Nízke Tatry, nádherná časť Slovenska. Pol roka sme s partiou hovorili o tom ako, sa v septembri vyberieme na hrebeňovku do Nízkych Tatier. Nakoniec sme sa zišli celkom veľká patria – Šuter, Gabo, Kajsi, 2x Ďuro a Peťo. Konečne nadišiel ten deň, ale počasie nám nevyšlo. Šľapali sme z Telgártu na Kráľovu hoľu po hmle, bolo vidno max na 10 metrov. Boli sme celý premočený. Na Kráľovej holi dnu vo vysielači sme si trochu vydýchli, uvarili čaj a dali si suché veci. Ďalej sme šľapali na Andrejcovú útulňu po hmle, kde sme chceli prespať. Došli sme tam asi okolo 7 večer a bolo tam dosť plno, čo sme v takom nečase nečakali. Asi hodinu po nás prišla ešte jedna partia takže v noci bola veľká tlačenica. Ráno sme sa zbalili a pokračovali ďalej v nádeji, že sa počasie umúdri, ale nezmúdrelo, tak sme zase šľapali po hmle. Došli sme na sedlo Priehyba, kde sa dvaja z nás odlúčili a išli smerom do Heľpy, že idú domov. Štyria sme pokračovali ďalej, že mi to nevzdáme. Asi o pol hodinu nato začalo pršať, vracať sa nám nechcelo tak sme pokračovali ďalej s tým, že musíme dôjsť do večera na Čertovicu.

          Po daždi sa veľmi ťažko išlo, dosť nás to brzdilo. Stretli sme partiu Čechov, tak sme viac menej išli spolu. Pršať neprestávalo, pomaly sa stmievalo a začali sme si uvedomovať, že to na Čertovicu za svetla nestihneme. Tak sme sa rozhodli prespať na útulni Ramža, ale keď sme tam prišli, boli sme nemilo prekvapení. Bola preplnená, len tak tak sme tam vošli aj my. Všetci tam došli premočený a veci sa sušili nad našimi hlavami. Noc bola veľmi mokrá a veci nám do rána aj tak nevyschli. Ráno sme sa zobudili neskôr, lebo večer sme sa rozhodli, že ďalej neideme. V kľude sme sa pobalili, obliekli si mokré veci a išli sme smerom do dediny Malužiná a z tade do Kráľovej Lehoty na vlak domov. Bola to zaujímavá skúsenosť. Dohodli sme sa všetci, že o rok si to zopakujeme, ale za krajšieho počasia.

 Ďuro