Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Vander Branisko 31.10.-2.11.2019

Stráviť jesenné prázdniny v teple domova? Niee, dík… Radšej pôjdem vymrznúť do lesa, zobúdzať sa za východu Slnka, šľapať celý deň, spať v útulni na Smrekovici (1200 m n. m.-najvyšší vrch Braniska), kde fučí ako divé, kde ešte aj horiaca sviečka v kahanci bola studená, kde voda nechcela zovrieť, kde zistíš, že aplikácia teplo v mobile ešte neexistuje, kde si zahuľaná so šiestimi vrstvami na sebe v spacáku uvedomím, že pred troma hodinami bol môj najväčší problém to, že som si sadla do živice, kde zistím, že vlastne Maggi polotovary nie sú až také zle, keď chutia aj myšiam, kde sa ráno zobudím na to, ako Ďuro vraví že sneží…. Radšej zažijem toto, ako by som ležala v mäkkej teplej posteli, v izbe, kde nenafúka sneh a vodu na čaj mám zovretu za 45 sekúnd… Aj takýto bol Dušičkový vander… 

D️ominika❤

Dominika: Soni nechceš ísť na to Branisko ?

Hneď som si spomenula na moje „výstupy“ na ktorých som došla hodinu neskôr ako všetci ostatní, aj na infarktové stavy na schodoch pri kráčaní do triedy.

Ja: okej poďme len mi zožeň poriadny spacák.

Paráda spacák mám. Topánky sú už zabehnuté. Môžem sa začať baliť.

Prvý deň: Stresujem. Mám všetko ? Mám dosť jedla ? Nie jedla nie je nikdy dosť. Tak šup do jednoty na ďalšie polotovary (pol batoha potom zabralo jedlo). Stretko sme mali na vlakovej stanici vo VT. Cesta do Prešova, prestup na bus do Krompách. Šofér nás ale vyhodil na hranici Kluknavy a Richnavy aby sme to mali bližšie. Z autobusa sme povyskakovali už po zotmení. Po pricestovaní sa začalo naše cestovanie v čase návštevou zapadnutej krčmy kde aj domáci pili fľaškové pivo. Neskôr sme sa presunuli do súčasnosti a podniku ktorý sa nerozpadával. Dojedli sme dopili sme a cesta nočnou krajinou sa mohla začať. Čakala som, že to bude náročný víkend, ale skutočne som nečakala, že už po prvom kilometri nočnej prechádzky budem mať dosť. Nakoniec som to rozdýchala a dokonca som ani veľmi nezaostávala. Nemala som na výber, nesvietila mi čelovka. Keď sme konečne došľapali na rovinku Filip nabral rýchlosť a dostal sa do vedenia. Našiel pekné miesto kde nás všetkých počkal už aj zo založeným ohňom. Večera, príbehy,  smiech, zas večera, a napokon spánok.

Druhý deň: Po prebudení som na ranný mráz zabudla vo chvíli, keď som zbadala tú nádhernú panorámu s ešte krajším východom slnka. Po obdivovaní okolia nasledovali raňajky, jeden vyliaty čaj, zopár fotiek a nakoniec sme sa pustili do upratovania a balenia.

9.00 Filip: to už je neskoro to už sme dávno mali vyraziť. Ja už idem stretneme sa tam a tam …..

Okej 5 minút na to sme vyrazili aj my opozdilci. Všade naokolo krásna príroda a super výhľady na zobúdzajúcu sa krajinu. S takýmto parádnym pocitom sa mi šľapalo fajnovo. No ako sa zbierali kilometre tak sa aj zväčšovala únava. Úsmevným miestom bola autobusová zastávka za ktorou nasledoval brutálny kopec. Fakt bol brutálny,  nesrandujem. Najviac ma dostal týpek, ktorý si ho vybehol jak kamzík. Čistá depka. No vyšľapať ho stálo za to, pretože o niekoľko sto metrov ďalej sme došli na vrch nazývaný Sľubica (1129 m). Parádny výhľad na kopce, Spišský hrad a samozrejme aj Tatry (tie som si ale všimla až po 10 minútach očumovania výhľadu). Nainštalovali sme sa na spoločnú fotku, rozposlali niekoľko fotiek aj domov, aby nám mali čo závidieť. Bonus bola latrína, ktorú som nemohla len tak obísť. A tak pokračujeme v ceste brutálne z kopca, brutálne do kopca a stále dookola (achh, ktorý inteligent vymyslel také kopce). Na obed sme sa zastavili na mieste zvanom Rajtopíky (1036 m) kde sme prechádzali cez parádne skalné okno. Naobedovaní a premrznutí pokračujeme a stretáme Filipa. Zasa z kopca do kopca. Prechádzame okolo vysielača, zbierame mätu, pozorujeme prírodu keď tu zrazu Ďuro zbadal cieľ (Smrekovica – 1200m. n. m.). Pozerám kde to je? A vidím také malé nič niekde ďaleko pred nami. Hovorím si, to nemôže myslieť vážne. Ale dobre spravím 2-3 fotky, hlavu dole a ideme ďalej. Postupne sme sa rozbili a každý šiel ako vládal. Posledná oddychová zastávka, všetci sme sa počkali, oddýchli, nabrali sily a hor sa na posledné stúpanie. Kráčalo sa cez dedinku po parádnej, zato neskutočne dlhej asfaltke (vlastne po celkom dni by mi bola dlhá aj cesta z kuchyne do obývačky). Tá končila pri malom penzióne do ktorého nás celkom ťahalo, ale odolali sme. Cestou sme našli aj prameň kde sme sa občerstvili a nabrali zásoby. Tak pokračujeme, ja si necítim nohy, chrbát, zadok …..noo dobitá som bola celá. Ďuro hlási posledné kilometre. Paráda už to nie je veľa pokračujeme. Kopec nekončil a bol stále a strmší a tak moje „utrpenie“ nekončí. Ďuro a Matej napredovali. Tak sme s Dominikou kráčali nekonečnou cestou na vrchol už len vo dvojici.

Dominika: to už sme blízko, počujem vietor……

Mala pravdu, o malú chvíľu sme zistili, že ten kopec má predsa len koniec. Tak natešené kráčame v pred.

Ja: Domi? To čo je ?  Kukaj jak sú stromy omrznuté….

Poviem pravdu, dosť som sa toho zľakla. Vykukli sme spoza stromov a aj mňa s mojou váhou a ťažkým batohom na chrbte skoro odfúklo. Vďaka bohu za tú útulňu/kaplnku, neviem presne čo to bolo ale boli tam dve miestnosti o rozmeroch tak 180 na 150 cm kde sme sa museli vojsť štyria. Maťo Jano a Filip mali to šťastie že boli len traja. 😀 V tento večer som si myslela, že umrznem a to bolo len niečo málo okolo nuly. Zistila som že Maggi polotovary nie sú až tak zlé. A, že malú miestnosť plnú medzier medzi doskami (cez ktoré fučalo) jedna sviečka v kahanci nevytopí. Fakt ten kahanec bol aj po hodine studený. Čo najskôr sme sa uložili na spánok. Noc bola dlhá, málo miesta, málo tepla. Počas noci som rozdala aj niekoľko kopancov (snáď mi to odpustia 😀 ).

Tretí deň: Ranná stratégia: čo najrýchlejšie sa pobaliť a vypadnúť z toho mrazivého miesta. Jedna fotka v hmle a ide sa dole. Už len stále z kopca. Svojim kolenám som dala zabrať tak ako nikdy predtým. Pomaly schádzame vietor fúka a ja sa snažím udržať krok s Dominikou a Ďurom.

Ďuro: tu nefúka… môžeme si dať raňajky….

Tak sme sa v strede cesty zložili, najedli, ohriali ruky na teplom ešuse, a pokračovali smerom nadol do dedinky Šindliar. Tam sme zistili, že bus nám ide až niekoľko hodín a krčma sa otvára tiež neskoro. Nevadí, zabývali sme sa v plechovej zastávke a čakali ostatných chlapcov. Po ich príchode sa stali miestne potraviny ich obľúbeným miestom. Prečo asi ? Bolo tam pivo. Nastal čas obeda, a do môjho zoznamu zážitkov pribudlo aj varenie na zastávke. Z pohľadov okoloidúcich som usúdila, že sme sa asi stali hlavnou atrakciu. Aj keď neviem čo bolo také zaujímavé na ľuďoch, ktorí popíjajú a varia na zastávke. 😀 Nastal ten čas. Prichádza bus a vander sa pomaly ale isto končí. V PO prestupujeme na vlak a užívame si ešte posledné chvíle výletu (aj keď  sa po príchode nedalo nezakotviť v Dreveňáku).

Tak takýto bol môj prvý vander. A ako ho hodnotím ? Parádne, ako inak by som aj mohla? Veď  som tieto dni prežila s ľuďmi, ktorí sa stali mojou rodinou. Rodinou, ktorá ma nenechala zamrznúť na nehostinnom mieste, namotivovala keď som nevládala a nedovolila mať zlú náladu nech by sa dialo čokoľvek. Takto nejako si predstavujem šťastie. Túlať sa svetom bez zbytočných starostí a s otvorenou mysľou cítiť nekonečnú slobodu.                                                                  Ďakujem.

Soňa 😀 😀 😀

Comments are closed.