S príchodom prvých „jarných dní“ prišiel čas zorganizovať nejakú tú klubovú akciu. Preto sme vyplašili tretinu Slaňákov v nedeľu ráno z postelí a už o 8:00 sme čakali pred Ďuriho bytovkou. Nasadli sme do áut a vyrazili. Ešte sme sa zastavili po kávičku na Shellke (poniektorí si dávali raňajkové hotdogy urobené s láskou a širokým úsmevom od našej Moničky) a už sme upaľovali cestou do cieľa. Približne hodinku sme sa viezli, a potom ďalšiu hodinku šľapali až hore ku skalám.

         Filip šiel napred a čakal na nás s už aj rozloženým ohníkom. Porozkladali sme všetky vercajky, natiahli si sedáky, porozkrádali Ďurove a Filipove expresky, nasadili „milované“ prilby a hurá ku skalám – sfotiť sa. Na rozlez sme si dali nejaké tie štvorčky, nabili morál a presunuli sa ďalej k ťažším cestám. Už vtedy nás však zastihli ďalší lezci. Napriek tomu sme sa netlačili, no čoskoro tam bolo ľudí a ľudí. Zatiaľ čo my sme sa vydaní napospas poludňajšiemu slnku, pražili na skalách (a zároveň objavovali moc kúzelného prášku – madža), premávka pod skalami sa čoraz viac zhusťovala. Každý z nás sa riadne zapotil, pospomínal všetkých svätých a s tenisovými pokrikmi vyliezol množstvo ciest. Avšak vyššie obťažnosti ciest nikoho nerozhodili a od lezenia nás odtrhli až hudci, čo nám vyhrávali v žalúdku, že je čas na provizórny nedeľňajší obed. Kuraciu polievku sa nikomu variť nechcelo, ale Vlado nám rád a ochotne poopekal slaninku. Potešila nás aj malá studnička neďaleko skál. Po asi hodinovom odpočinku sme sa okolo tretej zase vybrali liezť. V super náladičke a s plnými žalúdkami sa liezlo jedna radosť. Smiech bolo počuť široko-ďaleko a aj napriek tomu, že o vtipy nebolo núdze, najlepším bol jednoznačne Ďuro a jeho „madlá“ – lebo na každej ceste proste sú, len ich vraj treba nájsť. 🙂

„Samé madlo… to je ľahké… to by si aj vysóloval…“ cit. Ďuri.

Unavení, no o to viac spokojnejší, sme sa pobrali okolo 18-nástej nahádzať všetko do vakov a ťahať domov – s prísľubom, že ešte skočíme na zaslúžené pivko.

Väčšina z nás sme si Bodoňské skaly omacali po prvýkrát, no s istotou poviem, že nie posledný. Predsa len to „východoslovenské NIČ“ má niečo do seba. 😉

                                                                                                                                                                                        Aďa