rokov. Musím priznať, že mi slúžila ako motivácia, lebo bola odhodlanejšia ako my všetci dokopy. Monika liezla na modrom lane ako druhá, a ja na červenom ako tretia. Cesta cez knihuMonika zvládala svoju prvú cestu v Tatrách oveľa lepšie ako ja deň predtým. Išlo to všetko veľmi rýchlo, prvú dĺžku sme vybehli ani neviem ako, druhú tiež podobne. A keď som s Mončou stála v druhom štande, duch fazuľovej polievky zo včera sa nás držal, akoby sme vôbec neboli v otvorenom prírodnom prostredí, a tak naliezla do tretej dĺžky najrýchlejšie, ako vedela. Po dolezení hore poslednej mimoriadne mokrej dĺžky, sme si dali za odmenu keksík a vrcholovku s Filipovou ‚jednou okuliarou‘. Zlaňovala som ako prvá spolu aj s gučou lana, ktorú som podľa Monikiných postrehov brala na prechádzku. Mohli sme ho prekufrovať, no načo, keď Aďa cestou dole nebude mať na výber. Po ceste dole sme stretli asi ďalšie tri dvojice, ktoré liezli tú cestu po nás. A keď sme už sedeli všetci bezpečne na zemi, prebiehalo sčítanie materiálu.

U Filipa; „10 expressov z jednej sady, 8 expressov z druhej sady, 6 friendov, 7 karabín, 6 čokov…“

U mňa a Moniky: „Kýblik 1 kus, karabína HMS 1 kus. Dobre, môžeme ísť!“

Boli sme s Monikou asi dosť vyčerpané a vo výzve, kto si vie dať dole sedák bez toho, aby zdvihol zadok zo zeme, je Monika jednoznačný víťaz – najprv nohavičky, a potom vrchom dole. Na našu Monču sme na jej želanie zavesili obidve laná, veď to, že si cestou dole párkrát skoro rozbila držku, nevadí až tak, keď pri tom vyzerá tak coolovo. Hneď pri chate sme stretli našich a náš predseda na mňa vybalil s vážnym výrazom v tvári a obavami v očiach otázku: „No Aďa nemala si tam v tej špáre problém? Nezasekla si sa?“Od Filipa sme dostali za odmenu pivká a večer sa niesol v podobnom duchu ako ten predtým.

V posledný deň sme po raňajkách, o ktorých som každý večer snívala keď som zaspávala, zbalili švestky, pretože sme museli do 9tej vypratať izbu. Rozhodli sme sa s Monikou,že ešte Svišťovkavybehneme resp. vyvlečieme naše zadky hore na Veľkú svišťovku a pridal sa k nám aj Maťo, ktorý sa ešte stále dostával z choroby. Cestou nás sprevádzali Monikine sny o tom, ako si chce urobiť presne takú istú ‚skalku‘ s reťazami a vodopádom okolo domu, tie vyvrcholili až do toho, že bude pre ňu výhodnejšie, keď si ten dom postaví rovno tam. Dole sme došli okolo obeda a tesne po nás sa vrátili aj Ďuri s Filipom, ktorí boli na Jahňacom štíte. Hneď sme zobrali batohy a museli sme chatu opustiť. Dolu sme doslova upaľovali a s pribúdajúcou teplotou v nižších nadmorských výškach nám bolo stále viac ľúto, že už musíme odísť – ako povedala Monika – do reality. Už vtedy sme sa začali tešiť na budúcoročné THT s prísľubom, že si dovolenku rezervujeme na celý týždeň.

Aďa

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

tradičný horolezecký týždeň na brnčalke 12.-18.8.2019

  1. deň THT 2019

Došiel som utrapeny na chatu. Totalne bez kondičky. Cele zle. Dnes sa nelezie. Ďoďo s Maťom a Filipom si dali ešte Rysy a až tak sa vyniesli na Brnčálku. A ďalší Filip sa aj s prešovským párikom z CAPka vybral na večernú Svišťovku. Večer už všetci vieme ako prebiehal. Predpoveď na ďalší deň nebola nic moc, ale verili sme.

  1. deň THT 2019

Iľko hlasil dažď nenormalny hneď z rana, ale nebolo nič len dosť zamračene. Ta, že reku nejdeme nikam. Ale začali sme sa niektorí už nudiť a začuli sme chýry o tom, že sa ma dažd presunuť na neskôr, ale i tak sme nešli. Z chaty sme sa nakonec vybrali štyria a len s jednymi dvojičkami čo sme si uvedomili chvala bohu tesne nad chatou. To bolo pre Filipa znamFajnová búrkaenie a vysral sa na nas. My sme ďalej pokračovali a pod nastupom cesty sme sa schovali pod taky fajnový previsík.Že počkame kym prestane  pršať a kym ta troječka čo sme chceli poliezť troška preschne. Po hodinke čakania sme sa dočkali nejakeho slniečka a namiesto toho aby sme sa rovno pustili liezť aj keď do trochu mokrej skaly, sme si povedali, že nechame slniečko robiť svoju robotu a zatiaľ vybehneme: ja na Jahňací a Matúš s Maťom na Jastrabku. Vysielačky sme mali takže sme o sebe vedeli. Ale v tento deň niekto nechcel aby sme liezli. Keď som sa vratil k veciam späť začalo pršať znovu. Chlapci mi do vysielačky zdelili, že sereme nato a tak som šiel rovno dolu. Tričko a kraťasy, ktoré som si tam sušil už nebolo treba ďalej sušiť. Druha skupinka v zložení Ďoďo, Filip, Filip a Majka sa vybrali počas slnečného okna na kopské sedlo a potom ďalej na Jahňací, kde ich stihla fajnova búrka tak ako aj nás. Došli na chatu komplet premočení. Chalani zo slávie si tiež moc nezaliezli na Kozej kôpke. Dnešný večer bude fajnový. 

  1. deň THT 2019

Včerajšie víťazstvo v človeče si vyberá svoju dať. Ležím v posteli cely deň. I tak pada dižď, tzv rest day.

  1. deň THT 2019

Konštantin ma vyťahuje na Kolový štíť. Nástup do 2 hodín ešte ide. Prvú dĺžku idem ja. resp. nejdem. Po 2 metroch to vzadavam. Človeče bolo fakt mocné. Cele to ťahá Kosťo.Bako a Kosťo Neprotestuje, ale po každom ďalšom štande vyzera menej nadšene. Na druhom konci sa mi liezlo dobre aj za mokra. Posledný štand v jaskynke bol už mordor. Slnko zašlo za hranu. V jaskynke kopec vody a strašny chlad odtiaľ tiahol. Navyše dĺžka, ktorú Kosťo prave liezol, bola komplet rozbita, takže mu to trvalo trocha dlhšie. Aj komunikácia trocha viazla, ale k tomu sa radšej vyjadrovať nebudem 😀 Po 6 dĺžkach a asi 200 metroch II – III terenu sme na vrchole. Trvalo nam to len 5 a pol hodiny.  Kosťo:“ krasne lezenie, miestami suché“. Nasledny zostup na sedielko pod Jahňacím mi dal zabrať. Na chate sme boli asi za 2 hodiny, kde nas už vítali Homzovci s Luciou. Večer sa autičkom vyviezli Monika s Aďou. Necham si asi znova narasť vlasy a berem legíny na každu túru.

  1. deň THT 2019 

Človeče mi nedava pokoj a ďalej ma pokúša. Zdravotny stav sa mi nijako nPo dolezení cestyezlepšil a včerajší výkon tomu nijako nepomohol. Ostavam znova v posteli. Ďuri s Filipami  a Majkou sa vybrali tuším do Knihy. Konštantín zobral Aďu a Lucku poliezť na Koziu kôpku, J pilier – Puškáš III. Monika si dala Jahňací lebo sa jej nechcelo na chate sedieť. Ďoďo s Maťom si dali Karbunkulový hrebeň. Večer fajnova prednáška od Joža Krištoffyho o lezení v Patagónii.

  1. deň THT 2019

Filip zobral Aďu a Moňu do Knihy na Žeruchy. Ďuri ostal s Jožkom na chate. Resp. na chate nas ostalo dneska viac. Každý zo svojich vlastnych dôvodov.Posledný štandĎoďo, Maťo, Igor a Filip sa vybrali na Kežmarské štíty ale nakoniec to otočili kvôli počasiu a na vrcholy nedošli. Večer prebehlo vyhodnotenie o najlepší výstup týždňa. Ani tento rok sme sa neumiestnili. Možno to vyjde ďalší rok na Popradskom 😀 Poliezli sa aj nejake mocné bouldre, ale Kuba sme tento rok so sebou nemali.

  1. deň THT 2019

Filip a Ďuri sa vybrali na Jahňací z Kopského sedla. Ja som z posledných síl vyšiel na Svišťovku v šarmantnom sprievode Moniky a Aďi. SvišťovkaPo návrate na chatu nás čakal už len zostup na parkovisko. Ani obed sme si nedali, toľko ľudi čakalo na pivo. Dole sme boli celkom expresne za hodinu a pol. 

Keď si to tak zhrniem. Toto THT bolo pre mňa ako klasicka dovolenka v Chorvatsku na pláži. Nič som nerobil. Smola, ale i tak lepšie ako v robote sedieť. Ešteže nie som v klube sám. Celkom bohatá účasť bola tento rok. Vidime sa budúci rok na Popradskom.

Účastníci zájazdu:

Maťo I., Ďoďo, Maťo P., Filip ml. Filip st., Pajky, Ďuri, Aďa, Monika, Igor, Peťo, Lucia a Bako

Spoločná foto

Hrádok 13.-16.6.2019

Hrádok 13.-16.6.2019

Aj tohto roku sa Slaňák rozhodol urobiť si klubový výjazd a znova troška ďalej od domácich oblastí. Tento rok to nejak vyšlo na oblasť Hrádok. Možno trošku nešťastne, ale poďme poporiadku.

HrádokNávrhy na výlet nejako nepadali tak sme s Lukášom navrhli Hrádok. Hlavné dôvody boli dva. K dispozícii bola chatka a priestor pre autá a stany. Druhým bol samotný Hrádok. Lezenie pre všetky kategórie lezcov. Dlhé cesty v obťažnostiach zaujímavých aj pre nás a taktiež viacdĺžky na vyskúšanie. Tradičné aj odistené cesty. Bouldre na neďalekej Končitej. Problém bol iba jeden. Počasie. Hic nenormalny bol, ale prekladať to na inokedy sa nám už pravdupovediac nechcelo. A nikto neprotestoval 😀 

  1. deň

Došiel som vlakom z BA (klimatizovanym) nejako poobede, cestou hore ma vzal Filip, ktorý došiel už v stredu a šli sme kúpiť nejakú večeru. Filip s Matúšom v potoku postavili menšiu hrádzuBaňurik a tak sme mali úplne luxusný baňurik, ktorý sa využíval počas celého našeho pobytu. Večer sa dovalila časť Slaňáku Maťovou priamou autobusovou linkou Vranov – Hrádok. Večerná opekačka a pivečko padlo veľmi vhod.

  1. deň

Kedže bol neskutočný hic a Hrádok sa lezie na slnku, tak trebalo vstať veľmi skoro aby sa stihlo poliezť aspoň zopár ciest. Ráno sa zo spacáku podarilo vyhrabať Filipovi, Matúšovi, Dominike a Soni. Spod spacáku som ich jedným očkom vyprevadil a išiel ďalej zdichac.Okolo 10-11 už boli späť. Kubo s Vikou sa vybrali Ranný vstávačibouldrovať na Končitú. Kubovi sa podarilo preliezť Levitáciu (7A). My sme zatiaľ spracovali mäsko na zajtrajší guľáš a dnešnú fazuľovicu. Dajaké drevo sme prichystali a potom za odmenu čľupkanie sa v baňuri. Došli ďalší členovia z východu a čiech a zopár sympatizantov z BA. A večer už klasicky 🙂

  1. deň

Toto ráno som si šiel zaliezť už aj ja. Aj napriek tomu, že som spal len zopár hodín a zobudil som sa vlastne až pod skalami, sa mi liezlo celkom dobre. Zo tri cesty a šli sme nazad do kempu. FilipSekaniny s Peťom skúsili viacdĺžku. Okolo obeda nás Peťo zaviedol na Sekaniny. Skaly sú schované v lese, takže sa liezlo podstatne lepšie. Okrem Šutra, ale nikto iný lepšie výkony nepodaval 😀 Vrátili sme sa do kempu a všetci rovno do vody. Podávalo sa pivo a guľáš. Všetko tak jak ma byť. Hudobníkov sme mali viac než dosť. Gitara horela.

Ďalšie ráno už len pratačky a pred obedom už po nás neostalo nič okrem poľahanej trávy. Ďakujem krásne za parádny predĺžený víkend.

Dúfam, že ste si ho užili aspoň tak ako ja. Okrem kusancov od komárov a kliešťov sme iné zranenia nemali. O rok sa vidíme znova!

výprava: skoro cely slaňak, už ani nepamätam kto presne (viď foto pod člankom) 😀

Bako

Spoločná foto