Browsed by
Mesiac: máj 2018

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Deti z krúžku na zámutovských skalách 12.5.2018

Ako každý školský rok aj tento sa na horolezecký krúžok prihlásilo veľa mladých lezeckých talentov. Za tvrdú prácu a poctivé chodenie na krúžky si deti zaslúžia odmenu. Preto sme sa rozhodli aj tento rok zorganizovať výlet na Zámutovské skaly. Deti sa veľmi tešili a nám nezostávalo nič iné len začať plánovať. Nakoniec sme zvolili termín sobota 12. 05. 2018. Odchod autobusu bol o desiatej z autobusovej stanice vo Vranove. Do Zámutova sme dorazili okolo pol jedenástej. SoničkaNa zastávke nás už čakali ďalší členovia našej „výpravy“ Soňa a Maťo. Keď sme boli všetci nastúpení a zorganizovaní tak sme vyrazili. Niektorí už šli na skaly deň vopred a preto vyviezli všetok materiál autom. Bolo to super lebo my sme mohli s deckami šľapať hore skoro naľahko. Naša prvá zástavka bola v lese pri studničke, kde sme sa všetci príjemne osviežili, urobili pár fotiek a pokračovali. Cestou sme sa ešte zastavili pri niekoľko storočnom dube. Pri skalách už na nás čakalEmmkai naši kamaráti s rozloženým ohníkom a my sme mohli hneď opekať. Deti si povyberali klobásky a špekáčky, ktoré im zabalili rodičia. Po malom obede sa rozdelil lezecký bordel, precvičilo sa viazanie uzlov a každý si našiel lezeckého kamoša. Deti si vyskúšali aj ľahké aj ťažké cesty. Mnohí prekonali svoje doterajšie lezecké schopnosti a okúsili, aké je to prvý krát sa dotknúť skaly. Približne okolo druhej sme vyšli na vyhliadku, kde sme si vychutnávali pekný výhľad na Zámutov a ešte krajší výhľad na Slanské vrchy. Keďže deti boli veľmi šikovné tak za odmenu ich čakala sladká odmena (horalka a džúsik). Po krátkej pauze si vyskúšali aj zlaňovanie. Naša Aďka urobila deťom krásne fotky. Filip im pomáhal naviazať sa, aby bolo všetko bezpečné a Janka dávala pozor zdola. Deťom sa to veľmi páčilo a veríme, že to bol pre nich zážitok. Naspäť do dediny sme sa vrátili okolo pol šiestej, kde si po svoje unavené, ale šťastné deti prišli rodičia. My sme si za odmenu dali v Penzióne Kondor výbornú kofolku a pivko. Z členov krúžku sa výletu zúčastnili: Maťo, Rišo, Šimon, Dominika, Emmka, Jakub, Matej, Boris, Samo a Kiko. A z členov klubu: Ďuro, Janka, Filip, Jožko, Vlado, Denisa, Maťo, Monika, Viťo, Aďa, Kika, Soňa a Viťa.

Pre každého to bol náročný, ale krásny deň na ktorý tak skoro nezabudneme.

                                                                                                                                                              KIKA 🙂

Na vyhliadke

 

 

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Jánošíkova bašta 28.-29.4.2018

Deň prvý

To, že využívame každú voľnú chvíľu na túlanie sa po skalách, je už každému známe. A tak sme si obsadili aj tento – trochu voľnejší víkend. Tentoraz sme sa vybrali na o niečo vzdialenejšie skaly – až ku Kysaku, a to dokonca vlakom. Malé osvieženie v Kysaku na stanici bolo totiž v rozpore s využitím motorových vozidiel.

Poctivo sme si privstali na šiestu len štyria; Ďuro, Janka, Filip a ja, no vo vlaku sme zapratali aj s vakmi dokopy 8 miest!! Vlak pripomenul niektorým z nás dávne vandre a školské zážitky, no po tom nás čakalo hodinové šľapanie do nekonečného kopca. Vrchol nás odmenil výhľadom na koryto rieky Hornád, široko sa rozprestierajúce  zelené lesy a polia, v nich ukrytú Veľkú Lodinu a v neposlednom rade aj na koľajnicu, ktorou v pravidelných intervaloch drkotal vlak. Keď sme sa pokochali výhľadom, hneď sme si poskladali stany (pre prípad, žeby to už večer nebolo v našich silách) a dali si niečo pod zub. Slaninka nemohla chýbať. Napadá mi myšlienka, koľko svíň muselo umrieť, aby mali nejakí tí horolezci čo zakusiť na toľkých výletoch. 😀 Ranná túra (alebo ťažký večer predtým)Jánošíkova Bašta nás zmohol, a tak sme si ešte do poludnia podriemkali. Už vtedy sa to na vyhliadke zaľudnilo a premlelo sa tamadiaľ množstvo ľudí. Keď sme si ako-tak oddýchli, pobrali sme sa vyskúšať si, čo za skalný repertoár majú v tomto kraji. Musím sa priznať, že mňa osobne tie vápencové skaly zastihli dokonale nepripravenú. Ani nespočítam, koľkokrát som si s láskou a rozklepanými nohami spomenula na ten náš starý dobrý zámutovský andezit. Ďuri s Filipom liezli hore bez známky zaváhania, urobili na vyhliadke štandy a trpezlivo rozvaľovali šunky pod pražiacim slnkom čakajúc, kým s Jankou vytiahneme zadky až na vrchol. 😉 Na vyhliadke sme si našli aj niekoľko priaznivcov, čo bolo príjemným povzbudením. O nejakú tú hodinku (dve) a pár vylezených ciest neskôr konečne dorazili aj Šuter s Peťkou. Hneď sa dali do lezenia. Poliezli sme si, čo čas a sily dovolili, a keď sme sa okolo šiestej pobrali od skál k ohnisku, akurát dorazili Viťko s Monikou a Janko s Katkou. Na svoju škodu som sa musela pobrať na vlak domov, a tým sa pekná časť môjho víkendu skončila.

                                                                                                                                                                                   Aďa

Večer začali klasické hody. Pečené kura a bravčové steaky. Je to super pocit si konečne po dlhej zime takto pri ohni pogrilovať a posedieť s partiou. Šuter doniesol gitaru a tak sa večer niesol v znamení starých známych pesničiek. Neskoro večer sme sa presunuli aj na vyhliadku bašty užiť si nočný výhľad. Znie to divne, že v noci si užiť výhľad, ale noc bola neskutočne jasná kvôli začínajúcemu splnu. Spať sme šli dosť neskoro.
Ráno okolo 5 nás všetkých zobudil rachot prichádzajúcej búrky. Tí čo spali vonku sa presunuli do stanov a spali sme ďalej. Zobudili sme sa až okolo 9 a to už vyzeralo, že z búrky nebude nič. Ale okoloidúci turisti nás varovali, že sa blíži apokalypsa. Urýchlene sme všetko zbalili a poponáhľali sa dole. Pri autách začali padať návrhy čo s načatým dňom ak nebude pršať. Prvý bol dať si pivko. Len to sme vtedy nevedeli, že to bude až taký problém nájsť v nedeľu doobeda otvorený pub. Preto sme sa rozhodli presunúť do Hanušoviec a ešte si trochu poloziť na viadukte. Tam bol našťastie Hricko otvorený. Peťke ako zahraničnému hosťovi sme sa snažili predstaviť čo najviac z našej krásnej východoslovenskej krajiny a kultúry, preto sme sa ešte zastavili na legendárnej hanušovskej zmrzline. Nakoniec nám zmrzka tak zachutila, že sme neváhali si dať ďalšiu aj v cukrárni vo Vranove. Čiže cesta domov bola celkom dlhá a plná ďalších zážitkov. No čo vám poviem, nikomu sa nechcelo veľmi domov. Naša cesta preto ešte nekončila a poslední mohykáni sa presunuli na hrad Čičva. Tam sme si užili posledné lúče slnka a až potom sme sa konečne pobrali domov.

A tak náš výlet skončil. Bol to super víkend so skvelou partiou. Trochu mi to pripomínalo naše staré výjazdy na Zámutovské skaly. Mám to rád. Verím, že sa vidíme znova niekde na skalách.

                                                                                                                                                                             Ďuro