Browsed by
Mesiac: september 2017

Tradičný horolezecký týždeň Brnčalka 14.-20.8.2017

Tradičný horolezecký týždeň Brnčalka 14.-20.8.2017

Dovolenka na tohtoročné THT bola naplánovaná už pol roka dopredu, takže nehrozilo aby som tretí augustový týždeň ostal doma. A pri takej partii aká sa zišla tento rok, tak to by bol HRIECH! Ale pekne poporiadku.

nedeľa 13.7.

Po fajnovom obede na košickej stanici a pivku s kamošmi som vyrazil rýchlikom do Popradu. Nerobím si srandu. Cestovať z Košíc do Tatier je oveľa rýchlejšie ako z Bratislavy. V PP čakám Ondreja zo zvolenskej Slávie, ktorého som stretol na minuloročnom THT. Pomalý rýchlik z BA mešká pár minút. Popradská SAD-ka ale na rýchliky nečaká, tak sme museli čakať my na ďalší bus. Nasadli sme na ten ďalší a vystúpili na Bielej Vode, kde sme započali ten nekonečný výstup na chatu. Cestou sme ešte tlmočili milej anglickej rodinke, ktorá bola v Tatrách prvý krát. Vďačný bol vodič aj angláni :D. Zhruba o pol deviatej sme došli na chatu. Vedeli sme dopredu, že je vypredaná, ale dúfali sme. No málo. Spali sme na terase, ale zato s raňajkami.

pondelok 14.7.

Zbohom nástupy o 6:00. Švédske stoly majú začiatok o pol siedmej. Vyrážame niečo po siedmej pod Koziu kopu aj s novými kamošmi, Ďurom a Tasim. Liezli sme cestu “Cez gilotínu” (V, V+) 3h. Variantom Bak/Šulek. Beriem na seba. Poslal som Ondra trošku viac vľavo. Ondro to aj napriek tomu zvládol a zaštandoval. Druhú mini dĺžku som potiahol ja. Hneď od štandu sme nepríjemne traverzovali naspäť do cesty. Tretiu dĺžku šiel znova Ondrej. Vybral si ťažší variant za VI, lebo prečo nie 😀 Trošku sa potrápil, ale nakoniec ho pustilo. Mne medzi tým padli lana dole a zašprajcli sa kdesi úplne pri začiatku. Takže zlaňák dole. Laná som vyslobodil, ale nazad už som prúsikoval. Aspoň som videl správnu cestu, kde bola aj skobka. Škoda, možno zase o dva roky. Doliezol som k  Ondrovi a len nechápavo krútil hlavou ako to mohol vytiahnuť. Potiahol som lano ďalej na dlhý trávnatý úsek, kde som ho dobral. Na vrchol sme už došli spolu. Krásny výhľad na celú Červenú Dolinu aj s plesami, Jahnací štít a v neposlednom rade neskutočne krásne Belianky. Počasie na jednotku. Z Kozej kôpky sme si to choďákom ešte dali na Kozí Štít (2107mnm). Rovnaký výhľad, len sme boli o čosi vyššie. V sedielku (Vých. Kozia štrbina) nás privítali terénne kozy aj s malými kozľatami pasúcimi sa len meter od nás. Mali jedno šťastie, že sme neboli veľmi hladní. Zostupovka choďákom na žltú až k chate, kde už nás čakali súdruhovia z klubu. Cestou dole sme ešte stretli Eda, ďalšieho zvolenského Slávistu. Keby, že sa Ondro k nemu neozve, tak ho ani nespoznám. 😀

Chcel som niečo popísať aj k večernej zábave, ale radšej asi nie 😀 Kto chce vedieť ako bolo tak nech sa ďalší rok pridá 😉

utorok 15.7.

Prvý dojem z povinných raňajok nebol práve pozitívny, ale po pondelkovom bašaveli sme boli radi, že sme nemuseli už o šiestej šľapať pod stenu. Od pol siedmej švédske stoly pre každého kto si zaplatil spanie a je jedno či spíte v apartmáne alebo na terase. Cena za ubytko sa síce zdvihla, ale raňajky jak pre pánov. Po raňajkách sme vyrazili pod Žeruchy. Tri trojky a nejaký doprovod. Ondro (ťažný kôň dnešného dňa) ochotne vytiahol mne a Andrejovi cestu “Vých. Žeruchová veža južným pilierom” za IV. Hneď vedľa boli v ceste Vých. Žeruchová veža južným pilierom za III dve trojky. Ďuro si pod seba zobral Sáru a Filipa. Sáru trocha potrápila posledná dĺžka, ale bolo to jej prvé lezenie v Tatrách. Tak ako aj Filipove. Pekný výkon! Druhú trojku viedol Igor so svojim thorovým kladivom. Hore ťahal Sama a Eda. Zdola na nás dávala pozor Diana. Ale spať k našej ceste. Neviem či sme znova poblúdili alebo sme šli dobre, ale pocit pri lezení som mal úplne zlý. Teraz neviem či to bolo prítomnosťou zbytkovej večer zábavy v tele alebo neprítomnosť lezečiek na mojich nohách. Dával som to vo vibramoch však prečo nie. Chyba 😀 Lezenie ani pekné ani škaredé, málo zakladania, až posledná dĺžka stála zato. Po doleze sme si dali Svojku a poďho ešte choďákom na vrchol kde padli ďalšie svojky. Dole choďákom a dvoma zlaňákmi. Večer klasika na chate.

streda 16.7.

Chalani sa púšťajú na Lomničák cez Medené lávky. Keďže som tam nebol tak snáď vám report podá niekto zo zúčastnených. Namiesto toho sme si dali pohodičkovú túru na chatu Plesnivec. Pekná prechádzka s Ďurom a Jankou a erárnym psíkom, ktorý sa s nami rozlúčil na Plesnivci a šiel ďalej. Fajnový obed sme na chate zapili pivkom a späť na Zelené pleso.

štvrtok 17.7.

Dnešným cieľom mala byť Jastrabia veža a keďže sme boli lenivý tak sme si vybrali akúsi cikcak cestu za III Hefty-Komarnicky . No strašné dačo. Dvojkový nástup bolo asi to najlepšie z tohto dňa. Ak ho neprekoná pohľad na platňu cez, ktoré vedú dve najťažšie cesty v Tatrách. Jet stream 10-/10 a Korona 11- . Pri pohľade na tú platňu len neveriacky krútime hlavami. Pokračujeme ďalej popod platňu do plne rozbitého kúta, za ktorým Ďuro konštatuje, že koniec. Ďalej to bolo znova po tráve strmým terénom bez možnosti istenia. Tak sme sa otočili a dobre sme spravili. Pod nástupom nás chytajú prvé kvapky a kým dorazíme na chatu už naozaj prší. Naozaj by som nechcel vidieť ako by sme dopadli v tom daždi na tej tráve. Večer robím klubovú čašníčku a nosím guľáše a pivo na stôl. Ochotne mi ale pomáhajú, aby sa nepovedalo 😀 Nalieva sa a my začíname ďalšiu partiu „človeče nehnevaj sa“. Zúrivú bitku vyhrávajú ženy. Ani pivo ani pálenka nám nepomohli v boji. Večer mali prednášku mladá horolezecká špička Robo Luby a Pavel Kratochvíl, ktorým asistoval Maťo Krasňanský.

piatok 18.7.

S Filipom, Edom, Samom a Tomášom sa vyberáme na Koziu kôpku. Lezieme “Južný pilier-Puškáš” za III s dvojkovým choďákom navrchu. Prví lezú chalani s Edom na čele. V našej dvojke cestu ťahám ja. Moja prvá cesta v Tatrách, ktorú som celu vytiahol sám :D. Nato že bola len za III mala zopár miest kde som sa zapotil. Ale štandy boli krásne vyborhákované, takže o jednu robotu menej. Filip išiel jak pila. Na obed sme už boli aj na Kozom štíte. Dole klasika choďákom. Chalanom bolo málo tak šli ešte do “Knihy” za V, kde sa museli ale postaviť do radu. Cesta veľmi známa a pre svoju polohu aj často navštevovaná. Večer bol už aj v znamení prednášok. Peťo Hámor s Mišom Sabovčíkom nám porozprávali o svojej turistike na Dhaulágirí, po ktorej zábava pokračovala ďalej.

Ďuro s Jožom sa zase pustili do najväčšej steny v tatrách na Malý Kežmarský štít. Stena má až 900m a vybrali si klasickú cestu Weberovku až na vrchol. Po nemecký rebrík nemali žiaden problém. Ale vo vrchnej časti márne hľadali smer cesty. Tak nakoniec išli smerom, ktorý ich pustil až na vrchol. Celý čas za nimi liezli to isté aj Vlado s Dankou.

sobota 19.7.

Na dnes poobede hlásia dážď tak sa s Ondrom a Tomášom vyberáme choďákom na Kežmarské štíty. Od Svišťovky hrebeňom priamo na Malý Kežmarák (2 514 m), odtiaľ hneď na Veľký Kežmarák (2556 m). Hore stretávame len čisto poľské posádky, ktorí nás ochotne fotia aj s neďalekým Lomničákom. Dali sme to zhruba za 3 hodiny. Dole schádzame cez sedielko medzi Kežmarákom a Huncovským štítom a potom po sutinovo/trávnatom chodníku až dole. Pod Svišťovkou nás strašia kvapky tak sa obliekame, ale je strašne teplo a silnejší dážď neprišiel tak nazad všetko dolu. Ako tak šľapeme tak len zrazu “ HOPHOPHOP” ani sa nestihnem otočiť a už odskakujem nabok, aby som sa uhol okolo bežiacemu turistovi. Voľajakí blázni sa naháňali po Tatrách (Pretek Tatranská Šelma Ultra). Po príchode na chatu začalo znova pršať, ale už tak naozaj. Večer sa vyhlásili najhodnotnejšie prelezy, rozdali ceny, minútou ticha sme si uctili horolezcov, ktorí už dávajú pozor na nás ostatných. Dorazili sa aj posledné zásoby proviantu a mohlo sa ísť spokojne spať.

nedeľa 20.7.

Budíme sa do upršaného rána. Tak upršaného, že taká plťka by sa na cestu dole rozhodne hodila. Tak “mokrý” chodník som ešte nevidel. Som rád za svoje garmounťácke topánočky. Cesta dole bola nekonečná. Nakoniec sa ale stretávame s Ďurom, ktorý nás berie do Popradu na vlak. IC už bolo vypredané, predstavte si, tak sme šli rýchlikom. V BA sme pohodlne okolo ôsmej.

Tak a ďalšie THT je za nami. Moje v poradí už tretie a určite nie posledné. Počty účastníkov Slávie a Slaňáku sa každým rokom vyrovnáva. Verím, že ďalší rok na Popradskom už nás bude viac! Horám a lezeniu zdar!

                                                                                                                                 Maťo

Účastníci zájazdu za Slaňák: Predseda – Ďuro, Janka, Pajky, Igor, Filip, Samo, Jožo, Maťo

za Sláviu: Samo, Jožo, Edo, Vlado, Diana, Andrej, Tomáš, Katka, Saša, Peťo, Sára, Alica, Preceda – Jožo, Ondro, Danka, Mirka, Marián

Kriváň 24.6.2017

Kriváň 24.6.2017

Kriváň, majestátny kopec, ktorý dlho odolával mojim popradkám. Už asi 5 rokov som sa chystal, že vystúpim na jeho vrchol. Veľakrát nebol čas, ale hlavne ma odradzovali tie masy ľudí, ktoré tam chodia. Ale je to náš národný kopec, tak prečo nie. Aspoň raz. Termín padol na sobotu 24. júna. Počasie hlásili nádherné. Prekvapivo nás bolo 9 ľudí akurát do dvoch áut. V jednom aute Filip, Samo, Soty a Monika a v druhom aute Ďuro, Janka, Jaro, Evka a Paly.

Z Vranova sme vyrazili okolo 4 ráno, aby sme boli čím skôr pod Tatrami. Na Troch studničkách sme vychytali posledné miesta na parkovanie a vyrazili pomaly hore. Čakalo nás skoro 1,5 km prevýšenie a 4 hodiny šľapania vkuse do kopca. Po ceste sa premlelo kopec ľudí. Jeden z dôvodov prečo tu viackrát asi neprídem. Počasie bolo super, času dosť a cesta pomaly ubiehala. Niekomu úplne v pohode, iným to išlo trochu pomalšie. Prví čo dorazili na vrchol čakali za poslednými asi hodinu. Hore sme urobili zopár vrcholových foto a strávili asi dve hodiny. Ešteže vrchol Kriváňa je rozľahlý a široký, lebo ináč asi tá stovka ľudí čo tam bola by sa nezmestila. A zdola sa valili ďalšie masy. Na cestu dole sme zvolili smer Jamské pleso. Tam sa dvaja šoféri oddelili a šli späť na Tri studničky po autá a zvyšok osádky na Štrbské pleso. V reštike sme sa občerstvili fajným vychladeným pivečkom a kofolkou a pobrali pomaly domov. Niektorí z nás trochu podcenili tatranské slnko a boli pekne spálení 🙂 . Preto nás napadlo, že sa ešte po ceste zastavíme na Domaši a svoje rozpálené telá od slnka schladíme vo vode. A veru bol to dobrý nápad. Na Domaši sme znova doplnili poživiny  a niektorí z nás sa aj okúpali. Okolo 9 večer sme zbalili švestky a vybrali sa domov.

A čo dodať na záver??? Bol to príjemný deň s pekným počasím a so skvelou partiou ľudí. Verím, že sa opäť stretneme v Tatrách, ale na menej frekventovanom kopci 🙂