Browsed by
Mesiac: november 2019

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Stráviť jesenné prázdniny v teple domova? Niee, dík… Radšej pôjdem vymrznúť do lesa, zobúdzať sa za východu Slnka, šľapať celý deň, spať v útulni na Smrekovici (1200 m n. m.-najvyšší vrch Braniska), kde fučí ako divé, kde ešte aj horiaca sviečka v kahanci bola studená, kde voda nechcela zovrieť, kde zistíš, že aplikácia teplo v mobile ešte neexistuje, kde si zahuľaná so šiestimi vrstvami na sebe v spacáku uvedomím, že pred troma hodinami bol môj najväčší problém to, že som si sadla do živice, kde zistím, že vlastne Maggi polotovary nie sú až také zle, keď chutia aj myšiam, kde sa ráno zobudím na to, ako Ďuro vraví že sneží…. Radšej zažijem toto, ako by som ležala v mäkkej teplej posteli, v izbe, kde nenafúka sneh a vodu na čaj mám zovretu za 45 sekúnd… Aj takýto bol Dušičkový vander… 

D️ominika❤

Dominika: Soni nechceš ísť na to Branisko ?

Hneď som si spomenula na moje „výstupy“ na ktorých som došla hodinu neskôr ako všetci ostatní, aj na infarktové stavy na schodoch pri kráčaní do triedy.

Ja: okej poďme len mi zožeň poriadny spacák.

Paráda spacák mám. Topánky sú už zabehnuté. Môžem sa začať baliť.

Prvý deň: Stresujem. Mám všetko ? Mám dosť jedla ? Nie jedla nie je nikdy dosť. Tak šup do jednoty na ďalšie polotovary (pol batoha potom zabralo jedlo). Stretko sme mali na vlakovej stanici vo VT. Cesta do Prešova, prestup na bus do Krompách. Šofér nás ale vyhodil na hranici Kluknavy a Richnavy aby sme to mali bližšie. Z autobusa sme povyskakovali už po zotmení. Po pricestovaní sa začalo naše cestovanie v čase návštevou zapadnutej krčmy kde aj domáci pili fľaškové pivo. Neskôr sme sa presunuli do súčasnosti a podniku ktorý sa nerozpadával. Dojedli sme dopili sme a cesta nočnou krajinou sa mohla začať. Čakala som, že to bude náročný víkend, ale skutočne som nečakala, že už po prvom kilometri nočnej prechádzky budem mať dosť. Nakoniec som to rozdýchala a dokonca som ani veľmi nezaostávala. Nemala som na výber, nesvietila mi čelovka. Keď sme konečne došľapali na rovinku Filip nabral rýchlosť a dostal sa do vedenia. Našiel pekné miesto kde nás všetkých počkal už aj zo založeným ohňom. Večera, príbehy,  smiech, zas večera, a napokon spánok.

Druhý deň: Po prebudení som na ranný mráz zabudla vo chvíli, keď som zbadala tú nádhernú panorámu s ešte krajším východom slnka. Po obdivovaní okolia nasledovali raňajky, jeden vyliaty čaj, zopár fotiek a nakoniec sme sa pustili do upratovania a balenia.

9.00 Filip: to už je neskoro to už sme dávno mali vyraziť. Ja už idem stretneme sa tam a tam …..

Okej 5 minút na to sme vyrazili aj my opozdilci. Všade naokolo krásna príroda a super výhľady na zobúdzajúcu sa krajinu. S takýmto parádnym pocitom sa mi šľapalo fajnovo. No ako sa zbierali kilometre tak sa aj zväčšovala únava. Úsmevným miestom bola autobusová zastávka za ktorou nasledoval brutálny kopec. Fakt bol brutálny,  nesrandujem. Najviac ma dostal týpek, ktorý si ho vybehol jak kamzík. Čistá depka. No vyšľapať ho stálo za to, pretože o niekoľko sto metrov ďalej sme došli na vrch nazývaný Sľubica (1129 m). Parádny výhľad na kopce, Spišský hrad a samozrejme aj Tatry (tie som si ale všimla až po 10 minútach očumovania výhľadu). Nainštalovali sme sa na spoločnú fotku, rozposlali niekoľko fotiek aj domov, aby nám mali čo závidieť. Bonus bola latrína, ktorú som nemohla len tak obísť. A tak pokračujeme v ceste brutálne z kopca, brutálne do kopca a stále dookola (achh, ktorý inteligent vymyslel také kopce). Na obed sme sa zastavili na mieste zvanom Rajtopíky (1036 m) kde sme prechádzali cez parádne skalné okno. Naobedovaní a premrznutí pokračujeme a stretáme Filipa. Zasa z kopca do kopca. Prechádzame okolo vysielača, zbierame mätu, pozorujeme prírodu keď tu zrazu Ďuro zbadal cieľ (Smrekovica – 1200m. n. m.). Pozerám kde to je? A vidím také malé nič niekde ďaleko pred nami. Hovorím si, to nemôže myslieť vážne. Ale dobre spravím 2-3 fotky, hlavu dole a ideme ďalej. Postupne sme sa rozbili a každý šiel ako vládal. Posledná oddychová zastávka, všetci sme sa počkali, oddýchli, nabrali sily a hor sa na posledné stúpanie. Kráčalo sa cez dedinku po parádnej, zato neskutočne dlhej asfaltke (vlastne po celkom dni by mi bola dlhá aj cesta z kuchyne do obývačky). Tá končila pri malom penzióne do ktorého nás celkom ťahalo, ale odolali sme. Cestou sme našli aj prameň kde sme sa občerstvili a nabrali zásoby. Tak pokračujeme, ja si necítim nohy, chrbát, zadok …..noo dobitá som bola celá. Ďuro hlási posledné kilometre. Paráda už to nie je veľa pokračujeme. Kopec nekončil a bol stále a strmší a tak moje „utrpenie“ nekončí. Ďuro a Matej napredovali. Tak sme s Dominikou kráčali nekonečnou cestou na vrchol už len vo dvojici.

Dominika: to už sme blízko, počujem vietor……

Mala pravdu, o malú chvíľu sme zistili, že ten kopec má predsa len koniec. Tak natešené kráčame v pred.

Ja: Domi? To čo je ?  Kukaj jak sú stromy omrznuté….

Poviem pravdu, dosť som sa toho zľakla. Vykukli sme spoza stromov a aj mňa s mojou váhou a ťažkým batohom na chrbte skoro odfúklo. Vďaka bohu za tú útulňu/kaplnku, neviem presne čo to bolo ale boli tam dve miestnosti o rozmeroch tak 180 na 150 cm kde sme sa museli vojsť štyria. Maťo Jano a Filip mali to šťastie že boli len traja. 😀 V tento večer som si myslela, že umrznem a to bolo len niečo málo okolo nuly. Zistila som že Maggi polotovary nie sú až tak zlé. A, že malú miestnosť plnú medzier medzi doskami (cez ktoré fučalo) jedna sviečka v kahanci nevytopí. Fakt ten kahanec bol aj po hodine studený. Čo najskôr sme sa uložili na spánok. Noc bola dlhá, málo miesta, málo tepla. Počas noci som rozdala aj niekoľko kopancov (snáď mi to odpustia 😀 ).

Tretí deň: Ranná stratégia: čo najrýchlejšie sa pobaliť a vypadnúť z toho mrazivého miesta. Jedna fotka v hmle a ide sa dole. Už len stále z kopca. Svojim kolenám som dala zabrať tak ako nikdy predtým. Pomaly schádzame vietor fúka a ja sa snažím udržať krok s Dominikou a Ďurom.

Ďuro: tu nefúka… môžeme si dať raňajky….

Tak sme sa v strede cesty zložili, najedli, ohriali ruky na teplom ešuse, a pokračovali smerom nadol do dedinky Šindliar. Tam sme zistili, že bus nám ide až niekoľko hodín a krčma sa otvára tiež neskoro. Nevadí, zabývali sme sa v plechovej zastávke a čakali ostatných chlapcov. Po ich príchode sa stali miestne potraviny ich obľúbeným miestom. Prečo asi ? Bolo tam pivo. Nastal čas obeda, a do môjho zoznamu zážitkov pribudlo aj varenie na zastávke. Z pohľadov okoloidúcich som usúdila, že sme sa asi stali hlavnou atrakciu. Aj keď neviem čo bolo také zaujímavé na ľuďoch, ktorí popíjajú a varia na zastávke. 😀 Nastal ten čas. Prichádza bus a vander sa pomaly ale isto končí. V PO prestupujeme na vlak a užívame si ešte posledné chvíle výletu (aj keď  sa po príchode nedalo nezakotviť v Dreveňáku).

Tak takýto bol môj prvý vander. A ako ho hodnotím ? Parádne, ako inak by som aj mohla? Veď  som tieto dni prežila s ľuďmi, ktorí sa stali mojou rodinou. Rodinou, ktorá ma nenechala zamrznúť na nehostinnom mieste, namotivovala keď som nevládala a nedovolila mať zlú náladu nech by sa dialo čokoľvek. Takto nejako si predstavujem šťastie. Túlať sa svetom bez zbytočných starostí a s otvorenou mysľou cítiť nekonečnú slobodu.                                                                  Ďakujem.

Soňa 😀 😀 😀

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

Výročák na Zámutove 13.-15. septembra 2019

            A je to tu. Po lete prišiel ten september nejako rýchlo a tak ako každý rok na jeseň, aj tento sa vrece s lezeckými akciami roztrhlo. Medzi nimi aj dlho očakávané narodeniny nášho klubu. Z nášho klubu sa tohto roku stal už 7 ročný spratek a my sme to patrične oslávili. Ale po poriadku. Normálne oslavujeme klubové narodky od piatka do nedele, ale vždy sa nájdu aj nejakí premotivovaní, ktorí si poprdkávajú pod skalami už od štvrtka. Tohto roku to boli presne Maťo Bak, Rasťo, Monika a Banky s Tinkou. Začalo sa to celkom zľahka.

            Na výzvu nášho predsedu, že hore pod skalami môže byť maximálne jedno auto, som sa psychicky pripravovala na to, že si ten kopec zase pekne vyšľapem. Z Vranova mňa aj Filipa mladšieho Eliškazobrali do auta Ďuro s Jankou a maličkou Laurou. V Zámutove sme však ešte naložili Soňu a Vlada, aby mali o 500 metrov menej chodenia – kto počíta, vie, že 6 dospelých ľudí vrátane troch veľkých zadkov a ešte s jednou autosedačkou, je celkom dosť na Daciu Logan. Ale vraj sa dobrých ľudí všade veľa zmestí. Janka s Laurou nás vyhodili niekde na začiatku lesa a išli späť domov s prísľubom zajtrajšieho návratu. Začali sme šľapať hore, zozačiatku som držala krok s Vladom a Ďurim s tým, že to chcem mať rýchlo za sebou. No keď toho kopca neubúdalo a keď som si uvedomila, že som sa poriadne nenadýchla, odkedy sme vyrazili, oprela som sa radšej o strom a počkala Soňu s Filipom za neustáleho lapania po dychu. Predpokladám, že som už zabudla, ako je ten kopec nekonečne dlhý(alebo žeby starnem?!) pretože som, pri všetkej úcte, cestou hore skoro odpadla.

Keď sme konečne došli hore, už vtedy tam bolo veľa ľudí. Na každom druhom strome hammaky, na zemi stany a karimatky, medzi kmeňmi natiahnuté celty, ohník rozložený, detský kočík odstavený na lesnej cestičke a na tvárach známych ľudí široké úsmevy. Ako sme došli pod skaly a so všetkými sa zvítali, hneď sme sa odmenili pivkami a inými tekutými pochutinami. A keďže bolo už asi 7 hodín, na skaly sa už ani neoplatilo ísť. Odštartovala sa večerná zábava – Ďuri hrajúci na girate, jeho verný zbor škriekajúc vôkol neho (v prvý večer sme asi neboli rozospievaní), neustále sa čapujúce pivko, niekto opekajúc slaninku a určite aj niekto, kto celý večer chodil so štamperlíkmi a počúval na povel: „Za každú pesničku po poharičku“ alebo ako alternatívu: „Hudba nemacopic…“Nebudem klamať, keď poviem, že si bez takejto veselice večer pod skalami ani neviem predstaviť.

V neskorých večerných hodinách sme nakoniec všetci pozaliezali do spacákov a veru v skorých ranných hodinách sa z nich niektorí už vytrepali. Osobne, keby ma v to ráno nevyhnala zo spacáka už tri hodiny zadržiavaná malá potreba, tak tam ležím ešte doteraz. Okrem fujavice k nám v sobotu ráno dorazil zvyšok nášho stále sa rozrastajúceho klubu, a Klárkadokonca k nám prijal pozvanie aj predseda Rožňavského klubu KHS Kras, ktorý prišiel aj s rodinkou. V takejto chvíli človek naozaj ocení našu provizórnu kadibudku. Okrem všetkých klubových členov nás svojím príchodom potešil aj Peťo Šimkanin, autor nového sprievodcu – Skalky Východného Slovenska, s ktorým sme sa v ten deň vybrali liezť na Jasenovský hrebeň. Hneď po privítaní ostatných, sme sa dali do partie Peťo Š., Maťo B., Monika, Filip mladší a ja. Na tomto sektore našich Zámutovských skál som ešte dovtedy neliezla, tak som sa tešila. Parádne sme si poliezli cesty, ktorých názov si už vôbec nepamätám, ale klasifikáciou sa pohybovali od 4-iek na rozlez cez 5 až po 6 a Filip s Maťom sa púšťali aj do 7-čiek. Mimo iného sme si hneď na začiatku pripomenuli, ako sú prilby pod skalami dôležité, keď v priebehu 10-tich sekúnd mimovoľne preleteli okolo Peťovej hlavy 3 veľké šutre. Dokonca sme tam popoludní stretli aj ďalších lezcov pôvodom z Košíc. Nemusím hovoriť, aké komentáre nám zlepšovali náladu počas celého lezenia, no určite boli spomenuté nejaké fekálie („do hoven!“ sa celkom ujalo), ďalej výzva na Moniku: „Monika tvár sa, že lezieš nech sfotím.“Úplné ticho pod skalami pri nás väčšinou nebýva. Keď sme si povedali, že nám už lezenia na severnej strane Jasenovského hrebeňa stačí, išli sme si s Peťovým doprovodom obhliadnuť aj južné skaly, a to boli riadne krásne pecky – platne, piliere a previsy, o ktorých zatiaľ môžem len snívať. Ešte sme sa stihli vyvajčiť na vyhliadke dúfajúc, že keď dôjdeme k ostatným, bude na nás už čakať Pajkyho vychýrený guláš. A tak aj bolo, guláš bol presne taký, aký si ho človek môže len vysnívať, dokonca som sa ho nevedela vzdať, ani keď sa fotila klubová fotka. Vtedy dosiahol počet ľudí maximum a to je cca 30, ktoré je zachytené aj na fotke, ale v skutočnosti sa tam dokopy vystriedalo ešte aspoň o 10 ľudí viac.

Keď nám trošku vytrávilo, pobrali sme sa ešte z posledných síl poliezť niečo v blízkom okolí ohniska. Už keď sme sa blížili ku skalám, sme počuli, ako sa Bažant trápi v ceste Pozor strom za 6- : „Nechapem,cona timšporcevidzice.“ Hneď pár metrov ďalej si malá 8 ročná Eliška tichučko ťahala cestu s názvom Britva klasifikácie 5. Mimochodom medzičasom sa Eliška stala vicemajsterkou vo svojej kategórii v lezení na obťažnosť, z čoho sa viac ako len veľmi tešíme.Neďaleko nás sa niektorí vybrali osviežiť si zlaňovanie. My s Mončou sme sa išli asi len demotivovať do Technickej výchovy za 6+. Nebol to najlepší a najhodnotnejší nápad po celodennom lezení a výdatnom guľáši, a tak sme sa pokorne vrátili k ohňu na večerný program.

V poobedňajších hodinách sa konečne narazil aj sud s klubovým pivom, ktoré uvaril Maťo Adam. Samozrejme, že nám ani ten nepostačil, a tak sa neskôr narazil aj tretí sud, ten bohužiaľ už nebol z domácej kuchyne. Pri ohníku sa väčšina dala do práce a pomáhali sme s prípravami živánskej, tej bolo v konečnom dôsledku nemálo. Inak vyzeral sobotňajší večer podobne ako ten predtým. Akurát náš zbor nabral na počte a išlo nám to oveľa lepšie. Okrem tradičných pesničiek bola vyvrcholením večera pieseň Zelený tulipán v mojom a Monikinom prevedení. Kto nezažil, môže ľutovať, tí čo zažili, to však ľutujú tiež. Opäť sme sa pobrali niekedy spať a niekedy v nedeľu ráno sme vstávali.

Niektorí museli fičať už hneď ráno, my sme našťastie mali ešte čas, čo-to poliezť. A to konkrétne časť skál od cesty Načo názov až po Schovanku. Popoludní sme sa už takmer všetci pobrali domov. Čo dodať, ďalšia vydarená akcia plná lezeníčka, dobrého jedla, spevu, piva a tých najlepších ľudí, je za nami a my sa teraz môžeme tešiť na ďalšie akcie a hlavne na ďalšie ročníky oslavy existencie nášho malého-veľkého klubu.Spoločná foto

Aďa