Deň prvý

To, že využívame každú voľnú chvíľu na túlanie sa po skalách, je už každému známe. A tak sme si obsadili aj tento – trochu voľnejší víkend. Tentoraz sme sa vybrali na o niečo vzdialenejšie skaly – až ku Kysaku, a to dokonca vlakom. Malé osvieženie v Kysaku na stanici bolo totiž v rozpore s využitím motorových vozidiel.

Poctivo sme si privstali na šiestu len štyria; Ďuro, Janka, Filip a ja, no vo vlaku sme zapratali aj s vakmi dokopy 8 miest!! Vlak pripomenul niektorým z nás dávne vandre a školské zážitky, no po tom nás čakalo hodinové šľapanie do nekonečného kopca. Vrchol nás odmenil výhľadom na koryto rieky Hornád, široko sa rozprestierajúce  zelené lesy a polia, v nich ukrytú Veľkú Lodinu a v neposlednom rade aj na koľajnicu, ktorou v pravidelných intervaloch drkotal vlak. Keď sme sa pokochali výhľadom, hneď sme si poskladali stany (pre prípad, žeby to už večer nebolo v našich silách) a dali si niečo pod zub. Slaninka nemohla chýbať. Napadá mi myšlienka, koľko svíň muselo umrieť, aby mali nejakí tí horolezci čo zakusiť na toľkých výletoch. 😀 Ranná túra (alebo ťažký večer predtým) nás zmohol, a tak sme si ešte do poludnia podriemkali. Už vtedy sa to na vyhliadke zaľudnilo a premlelo sa tamadiaľ množstvo ľudí. Keď sme si ako-tak oddýchli, pobrali sme sa vyskúšať si, čo za skalný repertoár majú v tomto kraji. Musím sa priznať, že mňa osobne tie vápencové skaly zastihli dokonale nepripravenú. Ani nespočítam, koľkokrát som si s láskou a rozklepanými nohami spomenula na ten náš starý dobrý zámutovský andezit. Ďuri s Filipom liezli hore bez známky zaváhania, urobili na vyhliadke štandy a trpezlivo rozvaľovali šunky pod pražiacim slnkom čakajúc, kým s Jankou vytiahneme zadky až na vrchol. 😉 Na vyhliadke sme si našli aj niekoľko priaznivcov, čo bolo príjemným povzbudením. O nejakú tú hodinku (dve) a pár vylezených ciest neskôr konečne dorazili aj Šuter s Peťkou. Hneď sa dali do lezenia. Poliezli sme si, čo čas a sily dovolili, a keď sme sa okolo šiestej pobrali od skál k ohnisku, akurát dorazili Viťko s Monikou a Janko s Katkou. Na svoju škodu som sa musela pobrať na vlak domov, a tým sa pekná časť môjho víkendu skončila.

                                                                                                                                                                                   Aďa

Večer začali klasické hody. Pečené kura a bravčové steaky. Je to super pocit si konečne po dlhej zime takto pri ohni pogrilovať a posedieť s partiou. Šuter doniesol gitaru a tak sa večer niesol v znamení starých známych pesničiek. Neskoro večer sme sa presunuli aj na vyhliadku bašty užiť si nočný výhľad. Znie to divne, že v noci si užiť výhľad, ale noc bola neskutočne jasná kvôli začínajúcemu splnu. Spať sme šli dosť neskoro.
Ráno okolo 5 nás všetkých zobudil rachot prichádzajúcej búrky. Tí čo spali vonku sa presunuli do stanov a spali sme ďalej. Zobudili sme sa až okolo 9 a to už vyzeralo, že z búrky nebude nič. Ale okoloidúci turisti nás varovali, že sa blíži apokalypsa. Urýchlene sme všetko zbalili a poponáhľali sa dole. Pri autách začali padať návrhy čo s načatým dňom ak nebude pršať. Prvý bol dať si pivko. Len to sme vtedy nevedeli, že to bude až taký problém nájsť v nedeľu doobeda otvorený pub. Preto sme sa rozhodli presunúť do Hanušoviec a ešte si trochu poloziť na viadukte. Tam bol našťastie Hricko otvorený. Peťke ako zahraničnému hosťovi sme sa snažili predstaviť čo najviac z našej krásnej východoslovenskej krajiny a kultúry, preto sme sa ešte zastavili na legendárnej hanušovskej zmrzline. Nakoniec nám zmrzka tak zachutila, že sme neváhali si dať ďalšiu aj v cukrárni vo Vranove. Čiže cesta domov bola celkom dlhá a plná ďalších zážitkov. No čo vám poviem, nikomu sa nechcelo veľmi domov. Naša cesta preto ešte nekončila a poslední mohykáni sa presunuli na hrad Čičva. Tam sme si užili posledné lúče slnka a až potom sme sa konečne pobrali domov.

A tak náš výlet skončil. Bol to super víkend so skvelou partiou. Trochu mi to pripomínalo naše staré výjazdy na Zámutovské skaly. Mám to rád. Verím, že sa vidíme znova niekde na skalách.

                                                                                                                                                                             Ďuro

[Show slideshow]